Veľká policajná rozprávka

Tak to azda deti viete, že na každej policajnej strážnici čiže štáci bdie celú noc niekoľko pánov strážnikov, keby sa náhodou niečo stalo, ako napríklad že by sa niekam vlámali lupiči alebo keby chceli zlí ľudia niekomu urobiť škodu. Preto sú páni strážnici na strážnici hore až do rána, kým iní strážnici, ktorým sa hovorí hliadky, chodia po uliciach a dávajú pozor na lupičov, zlodejíčkov, strašidlá a iné takéto neplechy. A keď takej hliadke začnú bolieť nožičky, vráti sa na strážnicu a zasa ide na ulicu dávať pozor iný strážnik. Tak to chodí celú noc; a aby im to lepšie ubehlo, fajčia títo strážnici na strážnici fajky a rozprávajú si, čo kde zvláštne videli.
Raz tak fajčili a rozprávali sa, keď sa z hliadky vrátil jeden strážnik, počkajme, veď to bol pán Halaburd, a povedal:
„Nazdar, chlapci! Hlásim, že ma bolia nožičky.“
„Tak si sadni,“ prikázal mu najstarší pán strážnik, „a namiesto teba pôjde strážiť tuto pán Holas. A teraz nám, pán Halaburd, rozprávaj, čo je nového v tvojom rajóne a v akých prípadoch si v mene zákona zasiahol.“
„Dnes v noci toho veľa nebolo,“ povedal pán Halaburd. „V Štěpánskej ulici sa bili dve mačky; tak som ich v mene zákona rozohnal a napomenul. Potom v Žitnej ulici vypadol z hniezda mladý vrabec, bytom v čísle 23. Zavolal som staromestských hasičov, aby prišli so rebríkom a dopravili spomínaného vrabca do jeho hniezda. Jeho rodičia boli napomenutí, aby si lepšie dávali pozor. A keď som išiel dolu Ječnou ulicou, čosi ma potiahlo za nohavicu. Pozerám, a on je to škriatok. Viete, ten fúzatý z Karlovho námestia.“
„Ktorý?“ pýtal sa najstarší pán strážnik. „Tam ich býva niekoľko: Mydlifousek, Kolbaba zvaný Dedko, Šmidrkal, Padrholec, Pumprdlík, Kváček prezývaný Fajka, Kuřinožka a Tintěra, ten, čo sa tam prisťahoval od Apolináře.“
„Ten, čo ma ťahal za nohavice,“ povedal pán Halaburd, „bol Padrholec, čo býva v tej starej vŕbe.“
„Aha,“ povedal najstarší pán strážnik. „Chlapci, to je jeden veľmi dobrý rarášok, ten Padrholec. Keď niekto na Karlovom námestí niečo stratí, povedzme prsteň, loptu, marhuľu alebo pumlíc, tak to ten Padrholec vždy odnesie strážnikovi ako poctivý nálezca. Tak ďalej.“
„A ten škriatok, ten Padrholec,“ pokračoval strážnik Halaburd, „mi vraví ..... „Pán strážnik, ja nemôžem domov, do môjho bytu na vŕbe mi vliezla veverička a nechce ma tam pustiť.“ ..... Tak som vytasil šabľu, išiel som s Padrholcom k jeho vŕbe a vyzval som v mene zákona veveričku, aby opustila príbytok a nedopúšťala sa takých zločinov, priestupkov a prehreškov, ako je rušenie držby, rušenie verejného poriadku, násilie a zlodejina. Načo tá veverička povedala .....
„Až naprší.“ Vtedy som si zložil opasok a plášť a vyliezol som na tú vŕbu. Keď som bol pri tej diere po vypadnutom konári, v ktorej má pán Padrholec byt, začala tá veverička plakať:
„Pán strážnik, prosím vás, nezatýkajte ma! Ja som sa tu u pána Padrholca len schovala, lebo pršalo a do môjho kvartieru tečie.“ .....
„Žiadne reči, panička,“ ja na to, „pozbierajte svojich päť sliviek alebo bukvíc a vypratajte sa zo súkromného príbytku pána Padrholca. A keby sa ešte raz opakovalo, že by ste násilím alebo úkladne, bez jeho dovolenia a súhlasu vnikli do jeho súkromia, tak zavolám posily, obkľúčime vás, zatkneme vás a dopravíme vás spútanú na policajný komisariát. Tak hybaj!“ ..... A to je, ľudkovia, všetko, čo som tejto noci videl.“
„Ja som za celý život nijakého škriatka nezazrel,“ ozval sa strážnik Bambas. „Ja som mal doteraz rajón v Dejviciach a tam v tých nových domčekoch nijaké takéto zjavy, bytosti, alebo ako sa tomu hovorí, nadprirodzené úkazy nie sú.“
„Tu ich je hŕba,“ povedal najstarší pán strážnik. „A kedysi ich bývalo, kdeže! Napríklad pri Šítkovskom jaze sa vyskytoval vodník, odkedy svet stojí. S ním nemala polícia za celý život čo robiť, taký to bol riadny vodník. Libeňský vodník je starý filuta, ale Šítkovský, to bol veľmi správny človek. Veď ho vodárenský úrad mesta Prahy vymenoval za vrchného mestského vodníka a platil mu mesačnú gážu. Ten Šítkovský vodník strážil Vltavu, aby nevyschla; povodne on nerobil, tie robia vidiečki vodníci z hornej Vltavy, napríklad Vyderský, Krumlovský a Zvíkovský. Ale ten Libeňský vodník ho z závisti naštval, aby žiadal od mesta Prahy za svoje služby titul a plat magistrátneho radcu; a keď mu na radnici povedali, že to ako nejde, lebo vraj nemá príslušné vysokoškolské vzdelanie, urazil sa ten Šítkovský vodník a odsťahoval sa z Prahy. Teraz vraj robí vodu v Drážďanoch. To sa rozumie, všetci labskí vodníci v Nemecku až po Hamburg sú Česi ako polená. A odvtedy nie je pri Šítkovskom jaze nijaký vodník. Preto býva v Prahe málo vody. Potom na Karlovom námestí tancovali v noci svetielka. Ale pretože to nerobilo dobrotu a ľudia sa ich báli, uzavrela s nimi pražská obec dohodu, že sa presťahujú do Stromovky a tam ich bude zažínať a k ránu hasiť zriadenec z plynárne. Lenže ten zriadenec, ktorý ich zažínal, musel za vojny narukovať a tak sa na tie svetielka zabudlo. ..... Čo sa týka rusaliek, tých bývalo len v Stromovke sedemnásť; ale z nich asi tri išli k baletu, jedna sa dala k filmu a jedna sa vydala za akéhosi železničiara zo Střešovíc. Tri rusalky sú v Kinského záhrade, dve pôsobia v Grébovke a jedna sa zdržiava v Jeleňom priekope. Mestský záhradník z Riegrových sadov si chcel jednu rusalku nasadiť do svojho parku, ale akosi sa mu tam neudržala; myslím, že tam na ňu bolo príliš veterno. ..... Potom policajne zapísaných škriatkov, ktorí patria do verejných budov, parkov, kláštorov a knižníc, je v Prahe tristo štyridsaťšesť, nepočítajúc rarášky v súkromných domoch, ktoré nemáme v evidencii. ..... Strašidiel v Prahe bývalo habadej, ale teraz sú zrušené, lebo bolo vedecky dokázané, že nijaké strašidlá nie sú. Len na Malej Strane vraj ľudia tajne a nezákonne prechovávajú na povalách pár staroveckých strašidiel, ako mi tu nedávno hovoril kolega z malostranského komisariátu. A to je, pokiaľ viem, všetko.“
„Okrem toho draka čiže saně,“ povedal strážnik Kubát, „čo zabili na Žižkove v Židovských peciach.“
„Žižkov,“ povedal najstarší strážnik, „to nebol nikdy môj rajón, tak o tom drakovi veľa neviem.“
„Ja som pri tom bol,“ povedal strážnik Kubát, „ale celý prípad mal v práci a v referáte kolega Vokoun. To už je poriadne dávno, ešte keď bol naším policajným prezidentom pán Bienert. Tak raz večer povedala tomu Vokounovi jedna stará pani, bola to pani Částková, trafikantka, ale ona je vlastne bosorka čiže veštkyňa a sudička, aby ste vedeli, teda tá pani Částková povedala kolegovi Vokounovi, že jej vyšlo v kartách, že v Židovských peciach drží drak Huldabord v zajatí prekrásnu pannu, ktorú uniesol jej rodičom; a tá panna je vraj princezná murciánska. ,Murciánska alebo nemurciánska,“ povedal na to strážnik Vokoun, „to dievča musí drak vydať rodičom, alebo proti nemu zasiahnem podľa predpisov, ktoré sa volajú služobný poriadok, forščrifty čiže inštrukcie.“ To povedal, opásal sa služobnou šabľou a išiel do Židovských pecí. Ja si myslím, že by to tak urobil každý z nás.“
„To si myslím,“ povedal strážnik Bambas. „Ale ja som v Dejviciach a Střešoviciach nijakého draka nemal. Tak ďalej.“
„Teda kolega Vokoun,“ pokračoval strážnik Kubát, „sa opásal bočnou zbraňou a išiel hneď v noci do Židovských pecí. A namojdušu, z jednej tej diery čiže jaskyne počuje hlučať hrubé hlasy. Posvietil si tam služobnou baterkou a zazrel strašného draka so siedmimi hlavami; a tie hlavy spolu hovorili, odpovedali si a niekedy sa aj pohádali a nadávali si ..... však viete, taký drak nemá nijaké spôsoby, a ak, tak len zlé. A v kúte tej jaskyne naozaj plakala prekrásna panna a zapchávala si uši, aby nepočula, ako tie dračie hlavy spolu hrubým hlasom rozprávajú.
„Hej vy jeden,“ zvolal kolega Vokoun na toho draka síce zdvorilo, ale so služobnou prísnosťou, „preukážte sa; máte nejaké papiere, domovský list, služobnú knižku, zbrojný pas alebo iné osobné doklady?“
Vtedy sa jedna z tých dračích hláv zachechtala, jedna rúhala, jedna kliala, jedna nadávala, jedna sa vyhrážala, jedna hanila a jedna vyplazovala na Vokouna jazyk. Ale kolega Vokoun sa nedal a zvolal:
„V mene zákona, zbaľte sa a poďte so mnou šupitom na komisariát, vy aj to dievča tam vzadu.“
„To zasa prrr,“ rozkričala sa jedna z tých dračích hláv. „Vieš ty, ľudská pápera, kto som? Ja som drak Huldabord.“
„Huldabord z Granadských hôr,“ povedala druhá hlava.
„Zvaný aj Veľká Saň Mulhacenská,“ skríkla tretia hlava.
„A ja ťa zhltnem,“ zareval štvrtá, „ako malinu.“
„Roztrhám ťa na franforce, na kúsky, na prach, na franforce a okrem toho ťa roztrhnem na dve polovice ako slaného sleďa, až sa budú z teba piliny sypať,“ zahrmela piata hlava.
„A potom ti zakrútim krk,“ zaburácala šiesta.
„A bude po vtáčikoch,“ dodala siedma hlava strašným hlasom.
„Čo myslíte, chlapci, že teraz urobil kolega Vokoun? Povedali by ste, že sa zľakol? Kdeže! Keď videl, že to po dobrom nejde, vzal služobný obušok čiže pendrek a natrel ním jednu dračiu lebku po druhej, koľko mal síl; a silu on má obrovskú.
„A hľa,“ povedala prvá hlava, „toto nie je zlé.“
„Práve ma svrbelo temeno,“ vravela druhá.
„A mňa hryzla v zátylku nejaká muška,“ vravela tretia.
„Miláčik,“ povedala štvrtá, „pošteklí ma ešte tou paličkou!“
„Ale klepni silnejšie,“ radila piata, „aby to trochu puklo.“
„A viac vľavo,“ žiadala šiesta, „tam ma to strašne svrbí.“
„Na mňa je ten tvoj prútik veľmi mäkký,“ myslela si siedma. „Nemáš niečo tvrdšie?“
Vtedy vytasil strážnik Vokoun šabľu a sedemkrát sekol, do každej hlavy raz, až na nich šupiny zarinčali.
„Toto už bolo trochu lepšie,“ povedala prvá hlava drakova.
„Aspoň si odsekol ucho jednej blche,“ pochvaľovala si druhá hlava; „ja mám totiž oceľové kĺby.“
„A mne si vysekol ten vlas, čo ma práve svrbel,“ vravela tretia.
„A mne si pročesal mikádko,“ pochvaľovala si štvrtá hlava.
„Tým tvojím hrebienkom by si ma mohol škrabkať denne,“ mrmlala piata.
„Veď ja som to pierko ani necítila,“ vravela šiesta.
„Človeče zlatý,“ povedala siedma hlava. „pošteklí ma ešte raz!“
Vtedy vytiahol strážnik Vokoun služobný revolver a sedemkrát vystrelil, do každej dračej hlavy raz.
„Kruciturky,“ vyhŕkla saň, „nehádž na mňa tým pieskom, veď z toho budem mať plné vlasy! Do kroka, ten tvoj drobček mi vletel do oka! A tuto mi to tvoje smietko uviazlo medzi zúbkami! Tak, a teraz už toho mám práve dosť,“ zareval drak, odkašľal všetkými siedmimi hrdlami a zo všetkých siedmich papúľ chrlil oheň proti kolegovi Vokounovi.
Kolega Vokoun sa nezľakol; vytiahol služobné predpisy a prečítal si, čo má strážnik robiť, keď má proti sebe presilu; zistil, že v takom prípade má zavolať posilu. Potom si vyhľadal predpis, čo má robiť, keď niekde šľahá oheň, a zistil, že za týchto okolností má telefonovať po hasičov. Tak si prečítal všetko, čo má robiť, a zavolal hasičov a policajnú posilu. Na tú posilu nás pribehlo klusom šiesti, kolegovia Rabas, Holas, Matas, Kudlas, Firbas a ja, a kolega Vokoun nám povedal:
„Chlapci, tak toto máme vyslobodiť to dievča z moci toho draka. On je síce drak pancierový a naňho je každá šabľa slabá, ale ja som spozoroval, že v zátylku je ten drak trochu mäkší, aby sa mohol ohýbať. Tak až poviem tri, musíte ho všetci seknúť šabľou do zátylku. Ale najprv musia hasiči toho draka uhasiť, aby nám nepripálil mundúr.“ Len čo to dopovedal, keď tu trára prišlo k Židovským peciam sedem motorových striekačiek so siedmimi hasičmi.
„Hasiči, pozor,“ zvolal udatne strážnik Vokoun „až poviem tri, začne každý z vás striekať na jednu dračiu palicu, ale to musíte rovno do hrdla, kde má drak mandle, lebo tade ide ten oheň von. Tak pozor: raz, dva, tri!“ A ako povedal tri, pustili hasiči sedem prúdov vody rovno do siedmich dračích papúľ, z ktorých šľahal oheň ako z autogénu. Šššš, to vám to syčalo! Drak frkal, fŕkal a fučal, kašľal, dusil sa a kliall, chrapčal, chrčal, chrchlal a chrochtal, sipel, chrlil, syčal a hvízdal a volal mamičku a mlátil okolo seba chvostom, ale hasiči nepopustili a striekali a striekali, až sa z tých siedmich dračích hláv namiesto šľahajúceho ohňa vyvalila para ako z rušňa, že nebolo na krok vidieť. Potom tá para zredla, hasiči prestali striekať, zatrúbili a išli domov; a drak, celý zmáčaný a schlípený, len frkal a odpľúval a vytieral si vodu z očí a bručal:
„Počkajte, chlapci, toto vám nezlacním!“ Ale vtedy zvolal kolega Vokoun:
„Pozor, chlapci: raz, dva, tri!“ A ako povedal tri, my všetci strážnici sme majzli šabľami do siedmich dračích zátylkov a sedem hláv sa váľalo po zemi; a zo siedmich krkov vytrysla voda a striekala ako z hydrantu, čo jej do toho draka natieklo. „Tak poďte, slečna,“ povedal kolega Vokoun tej princeznej murciánskej, „ale dajte pozor, nech vám to nepocvrká šatôčky.“
„Ďakujem ti, šľachetný hrdina,“ povedala tá slečna, „že si ma vyslobodil z moci tej saně. Ja som sa práve hrala so svojimi kamarátkami v murciánskom parku volejbal a hádzanú a diabolo a na schovávačku, keď tu priletel ten tučný starý drak a uniesol ma bez zastávky až sem.“
„A kadiaľ ste to, slečna, leteli?“ pýtal sa kolega Vokoun.
„Cez Alžír a Maltu a Carihrad a Belehrad a Viedeň a Znojmo a Čáslav a Záběhlice a Strašnice až sem, za dvaatridsať hodín, sedemnásť minút a päť sekúnd nonstop a netto,“ povedala princezná murciánska.
„Tak to drak urobil rekord v lete s cestujúcimi na diaľku,“ čudoval sa kolega Vokoun. „To vám, slečna, gratulujem. Ale teraz aby som zatelegrafoval vášmu pánu otcovi, aby si po vás niekoho poslal.“
Len čo to dopovedal, keď tu zahrkotalo auto a z neho vyskočil kráľ murciánsky s korunou na hlave a celý v hermelíne a brokáte a začal od radosti skákať na jednej nohe a kričať:
„Dievča zlaté, tak ťa konečne nachádzam!“
„Počkať, vaša výsosť,“ zastavil ho kolega Vokoun. „Vy ste s tým vaším autom išli po ulici zakázanou rýchlosťou, rozumiete? Zaplatíte sedem korún pokuty.“
Kráľ murciánsky sa začal hrabať po vreckách a bručal:
„To som blázon, veď som si so sebou vzal sedemsto dublónov, piastrov a dukátov, tisíc pesiet, tritisíc šesťsto frankov, tristo dolárov, osemsto dvadsať mariek a tisícdvesto šestnásť československých korún deväťdesiatpäť halierov, a teraz nemám vo vrecku ani groš ani šupu ani grešľu ani vindru. Asi som to všetko cestou utratil za benzín a za pokuty za nedovolenú rýchlosť. Statočný rytier, tých sedem korún pošlem po svojom vezírovi.“ Načo murciánsky kráľ odkašľal, položil si ruku na prsia a pokračoval ku kolegovi Vokounovi, „Vidím na tvojej uniforme, ako aj na tvojej vznešenej postave, že si nejaký mocný bojovník, princ, alebo dokonca štátny úradník. Za to, že si vyslobodil moju dcéru a zložil strašnú saň mulhacenskú, by som ti mal ponúknuť ruku svojej dcéry, ale ty máš na ľavej ruke snubný prsteň, z čoho súdim, že si už ženatý. Máš detičky?“
„Mám,“ povedal Vokoun. „Mám trojročného chlapca a dievča v perinke.“
„Gratulujem,“ povedal murciánsky kráľ. „Ja mám len tuto dcéru. Tak počkaj, ja ti dám aspoň polovičku svojho murciánskeho kráľovstva. To robí okrúhle sedemdesiattisíc štyristo päťdesiatdeväť štvorcových kilometrov plošnej výmery so siedmimi tisíckami sto piatimi kilometrami železníc, dvanástimi tisíckami kilometrov ciest a dvadsiatimi dvoma miliónmi siedmimi stopäťdesiattisíc deviatimi stojedenásť obyvateľmi oboch pohlaví. Tak čo, plesneme si?“
„Pán kráľ,“ povedal na to kolega Vokoun, „to má svoje ťažkosti. Ja a tuto kamaráti sme toho draka zabili zo služobnej povinnosti, lebo neposlúchol moje úradné výzvy a nechcel ísť so mnou na komisariát. A za služobný výkon nikto z nás nesmie prijať nijakú odmenu, kdeže! Pánečku, to my máme zakázané.“
„Aha,“ povedal kráľ. „Ale azda by som mohol tú polovičku murciánskeho kráľovstva so všetkým zariadením venovať na znak svojej kráľovskej vďaky celej pražskej polícii.“
„To by už šlo skôr,“ myslel si kolega Vokoun, „ale to má, pán kráľ, svoje ťažkosti. My máme celý pražský obvod až po potravnú čiaru, a koľko nám už len tá Praha dá chodenia a strážení! Keby sme mali ešte polovičku kráľovstva murciánskeho a museli ju strážiť, tak by sme sa veľmi nabehali a bolievali by nás nožičky. Pán kráľ, my vám mockrát ďakujeme, ale nám stačí Praha.“
„Tak aspoň,“ povedal kráľ murciánsky, „vám dám, chlapci, tuto ten balíček tabaku, čo som si vzal na cestu. Je to pravý murciánsky a stačí práve do siedmich fajok, ak si ich nenatlačíte plné. Tak, dcérenka, šup do voza a ideme.“ ..... A keď bol v prachu ..... a prachu narobil ten kráľ náramného ..... , my, totiž kolegovia Rabas, Holas, Matas, Kudlas, Firbas a Vokoun a ja, sme išli na strážnicu a natlačili sme si fajky tým murciánskym tabakom. Chlapci, taký tabak som za celý život nefajčil; nebol ani tak veľmi silný, ale voňal ako med, ako vanilka, ako čaj, ako škorica, ako kadidlo, ako karafiát a ako banány, ale pretože nám veľmi smrdeli fajky, tak sme tú vôňu ani necítili. A ten drak mal prísť do múzea, ale kým si po neho prišli, zmenil sa na rosol, lebo veľmi navlhol a nasiakol tou vodou a pokazil sa. A to je všetko, čo viem.“
Keď strážnik Kubát na strážnici dorozprával rozprávku o drakovi na Židovských peciach, všetci strážnici nejaký čas mlčky fajčili; to asi mysleli na ten murciánsky tabak. Potom sa ozval strážnik Choděra:
„Keď tuto kolega Kubát rozprával o žižkovskom drakovi, tak ja vám napríklad poviem o tej sani z Vojtěšskej ulice. Raz som mal obchôdzku po Vojtěšskej ulici a zrazu vám vidím v tom kúte pri kostole obrovské vajce. Bolo také veľké, že by sa mi nezmestilo ani do služobnej prilby, a ťažké vám bolo ako z mramoru. Pánboh s nami, povedal som si, to asi je pštrosie vajce alebo čo, ja to odnesiem na policajnú direkciu, na oddelenie strát a nálezov; azda sa o také vajce jeho majiteľ prihlási. ..... Vtedy bol na tom oddelení kolega Pour a mal práve od prechladnutia v krížoch lámanie; tak si kúril v železných kachliach, že tam bolo horúco ako v rúre, ako v peci, ako v sušiarni. „Zdravím, Pour,“ vravím, „ty tu máš teplo ako čertova babka. Tuto hlásim, že som našiel vo Vojtěšskej ulici akési vajce.“ „Tak to niekam polož,“ povedal kolega Pour, „a sadni si; a ja ti budem hlásiť, aké mám trápenie s tým lámaním v krížoch.“ No, trochu sme sa zhovárali, ako už tak reč plynie; potom sa začalo zmrákať a zrazu počujeme v kúte niečo ako praskať alebo šuchotať. Tak sme rozsvietili a pozeráme, a ona vám z toho vajca vylezie saň ..... asi sa vyliahla tým náramným teplom. Nebola väčšia ako povedzme pudel alebo foxteriér, ale bola to saň, to sme poznali hneď, lebo mala sedem hláv; podľa toho sa totiž pozná drak.
„Kriste pane,“ povedal kolega Pour, „čo s tým tu budeme robiť? To aby som zatelefonoval po zvera, aby to zviera odpratal?“
„Vieš, Pour,“ vravím mu ja, „taká saň je dosť vzácne zviera; ja myslím, že by sme mali dať do novín inzerát, aby sa jej majiteľ prihlásil.“
„No dobre,“ povedal Pour, „ale čím ju zatiaľ budeme kŕmiť? Skúsim to s mliekom a nadrobenou žemľou; každému mláďaťu je mliečko najzdravšie.“
Tak jej nadrobil sedem žemlí do siedmich litrov mlieka; a to ste mali vidieť, ako sa to dráča do toho hladne pustilo; jedna hlava odstrkovala pri miske druhú a všetky tie hlavy na seba vrčali a chlípali mliečko, až pobrýzgali celú kanceláriu; potom sa jedna hlava po druhej oblízala a uložila sa na spánok. Potom kolega Pour zamkol tú saň vo svojej kancelárii, kde boli uložené všetky stratené a nájdené veci z celej Prahy, a dal do všetkých novín tento inzerát:
Šteňa dračie, čerstvo vyliahnuté z vajca, bolo nájdené vo Vojtěšskej ulici. Totožné je sedemhlavé, žlté a čierno pruhované. Jeho majiteľ nech sa prihlási na policajnom riaditeľstve, oddelenie strát a nálezov.
Keď ráno kolega Pour prišiel do svojej kancelárie, nepovedal nič viac než:
„Do kroka zatrápený zatracovaný pánboh s nami kristovanoho panenanebi saknaryby rányboží uvšechvšudy učerchmana ustahromů propětran kakraholte a namojdušu, aby som nekliall!“ Ona vám tá saň cez noc zožrala všetky veci, ktoré kto v Prahe stratil alebo našiel, teda prstene a hodinky, peňaženky, taštičky a zápisníky, lopty a ceruzky, peračníky a držiaky a školské knihy a guľôčky na hranie a gombíky a rysovadlá a rukavice a ešte k tomu všetky úradné spisy, akty, protokoly a listiny, skrátka všetko, čo v Pourovej kancelárii bolo, dokonca aj Pourovu fajku, lopatku na uhlie a pravítko, ktorým Pour linajkoval spisy; tá saň toho zjedla toľko, že bola už jedenapol krát taká veľká a niektorým jej hlavám bolo zle.
„Teda toto nepôjde,“ vravel kolega Pour, „ja si to zviera tu nemôžem nechať.“ A zatelefonoval Spolku na ochranu zvierat, aby vyššie podpísaný vážený Spolok tomu dračiemu mláďaťu poskytol útulok, ako to robieva pre zblúdilé psíky a mačičky. „Prečo nie,“ povedal Spolok a vzal to dráča do svojho útulku. „Ale to by som rád vedel,“ povedal potom ten Spolok, „čím sa vlastne taká saň živí. V prírodopise o tom nič nie je.“ Tak to skúsili a kŕmili toho draka mliečkom, párkami, salámou, vajíčkami, mrkvou, kašičkou, čokoládou, husacou krvou, hrachom, senom, polievkou, zrním, extravurstom, paradajkami, ryžou, žemľami, cukrom, zemiakmi a krížalami; to dráča to zhltlo všetko a ešte im zožralo knihy, noviny, obrazy, kľučky na dverách a vôbec všetko, čo tam mali; a rástlo tak, že už bolo väčšie ako bernardín.
Ale zatiaľ došiel na ten Spolok telegram až z Bukurešti, v ktorom bolo napísané čarodejníckym písmom:

To dračie šteňa je začarovaný človek. Bližšie ústne. Prídem v priebehu troch sto rokov na Wilsonovu stanicu.
Čarodejník Bosko

Vtedy sa ten Spolok na ochranu zvierat poškrabal za ušami a povedal:
„Ouha, keď tá saň je začarovaný človek, tak je to ľudská osoba, a my ju nemôžeme chovať v ochrane zvierat. To ju musíme poslať do nájdenského domu alebo do sirotinca.“ Ale tie nájdenské domy a sirotince zasa povedali:
„Ouha, keď je ten človek začarovaný do zvieraťa, tak už to nie je človek, ale zviera, lebo je začarovaný do zvieraťa. Ergo začarovaný človek nepatrí do referátu nám, ale ochrane zvierat.“ A pretože sa nemohli dohodnúť na tom, či je človek začarovaný do zvieraťa viac človek, alebo viac zviera, nechceli tú saň chovať ani títo, ani tamtí a úbohá saň nevedela, čia vlastne je; to ju tak mrzelo, že prestala žrať, hlavne jej tretia, piata a siedma hlava. On bol v tom Spolku jeden malý a tenký človiečik, nepatrný a skromný ako prázdny struk, volal sa nejako od N: Nováček alebo Nerad alebo Nohejl ..... alebo nie, pán Trutina sa volal; a keď ten pán Trutina videl, ako tej sani od zármutku vädne jedna hlava po druhej, povedal tomu Spolku:
„Páni, nech je to už človek, alebo zviera, ja by som si tú saň vzal domov a staral by som sa o ňu, ako sa patrí.“ Vtedy všetci povedali:
„No tak sláva,“ a pán Trutina si tú saň odviedol k sebe domov.
To teda treba povedať, staral sa o ňu, ako sa patrí: kŕmil ju a česal ju a hladkal ju ..... on ten pán Trutina mal veľmi rád zvieratá; a každý večer, keď prišiel z práce domov, ju vyviedol na prechádzku, aby sa trochu vybehala; a ona skákala za ním ako psík a vrtela chvostom a počúvala na meno Amina. Raz večer ich stretol pán pohodný a vraví:
„Halt, pán Trutina, čo to majú za zviera? Ak je to nejaký dravec alebo šelma čiže zviera divoké, tak ho nesmiete voditi po uliciach; ale ak je to psík, tak mu musíte kúpiť psiu známku a zavesiť mu ju na krk.“
„To je taký vzácny druh psíka,“ povedal pán Trutina, „takzvaný pinč drakovitý čiže chrt saňový čiže pes sedemhlavý, však, Amina? Bez starosti, pán drnomajster, ja jej tú psiu známku kúpim.“ A kúpil jej psiu známku, hoci úbožiak musel za ňu dať poslednú korunku, čo mal.
A zasa ich stretol pán pohodný a povedal:
„Pán Trutina, takto to nepôjde; keď ten váš psík má sedem hláv, musí mať psiu známku na každom krku, lebo je predpis, že každý pes má mať na krku psiu známku.“
„Ale, pán drnomajster,“ bránil sa pán Trutina, „veď Amina má na prostrednom krku psiu známku!“
„To je jedna,“ povedal pán pohodný, „ale ostatných šesť hláv behá bez známky na krku a to ja nemôžem trpieť. Ja vám to vaše psisko musím zhabať.“
„Prosím vás, pán drnomajster,“ povedal pán Trutina, „počkajte s tým ešte tri dni, ja Amine tie známky kúpim.“ A išiel domov celý nešťastný, lebo už nemal na peniazoch ani šesták.
Doma si sadol a div neplakal, ako mu bolo ľúto; hovoril si, že mu jeho Aminu vezme pán pohodný a predá ju do cirkusu alebo ju zabije. A keď sa tak trápil a vzdychal, priplazila sa k nemu tá saň a položila mu všetkých sedem hláv do lona a pozerala sa mu do očí takými krásnymi smutnými očami; také pekné a celkom ľudské oči má každé zviera, keď sa na človeka pozerá s láskou a dôverou.
„Ja ťa, Amina, nedám,“ povedal pán Trutina a pošúchal tú saň po všetkých siedmich hlavách; a potom vzal svoje hodinky po otcovi a sviatočné šaty a svoje najlepšie topánky a všetko to predal a ešte si nejaké peniaze požičal a za všetky tie peniaze kúpil šesť psích známok a zavesil ich svojej sani na obojky. A keď potom s ňou vyšiel na ulicu, tak všetky tie známky cinkali a zvonili, ako keď idú sane s rolničkami.
Ale ešte toho večera prišiel k pánovi Trutinovi jeho domáci pán a vraví:
„Pán Trutina, mne sa ten váš pes nechce páčiť. Ja sa síce v psoch veľmi nevyznám, ale ľudia hovoria, že je to drak; a to ja vo svojom dome nemôžem trpieť.“
„Pán domáci,“ povedal pán Trutina, „veď Amina nikomu neublížila!“
„To mi je jedno,“ vravel domáci pán, „ale do solídneho domu drak nepatrí, a basta — fidli. Keď toho psa nechcete dať preč, tak vám dávam od prvého výpoveď z bytu. Sluha, pán Trutina.“ A buchol za sebou dverami.
„Tak vidíš, Amina,“ zaplakal pán Trutina, „teraz sa k všetkému musíme odtiaľto sťahovať; ale ja ťa nedám.“
Vtedy sa k nemu potichučky pritiahla tá saň a oči jej tak prekrásne žiarili, že to pán Trutina ani vydržať nemohol.
„Nono,“ povedal, „to vieš, stará, že ťa mám rád.“
Deň nato išiel plný starostí do svojej práce ..... on bol totiž v akejsi banke pisárom; a tam si ho zavolal jeho šéf.
„Pán Trutina,“ povedal ten pán šéf, „mne síce nič nie je do vašich súkromných vecí, ale tu sú také čudné reči, že vraj si doma pestujete draka. Pozrite sa, žiadny z našich predstavených nepestuje draka. Draka si môže dovoliť len nejaký kráľ alebo sultán, ale pre obyčajných ľudí to nie je. Pán Trutina, vy žijete veľmi nad pomery. Buď toho draka dáte preč, alebo vám dávam od prvého výpoveď.“
„Pán šéf,“ povedal Trutina potichu, ale pevne, „ja Aminu nedám.“ A išiel domov tak zarmútený, že sa to ani rozprávať nedá.
Doma si sadol ako telo bez duše a z očí mu začali tiecť slzy.
„Teraz je so mnou koniec,“ povedal si a plakal. A vtedy cítil, ako mu tá saň položila jednu hlavu na kolená; nevidel na ňu pre slzy, ale hladkal ju a šepkal: „Neboj sa, Amina, ja ťa nedám.“
A ako ju tak hladká, začalo sa mu zdať, že je tá hlava akási mäkká a kučeravá; vytrel si oči a pozrel sa ..... a ona namiesto saně kľačí pred ním krásna panna, opiera sa mu bradou o kolená a pozerá sa mu sladko do očí.
„Bože môj,“ vykríkol pán Trutina, „kde je Amina?“
„Ja som princezná Amina,“ povedala tá panna, „až do tejto chvíle začarovaná do saně, lebo som bývala taká pyšná a zlostná. Ale teraz už, pán Trutina, budem dobrá ako ovečka.“
„Amen,“ ozvalo sa vo dverách a on tam stál čarodejník Bosko. „Vy ste ju vyslobodili, pán Trutina. Každá láska vyslobodzuje ľudí aj zvieratá z ich začarovania.
Jemináčik, deti, to to dobre dopadlo! Pán Trutina, odkazuje vám otec tejto slečny, že máte ísť do jeho kráľovstva nastúpiť na trón. Tak halo, nech nezmeškáme vlak.
A to je koniec toho prípadu so saňou z Vojtěšskej ulice,“ dodal strážnik Choděra. „Keby ste tomu nechceli veriť, spýtajte sa kolegu Poura.