Zbojníci na Žároch

Ani Vám nepoviem, kedy sa to stalo. Bolo to vtedy, keď vznikli osady Holčovice, Nová Ves, Křížová, Spálené, Vraclávek .....
Husto zalesnené údolie popri Opavici a Kobylom potoku vtedy nelákalo len statočných osadníkov, ale aj rôznych zbojníkov a lupičov. Jedna taká banda sa zbesilo činila na Žároch pri meste Albrechtice, kde však vtedy ešte nestál liečebný ústav ako dnes, ale len zámocký dvorec a horáreň.
Vo dvorci vládol šafár, človek nečestný a úskočný, v horárni zasa jeho kumpán, horár Brokš. Najmä jemu sa v lese radšej každý vyhol na sto honov. Bol to samotársky čudák, ktorý držal svoju ženu v horárni uprostred smrekových hvozdov takmer ako vo väzení. K drevorubačom, na ktorých mal dohliadať, sa správal hrubo, a beda, ak pristihol nejakú babku, že si nesie z lesa krošňu haluziny! Nikto si nepamätal, že by Brokš ponúkol niekomu v horárni prístrešie, aj keď lesných robotníkov zastihla prudká búrka alebo sa niektorý poranil. Zato k vrchnosti sa správal podlízavo, a tá bola rada, že niekto je ochotný slúžiť v takom zabudnutom kúte.
Horár Brokš si však v tej divočine práve liboval. Bol to chlap urastený, hrčovitý, nohy mal rýchle, zanedbaný plnovous a oči pod nízkym čelom ako dve iskry; keď halekal z kopca na kopec chrapľavým hlasom, každého, kto ho počul, obišiel strach. Po lese sa pohyboval s istotou, celkom s ním splýval ako zver. Nikto si nikdy nebol istý, odkiaľ sa náhle vynorí, a každé takéto stretnutie s ním prinieslo zaručene nejakú nepríjemnosť.
Vtedy sa na Žároch diali čudné veci. Ľudia hovorili, že počuli z lesa stonanie, iní zasa, že zazreli horára Brokša, ako pod stromami pochováva ľudské telo. Človek to bol zlý, a tak niet divu, že sa mu pripisovali tie najhoršie činy; nič preukázateľné by však nikto nemohol dosvedčiť.
Raz sa tými končinami vracal na sklonku dňa tovariš z vandrovky. Cez plece mal prehodený vak, v ktorom si niesol zo sveta odmenu za prácu a aj to-ono pre svojich blízkych na pamiatku. Išlo sa mu dobre a on si veselo pohvizdoval. Tak prišiel na rázcestie, z ktorého vybiehalo na všetky strany niekoľko lesných ciest. Tovariš sa v rozpakoch zastavil.
„Hej, chlapče, odkiaľ a kam? Pýta sa Ťa strážca lesa!“ zaznel lesom chrapľavý hlas.
Áno, bol to horár Brokš. Sledoval tovariša už dlhší čas a teraz sa mu zdala chvíľa vhodná, aby ho oslovil.
„Fuj, to som sa zľakol!“ uľavil si veselý chlapec a hneď si aj odpľul, aby sa ho nechytil úľak.
Potom povedal, odkiaľ je a že nemôže nájsť cestu domov.
„Ľahká pomoc!“ povedal mu horár Brokš. „Vyšplhaj sa na borovicu, aby si mal lepší rozhľad, z vrcholu uvidíš až do doliny a ľahko si zapamätáš smer, ktorým sa máš dať!“
Chlapec zložil vak do machu a hneď sa chystal, že vylezie na najväčší strom. Horár ho však ešte zastavil:
„Máš pekné oblečenie, mohol by si si ho potrhať. Vyzleč sa!“
Dôverčivý mládenec dal na jeho radu, vyzliekol kabát aj nohavice a až potom svižne šplhal na borovicu. Z vrcholca stromu videl celý kraj ako na dlani.
„Už viem, kade sa mám uberať. Teraz nezablúdim,“ volal radostne.
„Len si tú svoju domovinu dobre obhliadni, vidíš ju naposledy,“ zahulákal horár Brokš pod stromom, zamieril ručnicu a vystrelil.
Veselý vandrovník sa udivene chytil za hruď, pustil sa konára a padal k zemi. Tak zničil panský horár mladý život len preto, že sa mu zapáčilo mládencovo odenie a jeho vak.
Kto vie, koľko ničomností a zločinov napáchal horár Brokš! Keď ľudia videli, že si šuškal so šafárom, domysleli si, že tí dvaja opäť kujú niečo nekalé. A potom občas zazreli v lesoch, ktoré mal horár opatrovať, čudných cudzích chlapov a hovorilo sa, že sa tam ukrýva celá zbojnícka banda. Nasvedčovalo tomu ostatne aj to, že niekoľko osamelých usadlostí prepadla ozbrojená zberba a aj červený kohút vyskočil v poslednom čase na strechy dedinských chalúp viac než často. Všetci tušili, že v tom má prsty horár Brokš, ale nikto sa neodvážil verejne ho obviniť, lebo každý vedel, že nasledujúcej noci by zaručene vyhorelo jeho obydlie. A Brokš sa správal k drevorubačom a osadníkom stále surovšie a bezcitnejšie, istý si svojou mocou.
Iba jediný človek z celého okolia mohol byť pred Brokšom pokojný. Bol to najväčší sedliak na Žároch, múdry a rozvážny hospodár, ktorého si všetci susedia vážili a chodili k nemu po radu.
Ten sa pramálo staral o Brokša, strach z neho nemal a horár sa kupodivu snažil získať si jeho priazeň. Sedliak však o jeho náklonnosť nestál a prehliadal ho, čo Brokša dosť mrzelo.
Raz sa sedliak vracal s konským záprahom lesmi domov. Zdržal sa u kováča v Albrechticiach a ponáhľal sa, aby sa nezotmelo. Napriek všetkému ponáhľaniu ho však súmrak zastihol práve nedaleko Brokšovej horárne. A už sa aj vynoril z lesa sám horár, kdovie ako dlho sedliakov voz sledoval.
„Pozrime sa, kto sa nám potuluje po lese! Poď, hospodár, v horárni sa posilníš miskou mlieka a potom Ťa odprevadím k dedine.“
Sedliaka to stretnutie veru málo tešilo, horára v tej pustatine najmenej potreboval. Ale odmietnuť pozvanie nemohol, veď kto to kedy počul, aby Brokš niekoho pozval do horárne! Myslieť na útek sa mu ostatne zdalo naivné a pomoc by sa tiež nedovolal, a tak si v duchu priznal, že je vydaný horárovi na milosť a nemilosť a nezostáva, než jeho pozvanie prijať.
V horárni sedliak prvýkrát uzrel horárovu ženu. Čosi varila pri peci, a keď zazrela vo dverách cudzieho človeka, zľakla sa a myklo ňou. Sedliakovi sa zdalo, akoby mu chcela niečo povedať, ale horár ju hneď hrubo vyhnal z izby a sám svojmu hosťovi nalial misku horúceho mlieka.
„Tak vidíš, hospodár, nie je lepšie žiť s Brokšom v zhode?“ dohováral sedliakovi, zatiaľ čo ten malými dúškami upíjal mlieko.
Sedliak sa obával, že ho horár bude nútiť, aby v horárni prenocoval, a to by sa mohol rozlúčiť so svojím záprahom, ak nie rovno so životom, o tom bol presvedčený. Ale Brokš ho na noc nezval. Len keď netrpezlivý sedliak poposadol a chystal sa zodvihnúť, pozrel horár do okna a povedal:
„Ešte nie, ešte nie je čas, hospodár!“
Tak sa to opakovalo niekoľkokrát a sedliak už sedel ako na tŕní.
Napokon horár vyzrel z dverí, vrátil sa do izby a povedal:
„Poď, už je čas!“
Na stmavnutom dvore zazrel sedliak v svetle fakle cudzieho chlapa nevľúdnej tváre, ako prehadzuje na voze podkovy, ktoré si viezol od albrechtického kováča. Horár vyhrkol na toho človeka nahnevane:
„Nechaj to, to je náš kmotor zo susedstva!“
To postačilo a bradáč bez slova zmizol vo tme.
Potom vyviedol Brokš záprah z brány horárne a s fakľou v ruke svietil na cestu.
Sedliak mal za tej cesty veru neradostné myšlienky. Chce ma azda zaviesť na nejaké pusté miesto a tam zabiť? myslel si s obavami. A skutočne, kedykoľvek fakľa v Brokšovej ruke vzplanula jasnejšie, zazrel niekoľko postáv, ktoré ustúpili hlbšie medzi stromy, a aj akýsi podozrivý šramot a hvizdot ich celú cestu sprevádzal. Nič sa však nestalo, horár Brokš vyviedol záprah z temného lesa bez nehody a tam sedliakovi povedal:
„Teraz už dôjdeš domov sám. Ale nezabudni na službu, ktorú som Ti dnes preukázal, raz sa možno prihlásim, aby si mi splatil rovnakým,“ dodal viacznačne.
Sedliak nevedel, čo si má o horárovi myslieť. Ale že mal iných starostí dosť, čoskoro ho vypustil z hlavy.
Brokš sa mu pripomenul až oveľa neskôr, to keď horára udala jeho vlastná žena. Brokš totiž za ten čas tak zosurovel, že bil aj ženu, a keď dokonca raz udrel ich malú dcérku tak, že zostala ležať na podlahe v bezvedomí, žena ušla do Albrechtíc a tam vypovedala vrchnostenským úradníkom všetko, čo o svojom mužovi vedela. A že toho nebolo málo! Potvrdilo sa, čo ľudia dávno tušili, totiž že horár a šafár mali v lesoch zbojnícku bandu, ktorá svojou krutovládou zastrašovala celý kraj. A tak sa stalo, že horára a šafára odviedli v želiezach.
Avšak ani to ešte nemal byť koniec horára Brokša. Lupiči z jeho bandy sa včas rozpŕchli po lesoch a ktorejsi noci sa im podarilo pomôcť Brokšovi z väzenia. Azda by Brokš skutočne unikol spravodlivosti, ale ako zoskakoval z múru, ktorý obklopoval väzenie, vyvrtol si členok a za svitania sa musel ukryť v krovi pri ceste.
Vtedy sa stalo, že po tej ceste šiel ráno s povozom práve ten sedliak, ktorého horár kedysi vyviedol z lesa.
„Hospodár! Hospodár! Zastav! Pred časom som Ti pomohol, teraz mňa Ty zachrániš. Zastav, nech môžem vyliezť na voz! Neboj sa, prihodíš na mňa slamu, na Tvojom voze ma panskí drábi hľadať nebudú.“
Sedliak stuhol od úľaku, keď začul z krovia známy chrapľavý hlas, ale nezastavil.
„Tebe nepomôžem. Ľudia by mi to neodpustili,“ vykríkol na horára a švihol do koní.
Sedliak rozsúdil spravodlivo. Horára potom ľahko chytili a na vrchu Šibeňáku popravili. Pred svojou smrťou sa Brokš vyspovedal zo všetkých svojich zločinov a aj otrlému katovi a jeho pomocníkom vraj vstávali hrôzou vlasy na hlave nad tým, čo všetko vypočuli.
Tak smutne skončil horár Brokš, ktorý mal strážiť lesy, a zatiaľ sa stal vodcom zbojníckej bandy.
Ani jeho tlupa sa dlho v okolí neudržala. Zásluhu o to mal nový pán na Hoštalkovách, ktorým bol Jan Skrbenský z Hřiště, a poriadne mu vraj pri chytaní lupičov pomohli aj sedliaci a drevorubači, z ktorých smrťou Brokšovou spadol aj starý strach.