Rebečka, zabudnutá nevesta

V jednej krajine žil bohatý kupec. Často si so ženou hovorili, načo im je všetok ten majetok a načo sa starajú, keď nemajú žiadne deti. Nakoniec im však nezostalo nič iné, len sa s tým zmieriť, že zostanú na svete sami.
Raz sa stalo, že kupec musel ísť do cudzích krajín po tovar. Tá cesta bola dlhá a trvala takmer celý rok. Keď sa vracal, zablúdil v hlbokých lesoch a nijako sa nevedel dostať von. Prechodil lesy krížom-krážom, či by v nich nenašiel cestu alebo nejakú pomoc. Už pomaly strácal nádej, keď tu natrafil na opustený kamenný dom. Búchal na dvere a prišiel mu otvoriť vysoký čierny chlap v čiernych šatách. Bol vychudnutý, oči mal zapadnuté, nos široký, vlasy po plecia, fúzy dlhé až po pás a v ústach ani jeden zub. Pýtal sa kupca, čo tam robí, a kupec mu rozprával, do akej núdze sa dostal.
„Človiečik, ja ťa odtiaľto vyvediem,“ povedal čierny chlap, „ale zadarmo to nebude.“
„Pantáta, odmením sa vám tovarom a peniazmi, čo len si povediete,“ sľuboval kupec. „Len keď sa dostanem domov.“
Cudzí chlap sa naňho usmial a hovorí:
„Nepotrebujem od teba žiadne peniaze ani tovar.“
„A čo teda žiadate?“
„Dáš mi za tú pomoc len maličkosť: to, o čom doma nevieš a na čo si celý rok nepomyslel.“
„Čo by som mal doma také vzácne, aby som o tom nevedel?“ povedal si kupec. „Tú odmenu vám môžem bez všetkého sľúbiť.“
„No, keď s tým súhlasíš, je všetko dohodnuté. Ten sľub mi ale zložíš a podpíšeš vlastnou krvou.“
Tie slová kupca zarazili, ale potom si zasa len pomyslel, že takú vec, o ktorej ani nevie, môže ľahko postrádať, a urobil, čo od neho čierny muž chcel.
Ráno ho cudzinec vyviedol na cestu a odprevadil až na kraj lesa. Keď sa rozchádzali, ešte mu pripomenul:
„Pamätaj, človiečik, na svoj sľub! O šesť rokov si po tú odmenu prídem.“
Len čo kupec došiel do najbližšieho mesta, poslal manželke list, že sa vracia domov, aby ho čakala. Ale ako sa podivil, keď došiel k domu a tam ho vítala nielen jeho pani, ale aj malý chlapček v kolíske. Podivil sa, ale ešte viac sa zarmútil, keď si spomenul, čo podpísal v lese svojmu záchrancovi.
Manželka ho medzitým objímala a rozprávala mu, že krátko po jeho odchode sa jej narodil chlapček a že mu dala meno Vavřínek.
„Ale muž môj,“ hovorila mu, „ako to, že stojíš ako skamenený a nič sa netešíš z toho, čo si si toľko rokov želal? Nie si chorý? Alebo si prišiel na ceste o peniaze aj tovar?“
Kupec nechcel ženu zarmútiť, ale nedokázal tú nešťastnú novinu uniesť sám a s plačom jej rozprával, čo sa mu na spiatočnej ceste prihodilo v lese a čo odprisahal čiernemu mužovi. Žene najprv vytryskli slzy, ale potom sa spamätala a utešovala ho:
„Nezúfaj, muž môj. Šesť rokov je dlhý čas a medzitým azda na niečo prídeme, ako toho čiernokňažníka oklameme.“
Celých päť rokov ich však nič nenapadlo a chodili po dome deň za dňom zasmušilejší, a keď sa pozreli na Vavřínka, srdce sa im zakaždým zovrelo. Až v šiestom roku si pomysleli, že uprostred rybníka postavia dom a tam nasťahujú svojho synčeka aj s pestúnkou. Tam zostane v bezpečí, pretože do domu na rybníku sa nikto suchou nohou nedostane. Ale keď uplynul šiesty rok, jedného dňa sa nad lesmi zatočili čierne mraky, strhol sa vietor, zaletel nad rybník, pestúnku zrazil na zem, zdvihol Vavřínka do výšky a odnášal ho preč.
Kupec a kupcová nariekali a nikto ich nedokázal utíšiť. Čo sa ale medzitým stalo s ich synáčikom?
Vietor odniesol ich synáčika rovno do čiernokňažníkovho lesného domu a čiernokňažník ho vychovával a učil svoje kúzla. V tom dome žil so svojou čarodejníckou ženou a mali u seba dievčatko. Volalo sa Rebečka. Aj tú čiernokňažník vychovával vo svojom umení. Vavřínek sa raz dievčatka pýtal:
„Rebečko, je čiernokňažník tvoj otec a ty si jeho dcéra?“
„Kdeže, mňa sem uniesol práve ako teba, ale už o pár rokov skôr, a učí ma od malička čarovať.“
Keď mal kupecký syn dvadsať rokov, bol z neho pekný mládenec. Jedného dňa mu čiernokňažník povedal:
„Milý Vavřínku, živím ťa tu zadarmo už štrnásť rokov. Teraz ťa vyskúšam, čo si sa za ten čas naučil.“ Dal mu drevenú sekeru a drevenú pílu, poslal ho do lesa a prikázal, aby ho do večera vyrúbal, narezal a narovnal do siah. Ako začal Vavřínek strom rúbať, sekera sa mu rozletela na kúsky a ako chcel začať rezať, píla sa mu v polovici zlomila. Sadol si na zem a začal nariekať. Na poludnie mu Rebečka doniesla v šatke jedlo a pýtala sa ho:
„Vavřínku, čo tak nariekaš?“
„Milá Rebečko, náš pestún ma poslal, aby som vyrúbal a narezal les drevenou pílou a drevenou sekerou. Obe sa mi rozlomili a polámali a nezvalil som ani jeden najmenší stromček. Čo bude, až sa vrátim domov?“
„Ale choď, Vavřínku ..... ty si hlúpy. Ako si sa to učil čarovať? Pozri sa, ja ti to ukážem. Viem to lepšie ako ty a pomôžem ti. Poď sa najesť, potom mi položíš hlavu do lona a ja ti budem prebierať vlasy.“
Ako ho začala prebierať vo vlasoch, Vavřínka premohol spánok a zaspal. Vtedy Rebečka trikrát zatlieskala rukami a povedala:
„Stromy, rúbte sa, režte sa, v siahach rovných ukladajte sa!“
Hneď bol celý les narezaný na polená a narovnaný do pekných siah. Vavřínek sa prebudil, pretrel si oči a čudoval sa:
„Ach, zlatá Rebečko! Ako sa to všetko stalo?“
„Mlč, Vavřínku,“ hovorí dievča, „keď prídeš večer domov a čiernokňažník sa ťa bude vypytovať, či si to všetko urobil sám, povedz, že áno. Daj ale pozor, aby si sa neprezradil.“
Keď sa mládenec vrátil domov a sedeli pri večeri, čiernokňažník sa ho pýtal, či vykonal, čo mu ráno uložil. Vavřínek hovorí:
„Tú sekeru a pílu som polámal, ale všetko je, ako ste prikázali.“
„No neviem, neviem, či to nerobila Rebečka,“ povedal čiernokňažník. „Ale zajtra ťa vyskúšam ešte raz. Pôjdeš k rybníku, vyleješ z neho všetku vodu, rybník zoraješ, zasiaš do neho žito a do večera sa tam musí zelenať obilie.“
S tým išli spať, ale Vavřínek nemohol celú noc zaspať. Ráno dostal od čiernokňažníka vrece na vodu a drevenú motyku a vydal sa k rybníku. Začal vo vreci prenášať vodu, ale všetko hneď vytieklo späť. Za chvíľu padol celý zmožený na breh a dal sa do plaču.
Na poludnie prišla Rebečka s obedom, našla ho tak a pýtala sa:
„Vavřínku, ty zasa plačeš? Čo sa ti stalo?“
„Ako nemám plakať, Rebečko.“ Rozprával jej, čo od neho čiernokňažník chce. Rebečka ho utešovala:
„Teraz sa najedz, ja ti potom budem prebierať vlasy a potom ti pomôžem.“
No Vavřínek zjedol z hrnca kapustu a zemiaky a ako ho Rebečka začala prebierať vo vlasoch, zavrel oči a spal. Vtedy Rebečka trikrát zatlieskala a povedala:
„Vodo, vylievaj sa, rybník, oraj sa, žito, zasievaj sa, vyrastaj a zelenaj sa!“
Za chvíľu sa Vavříneček prebudil, vyskočil od radosti a volal:
„Ach, zlatá Rebečko, ako sa to samo od seba všetko urobilo: Rybník je preč a kde stál, zelenie sa teraz rovné pole!“
„Mlč, Vavřínku,“ krotila ho Rebečka, „a nie aby si ma prezradil. Až sa ťa čiernokňažník opýta, povedz mu, že si všetko urobil sám.“
Mládenec prišiel domov a čiernokňažník sa ho pýtal už medzi dverami, či je všetko hotové.
„Áno, pantáta,“ hovorí Vavřínek.
„Neviem, neviem,“ krútil hlavou čiernokňažník, „či to nerobila Rebečka. Zajtra sa ale presvedčím a ak mi luháš, potom beda tebe.“
Milý Vavřínek už nemal na jedlo ani pomyslenie. Šiel si ľahnúť a triasol sa od strachu, ako to bude zajtra. Večer k nemu potajomky prišla hore Rebečka a hovorí mu:
„Vavřínku, už je zle. Zajtra si dá na nás čiernokňažník dobrý pozor. Ale neboj sa, my odtiaľto utečieme. Ja neviem, kam by som išla, pretože nemám svoj domov. Ale vieš čo? Vydáme sa spolu k tvojim rodičom.“
„Ach, zlatá Rebečko, pomôž mi, utečieme spolu a ja na teba do smrti nezabudnem.“
Rebečka išla dolu a hovorí čiernokňažníkovi:
„Pantáta, ja teraz pôjdem prať a vešať bielizeň.“
„No dobre, ale do rána nech si so všetkým hotová.“
V noci Rebečka trikrát zatlieskala rukami a povedala:
„Oheň, hor, vodo, oplachuj, máchaj, ždímaj, ty, bielizeň, vešaj sa, suš sa, žehli sa, skladaj sa a uložená ležaj!“
Čiernokňažník počúval, či Rebečka perie, ale tá medzitým zobudila Vavřínka, každý si vzal uzlík do ruky a obaja utiekli kade ľahšie. Zavčasu ráno čiernokňažník volá:
„Rebečko, Rebečko!“
Volal ju druhýkrát a tretíkrát, ale keď neprichádzala a ani sa neozývala, pozrel sa k nej do izbietky a hneď poznal, koľko udrelo. Rýchlo si natiahol dvojmíľové čižmy a bežal za nimi. Rebečka sa obzrela a hovorí:
„Vavřínku, je zle. Čiernokňažník nás dobieha a už je nám v pätách.“
„Moja zlatá Rebečko, ak ma ešte tentoraz zachrániš, ja na teba do smrti nezabudnem!“ prosil mládenec.
Vtedy Rebečka trikrát zatlieskala a pronesla:
„Šípka, zelenaj sa, kvietku, červenaj sa. Ja nech som ružou a Vavřínek tŕním.“
Čiernokňažník bežal okolo zeleného šípku s červenou ružičkou a ani si ich nevšimol. Keď ich nikde nevidel, vrátil sa späť a prehľadával celý les, či sa tam niekde neukryli. Ale nič nevidel a naprázdno sa vrátil domov a rozprával manželke, ako sa mu tí dvaja zrazu stratili.
„Ty si hlúpy!“ hnevala sa čarodejnica. „To ťa nenapadlo, že šípka a ružička sú oni dvaja? Aký ty si čiernokňažník? Rýchlo zasa utekaj za nimi!“
Čiernokňažník si natiahol opäť svoje dvojmíľové čižmy a hnal sa späť k lesu.
Ale Vavřínek a Rebečka už medzitým ušli zas o kus ďalej. Za chvíľu sa obzrú a vidia, že ich čiernokňažník zase dobieha. Vavřínek prosil:
„Moja zlatá Rebečko, zachráň nás! Vezmem si ťa za ženu a do smrti na teba nezabudnem!“
Rebečka sa zastavila a povedala:
„Jedlička, stoj ty, vtáčik, spievaj ty. Ja nech som jedľou a Vavřínek slávikom.“
Keď to dopovedala, stála pri ceste mladá zelená jedlička a na konári sedel vtáčik s prekrásnym perím a nádherne spieval.
Čiernokňažník bežal okolo jedličky ..... hop, hop, hop a ani si ich nevšimol. Keď ich pred sebou nevidel, išiel zasa späť a rozhliadal sa, kde sa mu ukryli. Ale aj keby si oči vykukal, nikde by ich nevidel. Vrátil sa domov k žene a rozprával, ako ich už dobiehal a ako sa mu zrazu stratili pred očami, akoby sa do zeme prepadli. Čarodejnica sa zase nahnevala:
„Pozbieraj sa a rýchlo späť za nimi! Veď si nepoznal, že jedľa a slávik sú oni dvaja? Ty jeden nešťastník?“
Čiernokňažník si znovu obul svoje dvojmíľové čižmy, skok a skok a za malú chvíľu ich už zase dobiehal. Rebečka sa obrátila a hovorí:
„Vavřínku, čiernokňažník je za nami. Už nás bude mať!“
„Moja zlatá Rebečko,“ prosil Vavřínek, „pomôž mi! Vezmem si ťa za ženu, milovať ťa budem a do smrti na teba nezabudnem!“
Rebečka sa zastavila, trikrát zatlieskala rukami a hovorí:
„Rybník, nadúvaj sa, kačička, vznášaj sa. Ja nech som kačička, Vavřínek rybník!“
Čiernokňažník bežal okolo rybníka a ani ho nenapadlo, že sú to oni dvaja. Potom sa vracal späť a pozeral na všetky strany, kam a ako sa mu zase ukryli. Až po dosť dlhej chvíli ho napadlo, že sa asi premenili na rybníček s kačičkou. Hovorí si: Ach jaj, všetko je už nadarmo. Rebečka sa naučila čarovať lepšie ako ja. Budem ich už asi musieť nechať na pokoji.
Teraz už nemuseli mať Vavřínek a Rebečka strach. Keď prichádzali k Vavřínkovmu domovu, Rebečka sa zastavila a hovorí:
„Vavřínku, ja s tebou ďalej nepôjdem a počkám tu. Ty sa musíš s rodinou privítať a spoznať ..... toľko rokov ťa nevideli. Budem tu, až pre mňa pošleš. Ale len ťa prosím, nedaj sa od nikoho pobozkať, inak na mňa zabudneš navždy. Keby sa to stalo, už ťažko by sme to napravili, pretože ja sama od seba ti nesmiem prísť na oči ani sa ti pripomenúť.“
Vavřínek ju objímal a sľúbil, že pre ňu hneď pošle koč, len čo príde k rodičom.
Keď prišiel ku kupcovmu domu, zaklopal a prosil, či by si smel u nich na chvíľu odpočinúť. Oni ho pozvali dnu, posadili ho za stôl a pohostili ho jedlom a pitím. Pritom všeličo rozprávali, vypytovali sa ho, odkiaľ ide a kam, a zrazu si kupcová zhlboka povzdychla a utrela slzu.
„Čo sa vám stalo, panímama?“ pýtal sa Vavřínek. „Čo vás tak zarmútilo?“
„Veru, spomenula som si, že sme tiež mali syna a že teraz by bol práve taký veľký ako vy.“
Vavřínek sa zasmial, rozhrnul košeľu, ukázal materské znamienko na pleci a zvolal:
„Mamička, otecko, to ja som váš stratený syn! A priviedol som vám nevestu!“
V tej radosti zabudol, čo mu Rebečka prikázala, a ako ho otec a matka objali a pobozkali na líce, zabudol na Rebečku. Zabudol na ňu, akoby ju nikdy v živote nevidel a nikdy o nej nepočul. V kupcovom dome oslavovali to šťastné stretnutie a o nejaký čas našli rodičia Vavřínkovi bohatú nevestu z mesta.
Rebečka zatiaľ čakala na Vavřínka deň, dva a celý týždeň. Keď pre ňu nikto neprichádzal, domyslela si, čo sa stalo. Lenže pripomenúť sa mu sama nesmela. Našla si v meste službu u jedného remeselníka, kde upratovala a varila v jeho dome. Jedného dňa prišla gazdiná z mesta a hovorí:
„Ľudkovia, viete, čo je nové? Kupcov Vavřínek sa bude ženiť a už zajtra má ísť na svadbu.“
Večer poslala gazdiná Rebečku s vedrom po vodu. Keď prichádzala ku studni, zazrela, ako sem ide na koni Vavřínek. Rebečka položila vedro na zem, vyliezla hore na vŕbu a schovala sa tam medzi husté konáre. Vavřínek došiel ku studni, zosadol z koňa a chcel sa napiť. Naklonil sa nad hladinou a zazrel v nej tvár krásneho dievčaťa. V tej chvíli sa rozpamätal na všetko, na čo zabudol! Zdvihol hlavu, nastavil ruky a Rebečka mu vskočila do náručia.
Na druhý deň slávil Vavřínek skutočne svadbu, ako ľudia rozprávali. Ale nebral si tú bohatú z mesta, čo mu našli rodičia! Jeho manželkou sa stala pochopiteľne jeho Rebečka a už nikdy na ňu skutočne nezabudol.