Jahodové kráľovstvo

Za dávnych čias existovalo mnoho rôznych kráľovstiev. Kráľovstvá, ktorých králi žili v mieri a pokoji, ale boli tu aj také, kde zúrila jedna bitka za druhou. Boli tu kráľovstvá udatných princov a prekrásnych princezien, spiace kráľovstvá, ktoré čakali na prebudenie, alebo smutné kráľovstvo, kde bolo všetkým poddaným zakázané smiať sa. O nich si však rozprávať nebudeme. My si dnes porozprávame rozprávku o Jahodovom kráľovstve. Áno, naozaj sa tak volalo, a viete prečo? No pretože tam rástli obrovské, červené a šťavnaté jahody.

Stačilo sa iba priblížiť k hranici tohto kráľovstva a už vás lahodná vôňa jahôd pošteklila v nose. Prečo v kráľovstve rástli také obrovské jahody, nikto nevedel. Stará povesť hovorila, že kráľovstvom raz prechádzala čarodejná bába, ktorá zo svojho košíka vytratila sadenicu. Zapršal dáždik, zasvietilo slnko a sadenica rástla ako divá. Staré mamky zase hovorili, že tu kedysi pobehovali jednorožce a ich čarovné kopytá pôdu poriadne prevzdušnili, a preto je tu taká veľká úroda jahôd. Kto vie? Ale to teraz nie je až také dôležité, určite vás bude zaujímať, ako to bolo ďalej. Nuž, ako v každom správnom kráľovstve, aj tu vládol múdry a urodzený kráľ s prekrásnou kráľovnou. Im sa narodila prekrásna dcérka Anča. Bolo to hravé a zvedavé dievča, ktoré všetkým robilo len radosť.
Vďaka bohatej úrode jahôd sa tu ľudia mali dobre. Dane platiť nemuseli a o prácu nebola núdza. Piekli sa jahodové koláče, vyrábali sa jahodové marmelády a stáčala sa jahodová limonáda. Kráľovná dokonca kúpala Anču v jahodovom kúpeli. Jej vlásky potom voňali po jahodách, napokon ako takmer všetko v tomto kráľovstve. Keď mala Anča osemnásť rokov, jej matka náhle ochorela a zomrela. Od tej chvíle sa všeličo zmenilo.
Princezná sa začala správať inak, vôbec ju nikto nepoznával. Ocko kráľ jej správanie ospravedlňoval. „Úbohé dievča, veď nedávno prišla o mamičku, určite ju trápi obrovský smútok,“ hovorieval často. Ľudia však len neveriacky krútili hlavou. Predstavte si, že princezná nariadila, že v jej kráľovstve sa už nesmie zjesť ani jedna jediná jahoda. Jedno hlúpe nariadenie striedalo druhé. Žiaľom skľúčený kráľ už nemal viac síl, a preto nariadil všetko, čo si princezná umienila, len aby mu už to bláznivé dievča dalo pokoj. Prestali sa piecť jahodové koláče, ani jahodová limonáda netiekla prúdom. Kráľovstvo bolo čoraz chudobnejšie. Anča potom chodila so svojimi radcami jahody prepočítavať. A beda tomu, kto sa pokúsil jedinú jahôdku pre seba schovať. Došlo to tak ďaleko, že sa opäť museli zaviesť dane. A čo na to princezná? Tej to nevadilo. Každý deň sa kúpala v jahodovom kúpeli a doprávala si jahodové lievance na raňajky, obed i večeru.
Raz popri kráľovstve prechádzal udatný princ na bielom koni a nemohol si nevšimnúť lahodnú vôňu jahôd, ktorá sa niesla široko-ďaleko. A pretože už prešiel sedmoro riek a hôr a v krku mal sucho, rozhodol sa, že niet nič lepšie než osviežiť sa šťavnatou jahodou. Na poli potom zazrel mladé dievča, ktoré okopávalo záhony. „Hej, dievča,“ zvolal. „Aké sú vaše jahody, sú šťavnaté a lahodné tak, ako naznačuje ich vôňa?“ spýtal sa. Dievča sa naňho pozrelo, ale neodpovedalo. „Neboj sa ma, dievča,“ usmial sa princ. „Chcem len vedieť, či vaše jahody osvieža moje vyschnuté hrdlo a či mi ich lahodná chuť dodá silu na ďalšie cesty.“ Dievča sa vystrelo a odhodilo motyku. „Si asi veľmi zďaleka, princ, keď nevieš, že v našom kráľovstve je zakázané jesť jahody,“ odpovedalo smutne. „Preto ti nemôžem na tvoju otázku odpovedať, keďže som jahody už dlhý čas neochutnala.“ „To je mi ale čudné kráľovstvo,“ pokrútil princ hlavou. Ale keďže nemal čas, musel totiž ešte zobudiť pár princezien a zabiť hrozivého draka, o jahody sa viac nezaujímal a odcválal do diaľky.
O nejaký čas neskôr, práve keď Anča znova prepočítavala úrodu jahôd, išla okolo stará babička v šatke. Priamo pred zrakmi princeznej a jej radcov odtrhla tú najväčšiu jahodu a s chuťou sa do nej zahryzla. „Osoba nevzdelaná, hneď tú jahodu polož!“ kričala princezná a od zlosti gúľala očami. „Čo si to dovoľuješ, azda nevieš čítať, azda nepočuješ, že nevieš, že v našom kráľovstve je zakázané jesť jahody?“ „Óóó, to neviem, to neviem,“ odpovedala stará babička. „No ale jedna jahoda azda neuškodí, veď ich tu máte všade plno,“ povedala a znova si z jahody odhryzla. Princezná myslela, že odpadne. „A uškodí! A uškodí! A uškodí!“ kričala a od zlosti dupala nohami. „Sama máš ústa od jahôd a ostatným budeš zakazovať?“ Babička sa už dávno nesmiala. Odhodila palicu a vystrela sa. Zrazu sa obloha zatiahla, ochladilo sa a začal fúkať studený vietor. „Vieš ty vôbec, kto som?“ pýtala sa stará bába princeznej. „Ja som čarodejná bába a pred mnohými, mnohými a mnohými rokmi som tu stratila čarovnú sadenicu.“ „Preto tu jahody rastú viac než inde.“ „No počkaj, ty drzé dievča, ja to tak nenechám!“ pohrozila a bola preč. „Pchááá, len táraniny hlúpej baby,“ sykla princezná a cupitala cestičkou smerom k zámku.
Večer si potom nezabudla pripraviť jahodový kúpeľ a zjesť jahodovú polievku. V noci sa jej snívali hrozné sny. Ráno kráľovstvo prebudil hlasný jačanie. To sa princezná Anča pozerala do zrkadla a kričala, akoby ju na nože brali. Namiesto uší mala dve obrovské jahody. Vyzerala smiešne a čudne. „Za to určite môže tá bába, okamžite mi ju priveďte!“ nariadila. Lenže po bábe akoby sa zem zahrabala. Celá armáda vojakov ju hľadala, ale bez úspechu. Medzitým sa u princeznej striedal jeden doktor za druhým, ale žiadny z nich nevedel, ako princeznej pomôcť. Dlho, predlho nosila Anča namiesto uší dve obrovské jahody a zdalo sa, že si na to celé kráľovstvo zvyklo. Princezná však nie! Za jej kamarátkami princeznami zo susedných kráľovstiev chodil jeden nápadník za druhým a konali sa skvostné svadby. Len pre Anču si nikto neprišiel a to ju trápilo. Raz, keď znova počula biť svadobné zvony, rozhodla sa ísť hľadať bábu sama. Išla horami, dolinami, cez rieky a strniskové stráne. Mnohé videla a počula. Došlo jej, že ju nikto nemá rád, pretože ľuďom vzala všetky jahody a z nádherného bohatého kráľovstva urobila takmer pustatinu, keďže väčšina ľudí z kráľovstva odišla. Nôžky ju bolievali a srdce ťažilo. Zle je na svete tomu, koho nikto nemá rád. Sadla si na peň a dala sa do usedavého plaču. Vtom sa zjavila tá čudná bába. „Čo plačeš? Veď máš všetky jahody z kráľovstva, dokonca máš aj jahodové uši, azda sa ti nepáčia?“ pýtala sa posmešne. „Ach, babička, odpusť mi, že som ťa urazila. Od samej hanby by som sa najradšej ani nevidela. Státisíckrát ťa prosím, odčaruj mi tie hlúpe uši, inak sa ani nevydám! Ja sa polepším a zruším všetky tie nezmyselné zákazy.“ „Hmmmm, veľmi pekne prosíš, no čo s tebou? No dobre, pomôžem ti, ale len preto, že som poznala tvoju matku aj tvoju babičku a prababičku. Ale aby si to nemala také jednoduché, ty nielenže zrušíš všetky zákazy, ale pomôžeš ľudu vrátiť všetko do pôvodnej podoby. Chcem zase ochutnať jahodové koláče a chcem, aby jahodová limonáda tiekla prúdom a na chlieb si chcem natrieť tú najlepšiu jahodovú marmeládu. Keď tak urobíš, jahody sa premenia zase na tvoje ružovúce ušká.“
A tak princezná bežala, ako najrýchlejšie vládala, na svoje boľavé nôžky nehľadela. Potom ju ľudia vídavali na záhonoch každé ráno. No a kým jeden spln vystriedal druhý, mala Anča ušká, ako sa patrí. Kráľovstvo potom len prekvitalo, jedli sa jahodové koláče a pila sa jahodová limonáda. A keď sa, deti, trošičku započúvate, začujete biť svadobné zvony. Pre Anču si prišiel urodzený princ, práve ten, ktorý kedysi Jahodovým kráľovstvom prechádzal, spomínate si?