Čarovná loď

Bol raz jeden kráľ a ten mal to najčudnejšie želanie pod slnkom: „Nech mi postavia loď, ktorá by dokázala plávať po vode aj po zemi.“ Tak kráľovský kancelár prikázal, aby po celej ríši heroldi rozhlásili: „Kto dokáže kráľovi postaviť takú loď, ktorá bude plávať po vode aj po zemi, dostane za ženu princeznú a stane sa kráľom.“ Táto správa sa donesla aj k jednému bohatému majiteľovi píly, ktorý mal troch synov. Zavolal si ich a povedal: „Vynaložím všetko, čo mám; len keď jeden po druhom skúsite takú loď postaviť.“ Synovia sa mali k handrkovaniu a strkaniu, nevedeli sa dohodnúť, ktorý z nich prvý vyskúša takú loď postaviť, až nakoniec otec rozhodol, že začne ten najstarší.

Tak sa syn vybral s paholkami do lesa, aby tam vyrúbali drevo, ktoré potrebujú na stavbu lode. Mali už zložený pekný rad krásnych jedlí, keď lesným chodníkom pricupkal akýsi starček a prosil o kúsok chleba. Mladý pilčík mu však povedal: „Mám chlieb len pre seba a svojich ľudí, tebe nedám nič!“ „A čo tu so svojimi ľuďmi robíš?“ spýtal sa starček. „Loď, čo dokáže plávať po vode aj po zemi,“ zavrčal naňho mládenec. „Toho, dá Boh, nebude!“ odvetil starček a išiel ďalej. A ako povedal, tak sa aj stalo. Pracovali dlho, ale loď postaviť nedokázali.

Keď sa najstarší syn vrátil domov naprázdno, vyslali do lesa toho prostredného. Slnko sa skláňalo za horu a mladý pilčík si chcel práve s paholkami trochu oddýchnuť, keď tu prišiel starček a prosil o chlieb. „Pre cudzích ľudí žiadny chlieb nemám,“ dostal odpoveď. Na to sa starec spýtal: „Čo tu so svojimi ľuďmi robíš?“ „Loď, čo dokáže plávať po vode aj po zemi!“ odvetil mládenec. „Toho, dá Boh, nebude!“ odvetil starček a išiel ďalej. A mal pravdu. Aj prostredný syn musel po zbytočnej námahe od diela upustiť.

Teraz prišiel rad na Janka, toho najmladšieho. Zvolal robotníkov, vytiahli do lesa a tam priložil ruku k dielu aj on. K podvečeru k nemu prišiel starček a prosil o kúsok chleba. „Rád vám kúsok dám,“ povedal Janko: „sadnite si sem ku mne.“ A podal mu chlieb a syr a naplnil mu pohár vínom. Starec poďakoval a po chvíľke sa ho spýtal: „Čo tu so svojimi ľuďmi robíš?“ „Loď, čo dokáže plávať po vode aj po zemi.“ „Tak, tak,“ povedal ten muž. „Moji dvaja bratia sa o to už pokúšali, ale nedarilo sa im,“ vyrozprával Janko. Starec prikývol: „Ja viem. Aj ty to nikdy nedokážeš. Ale keďže si z vás troch bratov ten najlepší, budeš mať to šťastie, aby si sa o princeznú uchádzal. Príď o tri dni na toto miesto a v túto hodinu a ja ti takú loď dám.“

A naozaj! Keď tam Janko prišiel, bol tam starček aj čarovná loď, čo pláva po vode aj po zemi. Chlapec bol od radosti bez seba. „No, nastúp si!“ povedal starček: „A šťastnú cestu!“ Skôr než sa Janko obzrel, aby svojmu darcovi poďakoval, ten zmizol. Tak vstúpil na loď a vydal sa bez váhania na cestu do kráľovského mesta. Keď plával po vode a po zemi, uvidel pri lese stáť Poľovníka, ktorý mieril puškou kamsi do neba. Janko zastavil loď a spýtal sa ho: „Na čo mieriš, priateľu?“ Poľovník mu odvetil: „Chcem zastreliť toho vrabca, ktorý sedí za dedinou na kostolnej veži.“ Janko povedal: „To predsa nie je možné!“ Ale Poľovník ho usadil: „S touto puškou trafím každého vtáka, ktorý bude štyristo hodín cesty odtiaľto!“ „Nechceš ísť so mnou?“ spýtal sa ho Janko. „No to by som rád, ale nemám žiadne peniaze.“ „Ty nepotrebuješ!“ povedal mu Janko. Tak si Poľovník sadol k nemu do lode a išli ďalej spoločne.

Neboli dlho na ceste, keď natrafili na ležiaceho muža, ktorý mal obrovské ucho pritisnuté k zemi. Janko zastavil loď a pýtal sa: „Čo si to počínaš s tým uchom?“ „Počúvam, čo si hovoria pernikárky v Bagdade.“ „Tak počúvaj, čo hovoria na kráľovskom zámku,“ prosil Janko. Veľkouchý chvíľu načúval a povedal: „Rozprávajú si o pominutom kráľovom želaní, vraj kto vie postaviť loď, ktorá pláva po vode aj po zemi. Kráľovský minister vraví, že niečo také je nemožné.“ „Nechceš ísť so mnou?“ spýtal sa Janko. „No to by som rád, ale ja nemám žiadne peniaze.“ „Ty nepotrebuješ!“ povedal Janko a nechal ho nastúpiť a išli ďalej.

Čoskoro stretli iného muža, ktorý mal na nohách obrovské gumáky. Janko zastavil loď a pýtal sa toho muža: „Prečo máš také veľké gumáky?“ Muž odvetil: „V týchto gumákoch som rýchlejší ako vietor.“ „Nechceš ísť so mnou?“ spýtal sa Janko. „No to by som rád, ale ja nemám žiadne peniaze, aby som ti zaplatil cestu.“ „Ty nepotrebuješ!“ povedal Janko a išiel s nimi aj Bežec.

Po nejakom čase uvideli pri ceste stáť štvrtého muža, ktorému spod kabáta vytŕčala obrovská drevená zátka. Tomu sa Janko veľmi začudoval, zastavil loď a spýtal sa: „Prečo tam máš zastrčenú tú zátku?“ „To má svoj dobrý dôvod,“ odvetil ten muž: „keby som tú zátku vytiahol, mohol by som pokaziť celé kráľovstvo.“ „Aha,“ povedal Janko: „nechceš ísť so mnou?“ „No to by som rád, ale ja nemám žiadne peniaze a veľa toho zjem.“ „Ty nepotrebuješ!“ povedal Janko: „Len poď s nami!“ Tak Muž so zátkou nastúpil na loď a išli na kráľovský dvor.

Keď Janko priplával na zámok, odovzdal loď aj so štyrmi mužmi do opatery strážam a sám išiel rovno ku kráľovi. Dvorne sa uklonil a povedal: „Pane kráľu, dolu mám loď, ktorá dokáže plávať po vode aj po zemi!“ Tu sa kráľ spýtal: „Sám si ju vyrobil?“ „Áno!“ odvetil Janko. „Tak mi to dokáž. Kus z tej lode vyrež a potom to oprav!“ prikázal mu kráľ. „Ja som tú loď celú postavil, prečo by som ju teraz mal ničiť a potom opravovať? To neurobím!“ odvetil Janko. Keď sa kráľ týmto spôsobom Janka nezbavil, dal povolať kancelára a radil sa s ním, čo si počnú, lebo kráľovi sa vôbec nechcelo dať svoju dcéru za ženu nejakému hlupákovi. Kancelár mu poradil: „Musíte mu dať nesplniteľnú úlohu; povedzte, že mu dcéru a ríšu nedáte skôr, kým to nesplní.“ „A akú úlohu myslíš, aby bola nesplniteľná?“ spýtal sa kráľ. „Pošlite ho k studni, ktorá odtiaľto leží tristo hodín cesty, aby vám počas troch hodín doniesol krčah vody. Myslím, že od ženby potom rád upustí!“

Táto rada sa kráľovi páčila, dal si zavolať Janka a povedal: „Počúvaj, musíš mi najprv doniesť krčah vody zo studne, ktorá leží na hraniciach mojej ríše. Ak budeš späť počas troch hodín, dostaneš moju dcéru a staneš sa kráľom.“ „Staň sa!“ povedal Janko a poponáhľal sa na loď za svojimi druhmi. „Obuj si svoje gumáky!“ volal na Bežca a poslal ho po vodu. Bežec bežal ako vietor ku studni, naplnil krčah a chcel sa hneď obrátiť na spiatočnú cestu, ale potom si pomyslel: „Času máš dosť, chvíľu si odpočiješ!“ Ľahol si pod strom a zaspal. Uplynuli dve hodiny a Janko stál na lodi a čakal a čakal, ale Bežec nikde. Tu povedal tomu Veľkouchému: „Počúvaj, kde Bežec trčí!“ Veľkouchý položil ucho na zem a chvíľu počúval: „Zaspal pri studni, počujem, ako tam chrápe!“ Tu schmatol Poľovník pušku, nabil ju štrkom a strelil tomu spáčovi tesne popri hlave, až mu tie kamienky zasvišťali popri ušiach. To Bežca prebudilo, bežal teda ďalej a pribehol práve včas. Janko vodu zaniesol kráľovi a žiadal dcéru a kráľovstvo.

Teraz bol kráľ opäť v úzkych, lebo by si nepomyslel, že Janko prinesie vodu zo studne tak rýchlo. Keďže však žiadne východisko nevidel, spýtal sa: „Nechcel by si namiesto princeznej a mojej ríše zlato?“ Janko odvetil: „To môže byť, ale chcem toľko zlata, koľko unesie moja loď!“ To mu kráľ prisľúbil, ale potajomky si dal zavolať kancelára a povedal: „Hneď ako Janko odpláva, pošlite za ním regiment husárov, aby mu to zlato zase vzali!“ Medzitým nosili kráľovskí sluhovia tonu zlata za tonou. Keď bola loď naložená, vydal sa Janko aj so svojimi pomocníkmi na spiatočnú cestu. Keď prechádzali mestskou bránou, povedal Janko Veľkouchému: „Ešte raz počúvaj, čo sa hovorí na zámku!“ Veľkouchý chvíľu počúval a potom povedal: „Kráľ vyslal práve regiment husárov, aby nám to zlato vzali a priniesli kráľovi späť.“

Netrvalo dlho a červená jazda bola tu! Janko zavolal na muža so zátkou: „Čo myslíš, mohol by si tým husárom ukázať svoju odvrátenú tvár a vytiahnuť zátku?“ Aj to bola zbytočná otázka! Muž vytiahol zátku a tu to z neho vyletelo ako ohnivý plameň a rovno na tých husárov. Zničilo ich to tak škaredo, že to dlho nevydržali, obrátili kone a cvalom sa hnali späť na zámok.

Janko aj so svojimi druhmi doplávali šťastlivo a nerušene domov, kde si to zlato spravodlivo rozdelili a každý mal toľko, že bol po celý svoj život zaopatrený.