Útek hračiek

Na okraji malého mestečka sa týčil vysoký dom. Ten bol taký vysoký, že keby sa niekomu podarilo vyliezť až na samotný vrchol strechy, určite by sa dotkol nebíčka. Bol to krásny dom s vyleštenými oknami a krásnou záhradou plnou kvetov. Rodina, ktorá v domčeku býval, bola veľmi bohatá. Ich sedemročná dcérka mala azda všetko, na čo si spomenula. Volala sa Klárka, ale všetci v meste ju volali len rozmaznaná Klára. Na druhom konci mestečka, tam, kde Klárka nikdy nebola, stál detský domov. Bol starý a obúchaný s deravou strechou. Bývali tam deti, ktoré nemali mamičku a ocka. Bývalo tam aj sedemročné dievčatko Janička. Bolo to dobré a skromné dievča. V detskom domove nebolo veľa hračiek a tie, ktoré mali, si deti museli požičiavať. A tieto dve malé dievčatká Janička a Klárka sa jedného dňa stretnú. Tak sa, deti, pekne usaďte a počúvajte, ako to bolo ďalej.

Ako už teda viete, Klárka mala množstvo hračiek. Mala nádhernú detskú izbičku s ružovými stenami a postieľkou s nebesami. Ale ani s jednou hračkou sa Klárka nehrala dlhšie ako jeden deň. Zle sa o ne starala a veľmi často ich zabúdala vonku. Hračky potom boli celé zmoknuté a zablatené. Niektoré hračky tiež rozhryzol pes Astor, ktorý strážil pred domom. Poličky v Klárkinej izbičke boli plné tých najkrajších rozprávkových knižiek, ale tá si žiadnu ani neprezrela. Koľko sa s ňou mamička natrápila, ale Klárka nepočúvala a zlobila a zlobila a zlobila. To ešte ale netušila, čo sa prihodí. Jednej noci, keď dievčatko ticho spalo a snívali sa jej tie najroztodivnejšie sny, diali sa v izbičke čudné veci. Konala sa schôdza hračiek. Tie sa medzi sebou rozprávali tak potichučky, že aj keby ste boli hore, deti, tak by ste ich nepočuli.
„Au, au,“ ozývalo sa z rohu izbičky bolestivé stonanie. Bol to starý medveď, ktorý ležal na zemi dlhé týždne. Bol veľmi špinavý a zaprášený a trhala sa mu jedna labka. „Z toho ležania tu ma bolí všetko,“ sťažoval sa starý medveď. „Keby ma tak Klárka vzala do svojho košíka na kolobežke, tak rád by som sa previezol.“ „Ehm, ehm,“ ozvalo sa z ďalšieho kúta. Bol to psík na batérie, ktorý nemal jedno uško a chýbal mu aj čumáčik. „To radšej nechceither, medveď,“ varoval ho. „Nedávno ma Klára priviazala za špagát a potom ma vláčila za kolobežkou. Keď ju to omrzelo, hodila ma sem do kúta a už si ma ani nevšimla.“ „A čo mám povedať ja?,“ ozvala sa bábika Barbie. „Kedysi som mala nádherné vlasy dlhé až po zem. Potom ale Klára vzala nožnice a vlasy mi odstrihla. Keď som sa jej potom nepáčila, hodila ma do koša.“ „Čoooo, do koša? Do koša? Hovorila do koša?,“ pýtali sa hračky jedna druhej. „Áno, áno, do koša. Keby ma jej mamička nevytiahla, tak by som teraz ležala niekde na skládke medzi odpadkami,“ prikyvovala bábika Barbie smutne. „To si nenecháme páčiť,“ zahulákal medveď. „Ujdeme a nájdeme si dievčatko, ktoré si nás bude vážiť a bude sa o nás starať.“ A tak sa aj stalo.
Nasledujúceho dňa zavčasu ráno, keď sa Klárka zobudila, neverila vlastným očiam, izbička bola celkom prázdna. „Mamííííí,“ kričala a bežala povedať, čo sa prihodilo. V ten istý deň toho istého rána sa na druhom konci mestečka prebúdzala Janička. Keď si pretrela oči a obula papučky, od úľaku vypískla. Okolo jej postele bola veľká kopa hračiek. Toľko hračiek Janička ešte pokope nevidela. Azda len v hračkárstve, ale tam bola s deťmi iba raz, keď boli na výlete. Toho dňa bolo v detskom domove veselo. Deti sa s hračkami hrali celý dlhý deň. Pani vychovávateľky len neveriacky krútili hlavami. „Odkiaľ sa tu len toľko hračiek vzalo?,“ čudovali sa.
Určite vás bude zaujímať, ako bolo s Klárkou. Tá celé dni len chodila sem a tam, bola otrávená a ešte viac zlobila. Nemala ani jednu jedinú hračku. Ako rada by sa teraz pohrala so starým medveďom. Ale všetko bolo preč. Navyše jej mamička odmietla kupovať iné hračky. „Už žiadnu hračku nedostaneš,“ hnevala sa mamička. „Veď som ti hovorila, že ti hračky ujdú, keď sa o ne nebudeš starať, a je to tu.“ To, že Klárke hračky ušli, sa po meste rozchýrilo a ostatné deti sa na tom veľmi bavili. Keď sa jej raz znova smiali, chcela Klárka ujsť, bežala ďaleko predaleko. Keď zastavila, nič nepoznávala, stratila sa. Bola na druhom konci mesta, kde nikoho nepoznala. Navyše začalo pršať a blížila sa noc. Zablúdila až k strašidelne vyzerajúcemu domu. Bol veľký so starými oknami a deravou strechou. Keď Janička bežala zamknúť vrátka, všimla si dievčatko stojace a civiace na ich detský domov. „Potrebuješ niečo?,“ pýtala sa. „Nestratila si sa náhodou?,“ pokračovala. Keďže Klárke bola zima a mala obrovský hlad, všetko tomu neznámemu dievčatku povedala. Rozprávala a rozprávala, povedala, že sa stratila, pretože sa jej deti posmievali. Tiež povedala, že jej všetky hračky ušli, pretože sa o ne pekne nestarala. Janička sa na Klárku milo usmiala. „Poď so mnou, ja viem, kde sú všetky tvoje hračky,“ vzala Klárku za ruku a ťahala ju dovnútra. Detský domov Klárku desil. Chodby tam boli temné a ponuré. Navyše tam bola zima, pretože strecha bola deravá a okná staré. A potom ich uvidela. V Janičkinej izbičke boli všetky jej hračky. Najprv ich chcela všetky vziať a ujsť s nimi späť domov, ale Janička ju ťahala na večeru. Večera Klárke vôbec nechutila. Čudovala sa, že deti po večeri nedostanú žiadnu sladkosť. Aj postieľka, o ktorú sa tej noci Janička podelila, bola tvrdá a studená. Ráno, keď sa Klárka prebudila, mala jasno. Veľmi dobre vedela, že deti tu hračky potrebujú viac ako ona a že im ich tu nechá. Bolo jej detí ľúto. Ona mala mamičku a ocka, mala svoju teplú izbičku s pohodlnou postieľkou, mala dobrú večeru a vždy nejakú sladkosť na dobrú noc, ale deti tu nemali takmer nič.
Keď sa potom Klárka vrátila domov, všetko mamičke a ockovi povedala. Tí mali veľkú radosť, že sa im Klárka vrátila a že sa jej nestalo nič zlé. Ako poďakovanie za to, že sa v detskom domove o Klárku postarali, im nechali dom opraviť. To bola paráda. Potom tam už mali deti teplučko a ich postieľky boli mäkučké. A odvtedy sú Klárka a Janička tie najlepšie kamarátky a kedykoľvek dostane Klárka novú hračku, hneď beží k Janičke, aby jej ju mohla požičať.