Uspávač

Na celom svete nepozná nikto toľko rozprávok ako Uspávač. Takto podvečer, keď deti ešte sedia pri stole alebo na svojej stoličke, prichádza Uspávač; ide ticho po schodoch, ide po špičkách, celkom ticho otvorí dvere a hop! šup! strieka deťom do očí sladké mlieko, celkom jemnučké. Ale deti potom už neudržia oči otvorené, a tak ho nezbadajú. Potom sa zakradne za ne, fúka im za krk a vtedy im hlava oťažie, ako je potom ťažká! Ale nebolí to, lebo Uspávač to s deťmi myslí celkom dobre; on len chce, aby sa utíšili, a ony bývajú najmilšie, keď sú v postieľke. Musia byť ticho, aby mohol rozprávať svoje rozprávky. .....
Keď potom deti spia, posadí sa Uspávač na postieľku. Je pekne oblečený; má hodvábny kabát, ale nemožno povedať, akej je farby, lebo hrá do zelena, do červena a do modra, podľa toho, kam sa otočí. Pod každým ramenom drží dáždnik, jeden pomaľovaný obrázkami, a ten rozovrie nad dobrými deťmi, takže sa im celú noc snívajú tie najkrajšie rozprávky. Druhý dáždnik nie je pomaľovaný, a ten postaví nad neposlušné deti, takže spia nepokojne a ráno, keď sa zobudia, nemôžu si spomenúť ani na jediný sen.
Teraz počúvajte, ako Uspávač celý týždeň prichádzal každý večer k jednému chlapčekovi, ktorému hovorili Janko, a čo mu rozprával. Je to sedem rozprávok, pretože týždeň má sedem dní.

Pondelok

„Tak sa pozri!“ povedal Uspávač večer, keď dostal Janka do postieľky. „Teraz ti ukážem niečo krásne!“
Vtom sa všetky kvety v kvetináčoch zmenili na veľké stromy, ktoré rozpínali konáre popri strope a stenách, takže celá izba vyzerala ako nádherná besiedka. Všetky konáre boli plné kvetov a každý kvet krajší ako ruža a voňal veľmi príjemne, a keď si ho jedol, bol sladší ako zaváranina. Plody sa leskli ako zlato, a potom tam boli žemle plné hrozienok! Nie, lepšie to už byť nemohlo!
Náhle však začalo čosi strašne nariekať v zásuvke, kde ležali Jankove školské knihy.
„Čože je to?“ povedal Uspávač, pristúpil k stolu a vytiahol zásuvku.
Na tabuľke sa tu čosi hýbalo a tisnilo, lebo sa do počtovej úlohy dostala zlá číslica, takže sa tým mal príklad rozpadnúť. Kamienok poskakoval a trhal povrázkom, ktorým bol priviazaný ako psík; bol by rád pomohol pri počítaní, ale nemohol.
Potom sa ozýval nárek z Jankovej písanky, až bolo hrozné počúvať! Na každej strane bol vždy po celom prvom riadku veľké písmeno s príslušným malým písmenom vedľa. Tento riadok bol predlohou a pod ním bolo niekoľko písmen, ktoré si mysleli, že vyzerajú práve tak, pretože ich napísal Janko. Ale vyzerali skoro, akoby boli popadali cez riadky, na ktorých mali stáť.
„Pozrite, takto máte stáť,“ hovoril predpis, „pozrite, takto naklonené, ale pekne okrúhle!“
„Ó, my by sme chceli,“ povedali Jankove písmenká, „ale nemôžeme, sme veľmi zlé!“
„Tak vám dáme detský prášok!“ povedal Uspávač.
„Ó nie!“ volali písmenká, a postavili sa rovno, až bola radosť. „Dobre, dnes nebudem rozprávať rozprávky,“ povedal Uspávač. „Ja vás budem cvičiť. Raz, dva! Raz, dva!“
A cvičil písmená, až stáli vzpriamene a pekne, že by tak nemohol stáť ani žiadny predpis.
Ale keď Uspávač odišiel a Janko sa na ne ráno pozrel, boli práve také škaredé ako predtým.

Utorok

Len čo bol Janko v posteli, dotkol sa Uspávač svojou čarovnou paličkou všetkých kusov nábytku v izbe a tie hneď začali rozprávať.
Rozprávali všetky len o sebe, iba pľuvadlo stálo mlčky a hnevalo sa, že môžu byť také namyslené a hovoriť len samy o sebe, myslieť len samy na seba a nevšímať si ani jeho, hoci stálo tak skromne v kúte a nechávalo sa poplúvať.
Nad pohovkou visel veľký obraz v pozlátenom ráme. Bola na ňom krajina s vysokými starými stromami, kvetmi v tráve a obrovskou riekou, tečúcou lesom a okolo mnohých zámkov, ďaleko do širokého mora.
Uspávač sa dotkol svojou čarovnou paličkou toho obrazu, a začali v ňom spievať vtáky, konáre stromov sa pohybovali a mraky rýchlo letely, zakrývajúc zakaždým svojím tieňom krajinu.
Potom zdvihol Uspávač Janka na rám a Janko strčil nohy do obrazu, rovno do vysokej trávy, a tam sa postavil. Slnko naňho svietilo cez konáre stromov. Bežal k vode a posadil sa do člnka, ktorý sa tu kolísal. Bol červeno a bielo natretý, veslá pri ňom sa leskli ako striebro a šesť labutí, všetky so zlatým obojkom okolo krku a so žiarivou modrou hviezdou na hlave, ťahalo člnok okolo zelených lesov, kde stromy rozprávali o zbojníkoch a čarodejniciach a kvety o rozkošných škriatkoch a o tom, čo im vtáky v lete povedali.
Krásne ryby s šupinami ako zo zlata a striebra plávali za loďkou; občas sa vymrštili, až to na vode plesklo. A vtáky, červené a modré, malé a veľké, leteli v dvoch radoch za nimi. Lnári tancovali a chrústy bzučali „bzz, bzz“. Všetci chceli letieť s Jankom a každý vedel rozprávať rozprávku.
To bola jazda! Hneď tu boli lesy, veľmi husté a tmavé, hneď zasa najkrajšia záhrada so slnečným jasom a s kvetmi a uprostred s obrovskými zámkami zo skla a mramoru. Na besiedkach stáli princezné, a to všetko boli tie dievčatká, ktoré Janko dobre poznal a s ktorými sa predtým hrával. Dievčatká naťahovali ruky a každé malo v ruke najchutnejšiu sladkosť, akú by si nekúpil ani u cukrára. Janko sa chytil jedného konca sladkosti, keď plával okolo, ale dievča držalo pevne, takže každý dostal svoj kúsok, ona menší, on omnoho väčší! Pri každom zámku stáli na stráži malí princovia; boli ozbrojení zlatými šabľami a rozhadzovali hrozienka a cínových vojačikov; boli to praví princovia.
Čoskoro plával Janko veľkými lesmi, čoskoro akoby cez obrovské skaly alebo stredom mesta. Plával aj tadiaľ, kde bývala jeho pestúnka, tá, ktorá ho opatrovala, keď bol ešte celkom maličkým dieťatkom, a mala ho veľmi rada. Kývala naňho a spievala krásnu pieseň, ktorú sama zložila a Jankovi poslala:
„Ja spomínam na Teba často, Ty Jankúšik môj maličký. Tvoje drobné ústa som bozkávala, Tvoje čielko a Tvoje líčka. Ja som počula Tvoje prvé slová, keď si volával mamičku. Tie roky by som chcela žiť znova s Tebou, môj malý anjelik!“
A všetky vtáky spievali s ňou, kvety tancovali na stonkách a staré stromy kývali, akoby aj im Uspávač rozprával rozprávky.

Streda

Nie, to vám pršalo! Janko to počul v spánku, a keď Uspávač otvoril okno, siahala voda až k okennej rímse. Vonku bolo jediné jazero a nádherná loď stála pri samom domčeku.
„Chceš plávať so mnou, Janko?“ povedal Uspávač. „Mohol by si sa ešte dnes v noci dostať do cudzích krajín a ráno sa opäť vrátiť!“
A potom stál Janko náhle vo svojich sviatočných šatách na nádhernej lodi. Hneď zaduval priaznivý vietor a oni plávali ulicami a naprieč, okolo kostola, a potom bolo všetko jediným, divokým morom.
Plávali tak dlho, že už nebolo vidieť žiadnu zem, a zbadali kŕdeľ bocianov, ktorí leteli tiež z domova do teplých krajín. Bociany leteli za sebou v rade už veľmi dlho. Jeden z nich bol taký unavený, že sa už sotva držal na krídlach a bol posledný v rade. Zakrátko zostal o veľký kus cesty za nimi a potom klesal s roztiahnutými krídlami nižšie a nižšie, ešte niekoľkokrát zamával krídlami, ale nič to nepomáhalo. Tu sa dotkol nohami lodného lanovia, už sa zošmykol po plachte a bum! stál tu na palube.
A vzal ho plavčík a dal do kurína k hydine, ku kačiciam a moriakom. Úbohý bocian stál medzi nimi nesmierne schúlený.
„Kto, kto to, kdák?“ pýtali sa sliepky.
A moriak sa nafúkol, ako mohol, a pýtal sa:
„Hudry, hudry, kto ide tadiaľto?“
A kačice ustupovali a šepkali si:
„Tak, tak, tak, ako sem pad!“
A bocian im rozprával o teplej Afrike, o pyramídach a o pštrosovi, ktorý uteká púšťou ako divý kôň! Ale kačice nerozumeli, čo hovorí, a štuchali sa navzájom a hovorili:
„Čože, môžeme pochybovať, že je hlúpy?“
„Áno, naozaj je hlúpy,“ povedal moriak a zahudroval.
Bocian teda zmĺkol a premýšľal o svojej Afrike.
„Vy máte ale krásne, tenké nohy!“ povedal moriak. „Koľko vás stál lakeť?“
„Tak, tak, tak!“ posmievali sa kačice, ale bocian robil, akoby to nebol započul.
„To sa naozaj môžete zasmiať!“ povedal im moriak, „pretože som to povedal vtipne! Ale,“ dodal, „možno sa mu to zdalo príliš sprosté! Ach, ach, hudry, hudry, veď on nemá vzdelanie, nechajme ho teda a hľaďme si sami seba!“
A zakdákali sliepky a kačice žvatlali:
„Tak, tak, tak, tak.“
Nesmierne sa im to všetkým páčilo.
Ale Janko išiel do kurína, otvoril dvierka, zavolal bociana a ten vyskočil k nemu na palubu. Odpočinul si a kýval na Janka, akoby mu ďakoval. Potom roztiahol krídla a letel do teplých krajín, kým sliepky kdákali, kačice žvatlali a moriak celkom očervenel po celej hlave.
„Zajtra z vás uvaríme polievku!“ povedal Janko.
Vtom sa zobudil a ležal na svojej postieľke. Bola to čudná cesta, na ktorú ho Uspávač pozval na túto noc.

Štvrtok

„Vieš čo?“ povedal Uspávač. „Teraz sa neboj! Uvidíš malú myšku!“ Ukázal mu svoju ruku, v ktorej držal drobné, milé zvieratko.
„Prišla, aby ťa pozvala na svadbu. Sú tu dve myšky, ktoré dnes v noci chcú vstúpiť do manželského stavu. Bývajú dolu pod podlahou špajze tvojej mamy. To bude naozaj pekné!“
„Ale ako sa dostanem cez malý otvor v podlahe?“ pýtal sa Janko.
„O to sa už postarám,“ povedal Uspávač. „Veď ja ťa urobím maličkým!“
Dotkol sa čarovnou paličkou Janka a ten sa stále zmenšoval a zmenšoval, až nebol väčší ako prst.
„Teraz si môžeš požičať šaty cínového vojačika. Myslím, že ti padnú, a vyzerá to pekne, keď sme v spoločnosti v rovnošate!“
„Tak dobre!“ povedal Janko a za okamih bol oblečený ako milý cínový vojačik.
„Neboli by ste taký láskavý a nesadli by ste si do náprstka vašej maminky?“ pýtala sa myška. „Ja by som si potom pokladala za česť ťahať vás!“
„Oh, pane Bože! Čože sa slečna bude sama obťažovať!“ povedal Janko, a potom išli na myšaciu svadbu.
Najprv sa dostali pod podlahu do dlhej chodby, ktorá nebola vyššia, než že sa práve tak s náprstkom pretiahli, a celá bola osvetlená zhnitým drevom.
„Nevonia to tu krásne?“ povedala myš, ktorá ho ťahala. „Celú chodbu sme natreli kožou zo slaniny. Ani by to nemohlo byť krajšie!“
A vošli do svadobnej siene. Tam stáli vpravo všetky malé myšky a šepkali si a šuškali, akoby sa jedna z druhej robili blázna. Vľavo stáli všetci myšiaci a hladkali si labkami fúziky. Uprostred siene boli snúbenci; stáli vo vyhĺbenej kôrke syra a bozkávali sa veľmi veľa pred očami všetkých, lebo boli už zasnúbení a teraz mali mať hneď svadbu.
Stále viac a viac návštev prichádzalo, až by sa boli myšky skoro na smrť pozašliapali, a snúbenci sa postavili do polovice dverí, takže sa nemohlo ani von, ani dovnútra.
Celá miestnosť bola práve tak ako chodba natretá kožou zo slaniny; to bolo celé pohostenie. Ako zákusok po jedle bolo podané zrnko hrachu, do ktorého vykusla jedna myška z rodiny meno snúbencov, vlastne začiatočné písmená. Bolo to niečo nesmierne neobyčajné.
Všetky myši hovorili, že to bola krásna svadba a že rozhovor bol veľmi príjemný.
A potom išiel Janko opäť domov. Bol, pravda, vo vznešenej spoločnosti, ale musel sa aj poriadne scvrknúť, urobiť sa malým a vziať si rovnošatu cínového vojačika.

Piatok

„To je neuveriteľné, koľko starších ľudí by ma rado chytilo!“ povedal Uspávač. „Sú to najmä tí, ktorí urobili niečo zlé. ‚Dobrý Uspávač,‘ hovoria mi, ‚nemôžeme ani oka zažmúriť, a tak ležíme celú noc a vidíme všetky svoje zlé skutky, ktoré ako škaredí malí škriatkovia sedia na okraji postele a postriekajú nás horúcou vodou. Nechcel by si prísť a odohnať ich, aby sme mohli dobre spať?‘ A potom zhlboka vzdychajú: ‚My by sme to veľmi radi zaplatili; dobrú noc, Uspávač, peniaze ležia na okne!‘ Ale ja to nerobím za peniaze,“ povedal Uspávač.
„Čo budeme robiť dnes v noci?“ pýtal sa Janko.
„Ja neviem, samozrejme, či máš chuť ísť dnes v noci opäť na svadbu, ale na inú ako včera. Tvoja sestra má veľkú pannu, ktorá vyzerá ako chlap a volá sa Heřman, a tá sa má vydať za pannu Berťičku; má okrem toho dnes narodeniny, a preto sa asi zíde veľa darov.“
„Veď aj to poznám!“ povedal Janko. „Zakaždým, keď panny potrebujú nové šaty, nechá ich sestra oslavovať narodeniny alebo svadbu. Stalo sa to iste už stokrát!“
„Áno, ale dnes v noci bude svadba číslo sto a jeden, a keď bude po stom a jednom, bude po všetkom! Preto to bude aj také krásne. Len pozri!“
A Janko sa pozrel na stôl. Tam stál domček z lepenky s osvetlenými oknami a všetci cínoví vojačikovia stáli pred ním a vzdávali zbraňami česť. Snúbenci sedeli pri stole a opierali sa o podnož, nesmierne zamyslení, na čo mali ostatne dosť dôvodov.
Uspávač, oblečený do čiernej babičkinej zástery, ich sobášil. Keď bolo po sobáši, zanotovali všetky kusy nábytku v izbe túto krásnu pieseň, ktorú zložila ceruzka. Jej nápev znel ako pri večierke:

„Nech naša pieseň sladko znie,
snúbencom líca rozjasní,
čo v izbe žijú najčastejšie
a z rukavíc sú zošité.
[:Hurá! Nech sa im tvár rozjasní!
A preto spievajme, kým pieseň znie!:]“

A potom dostávali dary, ale odmietali všetky potraviny, lebo sa najedli svojej lásky.
„Máme tu teraz zostať, alebo cestovať do cudzích krajín?“ pýtal sa ženích.
A žiadali o radu lastovičku, ktorá veľa cestovala, a starú sliepku, ktorá už štyrikrát vysedela kuriatka. A lastovička rozprávala o krásnych, teplých krajinách, kde sú strapce vinných hrozien také veľké a ťažké, kde je vzduch taký príjemný a hory majú farby, aké u nás nikdy nevidíme.
„Ale našu kapustu tam nemajú!“ povedala sliepka. „Bola som raz so všetkými svojimi kuriatkami na vidieku. Tam bola jama v piesku, v ktorej sme sa smeli hrabať, a aj do záhrady s kapustou sme mali prístup. Ó, tam bolo zelene, že si ani neviem predstaviť niečo krajšie.“
„Kapusta predsa vyzerá všade rovnako,“ povedala lastovička. „A potom tu máme škaredé počasie!“
„Na to sme však zvyknutí,“ poznamenala sliepka.
„Ale tu je zima, mrzne!“
„To robí kapuste dobre!“ povedala sliepka. „Okrem toho môžeme mať teplo aj tu! Čo sme nemali pred štyrmi rokmi leto trvajúce päť týždňov, že bolo horúco, až sme nemohli dýchať? A potom tu nemáme tie jedovaté zvieratá, ktoré majú tam, a sme v bezpečí pred lupičmi! Len zlosyn môže povedať, že naša zem nie je najkrajšia, a zaslúžil by si, aby tu ani nebol!“ Sliepka sa rozplakala:
„Ja som tiež bola na cestách! Cestovala som v koši cez dvanásť míľ! Ale nie je žiadna radosť cestovať!“
„Áno, sliepka je rozumná žena,“ povedala bábika Berťička. „Ja nijako netúžim cestovať po horách, lebo tam chodíš stále len hore a potom zasa dolu! Nie, my si urobíme výlet do pieskovej jamy a prejdeme sa po kapustnej záhrade.“
A pri tom zostalo.

Sobota

„Budem teraz počuť rozprávky?“ pýtal sa Janko, keď ho Uspávač dostal do postieľky.
„Dnes večer na to nemáme čas,“ povedal Uspávač a rozovrel nad ním svoj najkrajší slnečník. „Len sa pozri na týchto Číňanov!“
A veľký slnečník vyzeral ako čínska misa s namaľovanými modrými stromami a špicatými mostmi a malými Číňanmi, ktorí tu stáli, pokyvkávajúc hlavami.
„Musíme do rána celý svet trochu vyčistiť,“ povedal Uspávač, „veď zajtra je sviatočný deň, je nedeľa. Pôjdem na kostolnú vežu pozrieť sa, či maličkí kostolní škriatkovia leštia zvony, aby pekne znele; pôjdem sa pozrieť na polia, či vetry oduvávajú prach z trávy a listov, a čo je najväčšia práca, zložím všetky hviezdy a vyleštím ich. Vezmem ich do zástery, ale predtým ich musím očíslovať, aby sa opäť dostali na pravé miesto, inak by netŕčali pevne a my by sme mali príliš veľa padajúcich hviezd, až by sa rútila jedna za druhou.“
„Počujte, viete čo, pane Uspávač?“ začala stará podobizeň, ktorá visela na stene, kde Janko spal. „Ja som Jankov pradedko. Ďakujem Vám, že rozprávate chlapcovi rozprávky, ale len aby mu nemiatli jeho predstavy. Hviezdy sa predsa nedajú zobrať a vyleštiť! Hviezdy sú telesá ako naša Zem, a to je práve tak dobre!“
„Ďakujem ti, starý pradedko,“ povedal Uspávač, „ďakujem ti! Ty si, pravda, hlava rodu, ty si prahlava! Ale ja som starší ako ty! Ja som starý pohan; Rimania a Gréci ma nazývali bohom spánku! Bol som už v najvznešenejších domoch a chodím tam dosiaľ. Viem jednať s malými, aj s veľkými. Tak, a teraz si rozprávaj sám!“
A potom Uspávač odišiel a vzal si slnečník so sebou.
„Teraz už človek ani nesmie povedať svoj názor!“ povedala stará podobizeň.
A potom sa Janko zobudil.

Nedeľa

„Dobrý večer!“ povedal Uspávač a Janko pozdravil, skočil a obrátil podobizeň pradedka k stene, aby nehovorila ako včera.
„Teraz mi musíš porozprávať rozprávku o piatich hrachových zrniečkach, ktoré bývali v jednom struku, a o kohútej nohe, ktorá sa klaňala sliepočej nohe, a o ihle na štopkanie, ktorá bola taká tenká, že si namýšľala, že je ihlou na šitie!“
„Aj z dobrého je niekedy priveľa!“ povedal Uspávač. „Ja ti najradšej niečo ukazujem, však vieš! Ukážem ti svojho brata, volá sa tiež Uspávač, ale neprichádza k nikomu viackrát ako raz, a keď príde, vezme ho k sebe na koňa a rozpráva mu rozprávky. Vie len dve; jedna je taká prekrásna, že si nikto na svete ani nevie predstaviť krajšiu; druhá je veľmi škaredá a strašná, že sa to ani nedá opísať!“
A zdvihol Uspávač Janka k oknu a povedal:
„Tu vidíš môjho brata, druhého. Nazývajú ho aj Smrť. Ako vidíš, nevyzerá tak zle ako v obrázkových knižkách, kde je samá kosť a kostra! Nikdy, má šaty zdobené strieborným vyšívaním ..... je to najkrajšia husárska rovnošata! Plášť z čierneho zamatu povieva vzduchom vzadu a cez koňa! Pozri, ako ide cvalom!“
A Janko videl, ako brat Uspávač išiel a bral mladých aj starých ľudí k sebe na koňa. Niektorých sadal pred seba, iných za seba, ale zakaždým sa najprv spýtal:
„Ako to máš s tvojím vysvedčením?“
„Dobre,“ hovorili všetci. „No, pozriem sa sám,“ hovoril, a museli mu všetci ukazovať vysvedčenie. Tí, ktorí mali „veľmi dobre“ a „výborne“, dostali sa na koňa dopredu a počuli tú krásnu rozprávku, ale tí, ktorí mali „dobre“ a „dostatočne“, museli dozadu a počuli tú škaredú rozprávku. Chveli sa a plakali, chceli zoskočiť z koňa, ale nemohli, lebo s ním hneď zrástli.
„Ale smrť je predsa najkrajší sen,“ povedal Janko. „Ja sa jej nebojím!“
„A prečo by si sa jej bál?“ povedal Uspávač. „Len hľaď, aby si mal pekné vysvedčenie!“.
„Áno, to je poučné!“ bručala podobizeň pradedka. „Predsa len je to niečo platné, keď povieme svoj názor!“
A pradedko mal z toho radosť.
Pozrite, to sú rozprávky o Uspávačovi! A teraz nech vám sám povie večer viac!