Krátke nôžky

Krátke nôžky

Na dvore vedľa senníka stála veľká psia búda. Tak akurát pre troch psíkov. Volali sa Alan, Asta a Žulda. Prví dvaja boli statní čierni psíci. Tretí bol z rodu jazvečíkov – krátke nôžky a dlhé valcovité telíčko.
Žulda bol na dvore obľúbený, ale napriek tomu býval často smutný. Nepáčili sa mu jeho krátke nôžky. Závidel Alanovi aj Aste, že tie ich sú také krásne dlhé. Dokonca aj Mourek s Mickou mali nohy dlhšie. Mourek nebol kocúr tigrovaný, ako by naznačovalo jeho meno. Bol celý biely, rovnako ako jeho družka – mačka Micka. Pohybovali sa nádherne ladne, čo im Žulda tiež závidel. Jeho pohyby pripomínali kolísavú chôdzu kačice. Nebolo sa čomu čudovať. Jedol rád, často a veľa. Preto bol bucľatý ako sudček. Závidel aj husi, pretože mala nádherne štíhly dlhý krk a videla ďaleko. Ale Žulda s hlavou nízko pri zemi veľký rozhľad nemal.
Krátke nôžky boli jeho obrovský problém, ktorý ho trápil.
Jedného dňa si Žulda vykračoval po dvore.
„Ahoj, Pipka,“ pozdravil strakatú sliepočku, ktorá žila v kurníku na druhej strane dvora.
„A ako sa dnes máš?“ spýtala sa ho zdvorilo.
„Ále…, nestojí to za veľa,“ posťažoval sa.
„Čo sa deje? Stalo sa azda niečo?“
„Kdeže,“ odpovedal Žulda. „Nič zvláštne sa nestalo.“ V jeho hlase bolo počuť smútok.
„Tak prečo si smutný?“ spýtala sa Pipka starostlivo.
„Veď vieš,… Všetci nosíte svoje hlavičky vysoko, dovidíte ďaleko a ja len odfukujem prach zo zeme.“
„Ale veď máš pekné malé nožičky,“ chcela ho utešiť.
„Jasné,… malé a krivé.“
Pipka už nevedela, ako ho rozveseliť.
„Ale veď si…,“ chcela mu povedať niečo pekné, ale hneď nevedela čo. „… dobrý,“ rýchlo dodala.
„Možno dobrý, ale na nič.“ Žulda bol stále smutný. „Každý z vás má na dvore nejakú úlohu. Ty a kačica znášate vajcia, koza dáva mlieko, ovca svoju vlnu. A Alan s Astou strážia celý dvor.“
„Veď ty tiež môžeš.“
„Raz som to skúsil, ešte predtým, než prišli Alan s Astou. Ale zlodej sa mi len vysmial a potom ukradol všetky vajcia z kurníka. Ty si to nepamätáš?“
„Ako by nie. To bol vtedy rozruch. Preto si ľudia aj zaobstarali ďalších psov.“
„No práve,“ povzdychol si a išiel svojou cestou.
Pipka sa medzitým vrátila do kurníka. Všetci pobiehali sem a tam a neustále volali:
„Pepíííno, Pepíííno!!!“
Pepíno bolo malé nepokojné kurča, ktoré robilo Pipke stále len starosti.
„Tak kdeže je zasa ten uličník,“ obzrela sa Pipka po kurníku, ale po kuriatku nijaká stopa. Bolo to len dva dni, čo sa vyliahlo z vajíčka, ale lotroviny už narobilo hŕbu.
„Pepíno!“ zavolala znova, ale kurča sa neozvalo.
Pipka vybehla z kurníka.
„Nevidela si Pepína?“ spýtala sa kačice Káči.
„Kdeže. Od rána som ho ani kútikom oka nezazrela.“
Pipka sa ponáhľala ďalej. Zastavila sa pri chlieviku.
„Nestretla si dnes môjho Pepína?“ spýtala sa kozy Bělky.
„Néééé,“ zamekala.
To už si celý dvor začal šepkať, že sa stratilo malé kurča Pepíno. Všetci prehľadávali každý kút. Mačky vyliezli dokonca aj na strechu. Čo ak sem nepokojné kurča zablúdilo? Ale nebolo tu. Nebolo ani v chlieviku, nebolo ani v senníku. Nebolo nikde na dvore.
„Azda sa moje maličké nevydalo von? Veď to môže byť nebezpečné.“ Pipka sa už dávno na kuriatko nehnevala. Bola smutná. Bála sa o synčeka a cnelo sa jej za jeho lotrovinami.
Koza Bělka svojimi rožkami strčila do vrátok a tie sa otvorili. Zvieratká sa vydali po ceste do neďalekého lesa. Prvý išiel Alan s Astou, za nimi Mourek s Mickou, potom Káča s Pipkou a posledný sa ťapkal Žulda. Bělka s ovcou Kudrnkou zostali na dvore.
„Trochu sa lesa bojím,“ povedala Pipka.
„S nami sa báť nemusíš,“ odpovedal jej Alan.
„Ja sa nebojím o seba,“ povedala Pipka, „ale o Pepína. Je taký maličký a veľa o svete nevie.“
Zvieratká pomaly došli na kraj lesa a začali volať na Pepína. Ten sa však neozýval. Všetci prehľadávali kroviny, pozerali za každý kameň i peň, ale po kuriatku akoby sa zem prepadla.
Zrazu Žulda niečo začul. Zastavil sa a pozorne počúval.
„PÍP, PÍP.“ Znelo to, ako keď kurča volá o pomoc.
„Počujem ho!“ volal radostne. A všetky zvieratká sa zastavili a počúvali tiež.
„Áno,“ zvolala šťastne Pipka. „To je môj chlapec!“
Šli za hlasom. Kuracie pípanie ich zaviedlo až k malej nore, ktorú si tam vyhĺbilo nejaké lesné zvieratko.
„Pepíno, si tam?“ zavolala Asta a strčila papuľu do nory. Viac sa jej tam nezmestilo.
„Som tu,“ volalo vystrašené kurča.
„Vylez von.“
„Nemôžem. Bojím sa.“
„Synček,“ pristúpila k nore Pipka, „poď pekne k mamičke.“
„Nemôžem. Nôžky ma neposlúchajú.“
„Vyzerá to,“ zamyslela sa Micka, „že od strachu skamenel. Budeme si pre neho musieť ísť.“
„Ja ani Asta nemôžeme,“ povedal Alan. „Sme príliš veľkí.“
„Ja to skúsim,“ ponúkla svoju pomoc kačica Káča. Ale nech robila, čo robila, do nory sa nezmestila.
„Ja si po synka prídem,“ povedala odhodlane Pipka. Vkročila do nory, ale chýbal jej pekný kúsok k tomu, aby sa tam zmestila.
Aj Micka s Mourkom sa pokúsili vtesnať svoje telíčka do nory, ale nešlo to. Posledný bol na rade Žulda. Vložil do nory jednu prednú nôžku, potom druhú, trochu sklonil hlavu a svet div sa, nasúkal sa do nory celý.
„Hurá!“ volali všetci.
Žulda pomaly došiel až na koniec. Tam sa v kútiku krčilo kuriatko a nariekalo.
„Neboj sa, Pepíno,“ prehovoril ku kuriatku. „Už som pri tebe a vyvediem ťa von. Chyť sa môjho chvostíka a pôjdeme za maminkou.“
Kuriatko uchopilo zobáčikom Žuldov chvostík a pomalými krôčikmi vychádzali obaja von.
„Sláva!“ zvolali všetci, keď za jazvečíkom vyšlo z nory aj Pepíno. „Sláva Žuldovi!“
Zvieratká mu gratulovali k jeho odvahe a on si prvýkrát uvedomil, že malé kurča zachránil vďaka svojim krátkym nôžkam. Od tej chvíle bol na svoje nôžky veľmi