Zo všetkých najkrajšia

V jednom kráľovstve vypuklo úplné pozdvihnutie. Princezná totiž dovŕšila osemnásť rokov, a preto by ste v celom kráľovstve ani v širokom okolí nenašli živáčika, ktorý by hlboko nerozmýšľal, čo princeznej darovať. Boli tu najrôznejšie darčeky, praktické aj zbytočné, zabalené aj nezabalené, pôvabné aj úplne ohavné. Ten najprincezovskejší darček však dostala, ako inak, od svojho kráľovského otca. Čarovné zrkadlo! Presne také, aké mala zlá Snehulienkina macocha. Veď aj dalo kopu práce ho zohnať. Ale nakoniec ho kráľ získal vďaka rade svojej sesternice z druhého kolena, ktorá mu odporučila pra pra vnučku Ruženky, ktorá ho kedysi dostala ako svadobný dar od princa Bajaju. Ten ho pravdepodobne vyhral na nejakom rytierskom turnaji. Alebo to bola Bajajova sesternica z druhého kolena, ktorá kráľovi poradila, kde zrkadlo nájsť? No teraz už presne neviem, ako to celé bolo. Dôležité je, že ho kráľ našiel a teraz čakalo vyleštené a ružovou mašľou previazané, kým ho princezná rozbalí.

„Júúúúúú! Papá, ty si ho zohnal!“ nieslo sa kráľovskou sieňou po rozbalení. A hneď sa nieslo do princezninej komnaty. Od toho okamihu však s princeznou nebola reč. Po celé dni sa zrkadla pýtala:

„Zrkadlo, zrkadlo, aká som ľúbezná,
ja, tvoja princezná?
Veď kto by videl lepšie
niektorú z mojich chýb?“

A zrkadlo vždy odpovedalo:

„Ó, aká ľúbezná je tvoja tvár,
to opakujem znova a zas.
Avšak lepšie urobíš,
keď ma na kúsky roztrieštiš!“

To sa naozaj princeznej veľmi nepáčilo, lebo podľa toho, čo počula, zrkadlo zlej macoche vždy odpovedalo, že je zo všetkých najkrajšia. Ubezpečovala sa však tým, že je zrkadlo už vekom pokazené, a s jeho odpoveďami sa tak uspokojila. V zrkadle sa obzerala deň čo deň. Jej pleť bola ešte broskyňovejšia a líčka ružovejšie. A napriek tomu, že bola so svojím vzhľadom nanajvýš spokojná, opäť sa pýtala:

„Zrkadlo, zrkadlo, povedz mi zas,
kto podľa teba má ľúbeznú tvár,
kto podľa teba má hebké vlasy,
iskrivé oči a dlhé riasy?“

A zrkadlo odpovedalo:
„Princezná, naozaj pôvabná si,
nikto nemá hebkejšie vlasy,
lepšie však urobíš,
keď ma na kúsky roztrieštiš!“

Ale princezná jeho radu nikdy nepočúvla. Nech vás však ani nenapadne niečo zazlievať zrkadlu. To bolo začarované, aby vždy odpovedalo pravdivo. A to viete, že keby bola princezná nejaká ohyzda, tak by jej to určite povedalo! Po tom dlhom trvaní na svete však vedelo, že keď nezakročí, dopadne to zle. A preto raz, keď sa princezná pred zrkadlom zase natriasala a hrebeňom si rozčesávala vlasy, naskytol sa jej podivný úkaz. Namiesto zlatých prameňov zrazu držala vekom osivené vlasy. Namiesto broskyňových líc videla v zrkadle iba vráskami zvrásnenú tvár. Ruky skrehnuté a roztrasené. „Áááá,“ začala jačať princezná, ktorá vôbec nechápala, čo sa stalo. „Vidíš, vidíš,“ povedalo zrkadlo. „Tak dlho si pred zrkadlom sedela, až sa ti vlasy striebrom popretkávali a tvár sa vráskami posiala. Celý život ti uplynul, kým si sa ma pýtala na svoju krásu.“ Ale to už princezná nemohla ďalej zniesť, schmatla vázu s kvetmi a hodila ju do zrkadla. Keď doznel rinkot trieštiacich sa črepov, schmatla princezná lyžicu a v jej odraze sa dôkladne prezerala. Kameň jej spadol zo srdca, keď videla, že je všetko v poriadku. A to sa vie, že so svojím životom naložila inak. Do zrkadla sa odvtedy pozerala, len keď to bolo nevyhnutne nutné. A čo zrkadlo? To už azda nikto nezlepí. Nemusíte však za ním plakať, samo sa rado obetovalo.