Dobre tak, že je smrť na svete

Za starých čias, keď ešte pán Ježiš a svätý Peter spolu chodili po svete, prišli raz podvečer k jednému kováčovi a prosili o nocľah. Ten kováč ich hneď ochotne privítal, hodil kladivo, čo držal v ruke, pod nákovu a zaviedol ich do izby; potom šiel a dal prichystať dobrú večeru. A keď bolo po večeri, povedal svojim hosťom: „Vidím, že ste po ceste veľmi unavení a že by ste si radi odpočinuli — a dnes bolo aj horúco, až sa pot z čela lial! — ľahnite si spolu do mojej postele a vyspite sa; ja si zatiaľ ľahnem do stodoly na slamu.“ Potom im zaželal dobrú noc a odišiel. A keď bolo ráno, dal znova prichystať raňajky a potom ich ešte kus cesty vyprevadil. A keď sa s nimi už lúčil, povedal: „Dal som, čo som mal, vezmite zavďak!“

Tu potiahol svätý Peter pána Ježiša bokom za rukáv a povedal: „Pane, a nedáš mu za to nijakú odmenu, keď je taký dobrý človek a keď nás tak rád videl?“

Odpovedal mu pán Ježiš: „Odmena tohto sveta je márna odmena, ja mu však chystám inú v nebesiach.“ Potom sa obrátil ku kováčovi a povedal mu: „Žiadaj, čokoľvek chceš, tri prosby ti budú splnené.“

Tu sa kováč potešil a povedal: „Keď je to tak, pane, urob, aby som bol ešte sto rokov živý a zdravý ako dnes.“

A pán Ježiš mu povedal: „Nech sa ti stane, ako žiadaš. A čo chceš ďalej?“

Kováč rozmýšľal a povedal: „Čo mám žiadať? Mne sa na svete dobre vedie; čo každý deň spotrebujem, vždy si svojím remeslom zarobím. Urob teda, aby som mal vždy dosť roboty, tak ako doteraz.“ A pán Ježiš mu odpovedal: „Aj to sa ti má splniť. A čo ešte žiadaš po tretie?“

Tu už milý kováč nevedel, čo má povedať; ale po chvíli si to rozmyslel a povedal: „No, keď si, pane, taký dobrý, tak urob, aby každý, kto si sadne na tú stoličku za stolom, na ktorej si ty u mňa sedel, bol primrznutý a nemohol sa pohnúť z miesta, kým ho ja nepustím.“

Svätý Peter sa tomu zasmial, ale pán Ježiš povedal: „Nech sa stane, ako si povedal!“

Potom sa rozišli, pán Ježiš a svätý Peter šli svojou cestou ďalej a kováč bežal s radosťou domov. A stalo sa mu, ako pán Ježiš prisľúbil. Všetci známi okolo neho už pomreli, on však bol stále ešte zdravý a čerstvý ako ryba, práce mal habadej a spieval si od rána do večera.

Ale všetko do času. Tých sto rokov nakoniec tiež ubehlo a smrť zaklopala na dvere.

„Kto je to?“ ozval sa kováč.

„Ja som, smrť, už si idem po teba.“

„Pekne vítam! Veru, to sú k nám hostia!“ povedal kováč a potuteľne sa usmieval, „len ďalej, len ďalej, vzácna pani! Ale buď taká dobrá, počkaj len trochu, kým si tuto tie kladivá a kliešte poupratujem, hneď som hotový. Zatiaľ si trochu posaď tuto na stoličku; veď viem, že si unavená a že máš po svete neustále čo behať.“

Smrť sa nič nenazdávala; nedala sa dlho prosiť a sadla si. Tu sa kováč dal do hlasného smiechu a povedal: „Teraz tu seď a nehýb sa mi odtiaľto, kým ja budem chcieť!“

Smrť sa začala vzpínať, rachotila kosťami a klepala ďasnami; ale nebolo to nič platné, nemohla z miesta a musela sedieť, akoby ju pripútal. Kováč sa smial, až sa za brucho chytal, zavrel dvere a šiel si po svojom, tešiac sa, že sa už nemusí báť smrti, keď ju má doma chytenú.

Zatiaľ však jeho radosť netrvala dlho a čoskoro zistil, že sa pomýlil.

Mal doma pekné vykrmované prasiatko a chcel si ho na to potešenie zabiť a šunky dať do komína, lebo veľmi rád jedával pekné údené šunky. Vzal teda sekeru a udrel prasiatko do hlavy, až sa prevalilo; ale kým sa zohýbal po nôž, chcejúc ho zarezať a krv zachytiť do hrnca na jaternice, prasiatko sa zrazu zasa zdvihlo a rochi, rochi, rochi! utekalo preč, a skôr než sa kováč z ľaku spamätal, bolo preč.

„Počkaj, hnusoba, veď ja ťa zasa dostanem,“ povedal kováč a zatiaľ šiel do chlievika a vytiahol hus. Kŕmil ju už dva týždne — na hody. „Aspoň si na tebe dnes pochutím,“ povedal sám sebe, „keď mi tie jaternice ušli,“ a vzal nôž, chcel ju zarezať. Ale na počudovanie, z husi nevytiekla ani kvapka krvi, a ako jej z krku nôž vytiahol, po rane nebolo ani pamiatky! Vtom, keď sa kováč tomu tak čudoval, hus sa mu zrazu z ruky vykĺzla a gága, gága! odletela za prasaťom.

To bolo kováčovi už trochu priveľa! Tak dobre dnes pochodil, a nemal by si pochutiť na pečienke? Nechal teda zatiaľ hus husou a prasa prasaťom a šiel do holubníka a doniesol dve holúbätá. A aby mu azda zase niečo také nevyviedli, vzal sekeru a odsekol im na pníku hlavy — obom jednou ranou. „No, vy aspoň máte dosť!“ zamrmlal si sám pre seba a hodil ich na zem. Ale div divúci! Len čo dopadli na zem, nasadli si hlavičky zase na krky a frr, boli aj holuby preč. — Tu sa zrazu kováčovi v hlave zablyslo, udrel sa päsťou do čela a povedal: „Ó, ja somár! Na to som ja nepomyslel: ono preto nemôže nič umrieť, že mám ja smrť chytenú!“ A pokrútil nad tým hlavou a nebolo mu to nijako milé, že by už mal navždy opustiť tie pekné šunky a jaternice, tie chutné martinské husi aj tie pečené holúbätká. Ale čo robiť? Pustiť smrť? — To nie; tá by mu najprv zakrútila krkom. A tak si pomyslel, že bude teraz namiesto mäsa jedávať hrach a kašu a namiesto pečienky piecť koláče — veď tie sú, keď inak nie je, tiež dosť dobré.

Nejaký čas to ešte tak dobre išlo, kým boli staré zásoby. Ale prišla jar, a vtedy ešte len nastala pravá bieda! Všetky živočíchy, čo ich vlani bolo, na jar zase ožili, ani jediný nechýbal! A k tomu pribudlo také množstvo mladých, že sa všetko hemžilo. Vtáky, myši, kobylky, chrobáky, dážďovky a iná háveď zožrala a zničila všetko obilie na poliach a lúky boli, akoby ich vypálil; stromy v záhradách stáli ako metly, lístie aj kvet objedli motýle a húsenice — nebolo možné zabiť ani jednu! V jazerách a riekach bolo také množstvo rybičiek, žiab, vodných pavúkov a iného hmyzu, že voda od nich zasmrdela a nebolo možné sa jej napiť; vo vzduchu boli mračná komárov, múch a mušiek a na zemi taká sila ohavného hmyzu, že by boli museli človeka umoriť, keby bol mohol umrieť. A tak chodili ľudia polomŕtvi, ako tiene, nemôžuc ani žiť, ani zahynúť.

Keď to kováč uvidel, aké nešťastie svojou pochabou žiadosťou na svete spôsobil, povedal: „Predsa to pánboh dobre zariadil, že je tá smrť na svete!“ Išiel a sám sa jej poddal a pustil ju; tá ho hneď aj zaškrtila. A tak sa potom pomaly všetko zase vrátilo do starého poriadku.