Šialená rybárka

Ako pre jedinú dcéru o rozum prišla a ako už nikoho potom rada nemala, iba húf divokých mačiek

V hlbokej doline pod hradom Bítov sa rieka rozlievala do jazera. Jeho brehy obrástli hustou trstinou, jelšami a vŕbovím, miestami vysokou trávou. Na jednej jeho strane stála rybárska chatrč a v nej býval rybár so ženou a dcérkou. Robil aj prievozníka a keď bolo treba, prevážal ľudí na pramici alebo na lodičke na druhú stranu jazera.
Bítovský pán mal jedinú dcéru Katarínku a tej si veľmi zakladal. Jazdil s ňou na koni, vodil ju do lesa aj k jazeru. Nikam sama nesmela, aby sa jej niečo nestalo.
Katarínka stále štebotala a poskakovala ako vtáča, nikde chvíľku neposedela. Najradšej však chodila s otcom dolu k jazeru, kde mal rybár práve takú dcérku, aká bola bítovská slečna.
Katarínka vždy prikazovala, čo a ako bude, Aninka ju poslúchala na slovo, a tak sa tie dve spolu zhodli. Rybárka im napiekla rybičiek, to potom mali hody, a pánovi z Bítova dali tiež kúsok rybičky niekedy ochutnať.
„Nerob si s nami škodu, rybárka! Som rád, že sa tu Katarínka pohrá. U nás v kuchyni sa pečú ryby dosť často.“
„Ale nikdy nie sú také ako tieto!“ vyhlásila Katarínka, keď počula, čo otec rybárke vravel. „Tieto rybičky sú krehučké a len sa rozpadávajú. A tie naše sa od kosti neodlúpnu.“
„Len nech ti, slečna Katarínka, u nás chutí. A ty, pane, vezmi si tiež!“ nabádala rybárka. „Keď nebudú, napečiem iné. O dcérku sa, milosť, nestrachuj! Postarám sa o ňu práve tak dobre ako o Aninku. Môžeš sa na mňa spoľahnúť.“ Bítovský pán najradšej chytal ryby. Keď prikázal, rybár vzal čln a vyplával s ním až na druhú stranu jazera, kde ich bolo najviac.
Katarínka s Aninkou zatiaľ zbierali na brehu kamienky alebo z trávy pleli košíčky a prstienky, z kvetov venčeky. Nikdy im nebolo smutno, keď boli pospolu. Len čo sa deň alebo dva nevideli, cnelo sa im. Okolo rybárskej chatrče pobehovalo vždy niekoľko mačiek, ktoré sa s nimi hrali. Hlad nikdy nemali, pretože rybárka na ne vždy pamätala nejakou tou menšou rybičkou, ktorú si mačky odniesli do lesa a tam ju zjedli.
Raz Katarínka vyprosila od matky niekoľko stužiek a vzala ich so sebou k jazeru. Aninke sa páčili a čakala, ako s nimi bítovská slečna naloží. Aj rybárka si stužky prezrela a čudovala sa, aké majú pekné farby. „Katarínka, načo si priniesla tie stužky?“
„Hádaj! Hádaj trikrát, a predsa neuhádneš!“ rozkričala sa bítovská slečna. Aninka rozmýšľala, hádala, ale neuhádla.
„Neuhádla! Neuhádla!“ výskala Katarínka od radosti. „Ale ja ti to poviem, Aninka! Chytíme toho veľkého kocúra a jednu z nich mu uviažeme na krk. Potom ešte chytíme jednu mačku a budeme sa s nimi hrať na svadby.“
„Ty máš ale nápady, slečinka!“ smiala sa rybárka, až jej slzy tiekli. „Takú mačaciu svadbu som v živote nevidela. Počkajte, ja vám tie mačky chytím!“ A hneď vytiahla zo suda dve rybičky a volala na mačky.
Kdesi v lese sa ozvalo mačacie mňaukanie a o chvíľu sa prihnal veľkými skokmi kocúr. Rybárka mu dala jednu rybičku, a kým sa do nej zahryzol, už ho mala v náručí. Katarínka s Aninkou vybrali tú najkrajšiu stužku a uviazali ju kocúrovi na krk. Ten sa bránil, labkou oháňal a prskal, ale nič mu to nebolo platné. Rybárka ho potom dala Aninke, že im chytí ešte mačičku.
Sotva zavolala, už tu bola. Pribehla z lesa a hneď sa mala k rybárke, ktorá mala pre ňu rybičku. A mačka sa do nej pustila. Nič jej nevadilo, že jej na krk viažu stužku ako kocúrovi. Keď rybičku zjedla, chodila sem-tam a ku každému sa lísala, čakala, že ešte niečo dostane.
„Keď tie naše mačky majú dnes svadby, nech si teda užijú. Tu máte košík rybičiek a nakŕmte ich!“ povedala dcérkam rybárka.
Katarínka s Aninkou vzali každá po rybičke a kŕmili mačky. Kocúr bol však hladnejší, vždy zjedol o jednu rybičku viac. Nakoniec z toho bola veľká bitka, chlpy lietali na všetky strany a mačka stratila stužku. Kocúr skákal ako pominutý, potom ušiel do lesa a mačka sa rozbehla za ním. Katarínka s Aninkou sa smiali a výskali, až to bolo počuť na druhú stranu jazera. A bítovský pán sa obával, že sa tým dvom prihodilo niečo zlé, ale rybár mu to vyhováral. „Veď sa tie dve smejú ako hrdličky, milosť!“
Ale pán inak nedal, než že musí späť na breh. A až keď videl svoju dcérku živú a zdravú, upokojil sa.
„Tatíčku! My sme sa tu hrali na mačacie svadby!“ kričala Katarínka na otca a bežala po brehu až k lávke, kde rybár priväzoval lodičku.
„Veď vám tie mačky mohli ublížiť,“ staral sa pán. „Ešte vám mohli oko vyškriabať.“
„Ale neboj sa, milosť! Sama som pri tom bola, aby sa slečne nič zlé nestalo. Naše mačky sú na deti zvyknuté a nikomu neublížia.“
Bítovský pán ich práve rád nemal, pretože v lese narobili škody, vyberali vtáčatá z hniezd. Kvôli Katarínke ich však rybárke trpel. Potom sa chystali na odchod. Katarínka sa s Aninkou dlho lúčila, kým odišla s otcom na hrad.
Tam už na pána čakali. Prišlo poselstvo a malo na Bítove nocovať. Bez pánovho súhlasu však nikoho na noc vziať nemohli. Pani sa hnevala, že bol tak dlho s dcérkou pri jazere, a vítala ich s nárekom.
„Ak si tam nejakú chorobu chytí, k smrti sa usužujem. Alebo čo keby sa utopila v jazere. Nikto jej už potom nepomôže. Dávaj na Katarínku väčší pozor, pán manžel! Veď máme len tú jedinú.“
Keď Katarínka počula hovoriť o smrti, hneď utekala z komnaty. Raz padol na nádvorí kôň, ktorého posol uháňal tak, že pošiel. Ako sa Katarínka k nemu dostala, nikto nevedel. Dlho potom kričala a plakala až do únavy. Nikto ju nevedel utíšiť. Inak chodila spať s kurami a ráno, keď kohúty kikiríkali, bola už hore. Celý deň mala čo robiť. Kde sa čo šuchlo, tam bola aj ona. Matka z nej chcela mať dobre vychovanú slečnu, ale nedarilo sa jej to. Kým Katarínka raz navliekla do ihly, dvakrát sa pozrela z okna. Sotva pár stehov vyšila, už sa pozerala po dverách. Vždy mala, na čo si spomenula. Pekné šaty, hračky aj vlastnú komnatu, v ktorej bola len ona pani. Ale stále nebola spokojná, cnelo sa jej za rybárovou Aninkou. „Tatíčku, pôjdeme dnes k jazeru?“ pýtala sa otca pri raňajkách.
„Dnes nie, Katarínka! Mám tu hostí a musím s nimi na lov. Ale pôjdeme zajtra alebo pozajtra, až oni odídu.“
Katarínka posmutnela, ani jesť jej už nechutilo a tajne utrela slzičku. Tak sa tešila k jazeru a zbytočne. Keď stála pri okne, pozerala sa tým smerom do doliny a matka jej domlúvala, všeličo sľubovala, ale Katarínka nechcela o ničom inom počuť. Rybárova Aninka márne vyzerala na cestu, či nejde pán s Katarínkou. Nedočkala sa ich ani druhého dňa, ani tretieho, celý týždeň čakala zbytočne a bolo jej čoraz smutnejšie.
Rybár s rybárkou opravovali siete alebo niekoho previezli z jednej strany na druhú. Aby si na holé živobytie zarobili, obaja museli usilovne pracovať. Na dcérku im veľa času už nezostalo. Keď nachytali rýb, odviezli ich na hrad alebo do mesta a z ich predaja potom žili. Ale veľa toho nikdy nebolo.
Raz k večeru sa Aninka rozhodla, že pôjde na hrad za Katarínkou. Mnohokrát tam bola s otcom a cestu dobre poznala. Tentoraz si ju chcela trochu skrátiť, preto sa dala lesným chodníkom. Doma nikomu nič nepovedala, lebo vedela, že by ju matka nepustila. V lese sa rýchlo zmrákalo, Aninka zišla z cesty, prelezala veľké balvany, zaplietala sa do papradia a ostružiní, predierala sa húštinami. Potom začala volať a plakať, ale nikto ju nepočul. Čoskoro pre plač ani nevidela, kam ide. Zrazu sa pred ňou objavila skala. Aninka na ňu vybehla a zrútila sa dolu. Skalnatý zráz viedol až k jazeru a výkrik sa rozľahol celou dolinou. Rybár so ženou začuli Anin hlas. Hneď vzali lucerny a išli dcérku hľadať. Až k ránu ju našli s roztrieštenou hlavou v malinovom kroví. Dcérku nebolo spoznať, ale rybárka nad ňou lomila rukami a volala: „Aninka, dieťatko! Poď ku mne, ja ťa pochovám, ty moja zlatá rybička!“ Vzala ju do náručia a hojdala, akoby bola dcérka živá.
Rybár videl, že sa žena pomiatla na rozume. Domlúval jej po dobrom aj po zlom. Dlho trvalo, kým si dala povedať, aby šla s ním domov. Rybár vzal dcérku a doniesol ju k chatrči. Tam pod starým bukom vykopal hrob a bez kňaza Aninku pochoval. Keď sa o tom na Bítove dozvedeli, pán sa s paňou radil, ako by to mali Katarínke povedať. A pani sa hnevala:
„Veď si tú starosť mohol ušetriť, pán manžel! Keby si bol na mňa dal a Katarínku k jazeru nevodil, nemali by sme zbytočné starosti.“
„Aninka bola také milé a dobré dievča. Robila Katarínke vždy potešenie a poslúchla ju na slovo. Boli ako dve sestry, jedna bez druhej nemohli byť. Ale keby som si bol našiel čas a zašiel s Katarínkou k jazeru, nemuselo sa jej nič prihodiť,“ ľutoval pán.
„Prečo si dávaš vinu, pane?“ čudovala sa pani. „Keby sa bola rybárka o dcéru lepšie starala, mohla byť živá a zdravá. Ja som ti už dávno vravela, aby si tam našu Katarínku nevodil. To pre ňu nebola dobrá spoločnosť. Aj tak sa medzi tými úbožiakmi nič dobré nenaučila. Keď si na moju reč nedal, tak jej to teraz povedz sám!“ Bítovská pani bola zo šľachtického rodu a veľa si na tom zakladala. S obyčajným človekom zbytočné slovo nikdy nestratila a ani s ním necítila. Zato pán s Katarínkou boli všade doma a ľudia ich mali radi. Keď sa predsa len Katarínka o smrti Aninky dozvedela, dlho nechcela dolu k jazeru.
Odvtedy chodieval pán sám na ryby. S rybárom sotva prehovoril. Keď spolu sadli do člna a išli cez jazero, všímal si iba rybolov, aby nemusel o jeho nešťastnej dcérke hovoriť. Rybárka už k rozumu nikdy neprišla. Chodila okolo chatrče ako telo bez duše, ani nenavarila, len o mačky sa starala. Tých pribúdalo a bol ich pekný húf. Aj na ľudí dorážali a okolo jazera bolo stále počuť nejaké mňaukanie. Raz išiel bítovský pán lesom a tie mačky zasa tak protivne mňaukali, ako keď plače dieťa. Vzal pušku a niekoľko ich zastrelil. Ako to rybárka videla, vrhla sa naňho a sťahovala ho z koňa.
„Ty vrah! Ty si mi zabil moje malé detičky! Pomste však neujdeš. To si dobre zapamätaj!“
Pán sa po nej ohnal bičom, potom pribehol rybár a ženu si odviedol. Potom prosil pána za odpustenie, že sa to viac nestane.
„Milosť! Ona nevie, čo vraví. Od smrti našej Aninky sa pomiatla na duchu a už jej niet pomoci.“
„Ja ti nič nevyčítam, rybár!“ povedal pán. „A tvojej dcérky je mi tiež ľúto, akoby to bola moja vlastná. Len tých mačiek sa snaž zbaviť. Robia tu iba škodu a desia ľudí.“ Rybár ustrašene pokýval hlavou a sľuboval, že tie mačky povybíja. A bol rád, že sa pán naňho nehnevá.
Od onoho dňa už bítovský pán rybárku nevidel. Vždy, keď prišiel k jazeru, ušla pred ním do lesa a skôr sa nevrátila, kým pán neodišiel. Raz s ním prišla aj Katarínka. Vyspela do peknej panny, jazdila sama na koni a niekedy s otcom aj na lov. Len tu pri jazere dlho nebola.
„Daj na seba pozor, Katarínka! Rybárka je bláznivá a nevie, čo robí. Radšej sa jej vyhni zďaleka!“ napomínal ju otec niekoľkokrát.
„Neboj sa, tatíčku! Chcem s tebou na jazere loviť ryby, ešte nikdy som tam nebola,“ povedala Katarínka a obzerala sa okolo, akoby tu bola prvýkrát. Keď prišli k rybárovej chatrči, vyšiel im starý oproti, aby uviazal kone. Pre samé slzy ani na oči nevidel, len stále slečne bozkával ruku a spomínal na Aninku. Potom odviazal lodičku a pán so slečnou nastúpili.
Katarínka bola smutná. Spomenula si na svoju družku a mačacie svadby, pečené rybičky aj lesklé kamienky. Pán videl, že nič nebolo zabudnuté. Rybár ich viezol po jazere a Katarínku napadlo, aby ju vysadil na breh, že si nazbiera trochu jahôd. Keď pán proti tomu nebol, pristáli pri samom kraji a panna vyšla na breh. Potom rybár zaviezol neďaleko, odkiaľ bolo dobre vidieť na breh a pán hodil do vody sieť. Sotva sa Katarínka prešla po brehu, odkiaľsi zhora sa prihnala šialená rybárka. Kým sa panna nazdala, vošla jej rukami do vlasov a smýkala ňou o zem. V člne začuli krik a videli, čo sa na brehu deje. Rybár veslil späť, išli Katarínke na pomoc. Rybárka však vliekla pannu k jazeru a kričala:
„Ty si mi Aninku zahubila! Ty si ju zabila a teraz ťa odplata nemine!“
Kým sa tí dvaja dostali ku brehu, strhla so sebou pannu do jazera a voda sa nad oboma zavrela.
Bítovský pán si trhal vlasy a začal nariekať, akoby stratil rozum. Rybár skočil do vody a chcel panne pomôcť, ale voda tu bola hlboká a svoju obeť tak ľahko nevydala. Až za niekoľko dní našli obe mŕtve neďaleko v trstine. Katarínku odviezli na hrad a tam pochovali, rybárku položili do hrobu vedľa Aninky. Starý rybár, životom ťažko skúšaný, dlho ženu neprežil.
Odvtedy bítovský pán nemal rád mačky. Strieľal ich, kde ich stretol, a obyčajne cieľ neminul. A k jazeru tiež nechodil. Celý svoj život by dal za Katarínku, nič ho už na svete nepotešilo. A pani mu neustále vyčítala dievčinu smrť, akoby to bola jeho vina. Pri jazere pod hradom Bítov dodnes vraj straší šialená rybárka a s ňou húf divokých mačiek, ktoré štvú bítovskú pannu po lesoch a nedoprajú nešťastnici pokoja.