Dvanásť zakliatych panien

Ako márne čakali na vyslobodenie a ako spravodlivo sa dvanástim vojakom odmenili, keď sa ich pokúsili vyslobodiť

Za tridsaťročnej vojny ušlo od svojich plukov mnoho vojakov. V českých krajinách bol hlad a mor, preto sa každý snažil nejako uchrániť pred smrťou. Zbehlo aj dvanásť cisárskych vojakov, medzi nimi jeden práporčík. Ušli do křivoklátskych lesov a chceli tu prečkať koniec vojny. Nad riekou Berounkou stál opustený hrad Týřov a ten si vybrali za svoje obydlie. Vojaci sa vkradli otvorenou bránou do hradu. Opatrne nahliadali do komôr a stajní, či tu už niekto nenocuje. Hradné nádvorie zarastalo trávou a v stajniach boli prázdne žľaby, nikde ani živej duše.
„Je to dobré, kamaráti! Zostaneme tu a poriadne sa zase raz vyspíme,“ povedal vojakom práporčík, ktorý sa ujal celej tlupy. „Keď si odpočinieme, niekto z nás pôjde do dediny a prinesie niečo na jedenie. Potrebujeme chlieb a vrece hrachu alebo krúp, zverinu si ulovíme v lese.“
Vojaci súhlasili, ale niekoho napadlo, aby sa išli ešte pozrieť hore do starého paláca, či je všade bezpečno. Vydali sa teda na obhliadku a prešli malou bránkou do horného hradu, ale ani tam nikto nebol. Všade boli dvere otvorené, okenice zatvorené alebo vylomené.
„To je pekné hospodárstvo a nám by sa práve hodilo. Kým sa tá zlá vojna prežene, mohli by sme tu nejaký čas zostať,“ vravel jeden vojak, ale druhý ho rázne odbil. „Nemúdri, na to sú tu iní páni! Keď sa riadne jednu noc vyspíme, môžeme ďakovať pánubohu. Potom sa uvidí, čo bude s nami ďalej.“
Práporčík vybehol s dvoma vojakmi po schodoch na poschodie, aby sa pozreli, kde čo je. Zrazu z pavlače zamával na kamarátov a volal: „Rýchlo sa ponáhľajte! Tu už na nás iste čakali!“
Vojaci sa rozbehli za práporčíkom hore do starej komnaty. Uprostred stál veľký stôl a okolo neho dvanásť stoličiek. Keď nahliadli do vedľajšej komnaty, stálo tam dvanásť postelí a v každej bola pekná perina.
„To nie je samo od seba,“ povedal práporčík. „Niekto tu musí byť a kým ho nenájdeme, nemôžeme si do tých postelí ľahnúť.“
Vojaci bručali, že už majú toho naháňania dosť, ale nakoniec dali práporčíkovi predsa len za pravdu. Kým vyšli na pavlač, jeden z nich objavil v parohoch nad stolom zavesenú vojenskú trúbku. Práporčík po nej siahol, aby si ju poobzeral. Bola pekne vyleštená, ako nová. Sotva ju priložil k ústam, trúbka vydala jemný a ťahavý zvuk, až sa všetci striasli. V tom okamihu bol stôl plný dobrého jedla a pitia. Pred každým ležal tanier a krčah dobrého vína.
„To sú nejaké kúzla!“ zvolal práporčík a vyskočil od stola. Ale ostatní vojaci sa mu smiali.
„Keď je tu toľko jedla a pitia, tak sa s chuťou najeme, kamaráti! Veď sme všetci hladní. Za takú hostinu každý z nás rád poďakuje.“
Potom sa pustili do jedla. Práporčík tiež neodolal, lebo nikto z nich už dva dni poriadne nejedol. Bola tu výborná srnčia pečienka a chleba, koľko kto chcel. Práporčík sa napil z krčaha vína a to bolo červené ako krv. Dobre sa im hodovalo. Nikto nepomyslel na nebezpečenstvo, len práporčík sa stále obzeral ku dverám a pozorne načúval, či niekoho nepočuje.
Sotva sa najedli, prišla na vojakov veľká únava. Každý si ľahol na jednu posteľ a v tej chvíli zaspal, len práporčík dlho nespal. Okolo polnoci prišla k nemu krásna panna v čiernych šatách a povedala:
„Dobre ma, práporčík, počúvaj! Bolo nás kedysi dvanásť veselých rytierskych panien a všetky sme slúžili kráľovi na potešenie. Po jeho smrti sme boli zakliate do zlatých rybiek v hradnej studni. V nociach dostávame svoju podobu a strašíme okolo hradu. Len ten nám môže pomôcť, kto s nami zostane na Týřove celý rok a na žiadnu z nás nepozrie. Nič iné robiť nemusí.“
Ako to panna povedala, zmizla. Práporčík potom zaspal tvrdým spánkom a ráno sa prebudil zo všetkých posledný.
Vojaci už znova obišli a prehľadali celý hrad, či tu ešte niekto nie je. Keď sa vrátili, hlásili práporčíkovi, že nikoho nenašli, a predsa sa stalo čosi nevídané. „V noci tu musel niekto byť. Všetok riad je zo stola pozbieraný a nikto z nás to nerobil,“ tvrdili vojaci.
Práporčík im úprimne vyrozprával, čo v noci videl a počul:
„Keď tu vydržíme celý jeden rok, zle sa mať nebudeme a ešte tým zakliatym pannám pomôžeme.“
„To nie je zlý nápad!“ volali vojaci. „Veď čo si môžeme viac priať? Jedla a pitia sa nám dostane, máme kde spať a vojna je pre nás ďaleko.“
„Dobre, kamaráti!“ povedal práporčík. „Rád tu s vami zostanem, ale všetci musíme sľub pannám dodržať. Nemôžeme ich zadarmo vyjedať a potom len tak odísť.“
„Buď bez starostí, práporčík!“ zvolal veselo jeden z vojakov. „Tie panny majú iste všetkého dosť, a preto nás včera tak dobre hostili. My sa zato budeme správať ako kavalieri.“
V tej chvíli mali zase všetci hlad. Práporčík vzal trúbku a zatrúbil. V okamihu boli na stole bohaté raňajky a pustili sa do jedla. Keď sa dobre najedli, každý išiel tam, kam sa mu chcelo. Niektorí zabehli pozrieť sa do lesa, druhí sa dali do hrania kariet, niekto si ľahol a spal.
Práporčík zišiel na nádvorie k hradnej studni, odkryl drevený príklop a pozrel sa na dno. V priezračnej vode tam plávalo dvanásť zlatých rybiek. Keď sa ubezpečil, že mu čierna panna neklamala, znova zakryl studňu a išiel svojou cestou.
Trikrát za deň sa vojaci schádzali pri stole a vždy sa im dostalo jedla a pitia do sýtosti. Inak si robili, čo chceli. Druhú noc mal práporčík čudný sen. O polnoci prišla k nemu panna v čiernych šatách, ale na hlave mala závoj do polovice biely. Zastavila sa pri jeho posteli a tichým hlasom povedala:
„Ďakujem ti, práporčík, že si tu s kamarátmi zostal. Zle sa u nás mať nebudete. Len dbaj, aby ste nechodili do dediny a v noci všetci spali tu v komore.“ Potom panna zmizla a práporčík spal až do rána.
Tak plynul v pokoji a pohode deň za dňom, kým sa kto nadal, vojaci boli na Týřove už celý mesiac. Pretože tu nemali vojenský poriadok a každý si robil, čo chcel, zo záhaľky začali mať rozmary. Jeden chcel toto a druhý zase tamto, v jedle a pití si začali vyberať a stále sa medzi sebou škriepili.
„Kamaráti, mali by sme niečo robiť, aby sme sa tu nenudili,“ radil im práporčík po dobrom, ale vojaci ho už nechceli počúvať.
„Len si poraď sám sebe a nás nechaj na pokoji! Zostali sme tu dobrovoľne a každý môžeme robiť, čo sa nám zapáči. Dávno už nie sme riadnymi vojakmi, načo nám teda budeš rozkazovať.“
Ostatní sa k tomu pridali a zostalo všetko po starom. Trikrát denne sa dobre najedli a napili, mali kde spať a o viac sa nestarali.
Uplynul nejaký čas a vojakom sa zasmútilo za krčmou. Pred práporčíkom nič nepovedali, ale spolu sa dohovorili, že pôjdu do najbližšej dediny. Tej noci sa práporčíkovi zase vo sne zjavila panna a varovala ho:
„Tvoji kamaráti sa chystajú do dediny. Len čo raz svoj sľub porušia, už tu pre nich nebude miesto. Sestry by ich v noci mohli roztrhať.“
Ako to práporčík začul, hrozne sa preľakol. Chcel ju nejako potešiť, ale vôbec nemohol prehovoriť. Panna mu smutne kývla hlavou a zmizla. Druhý deň po raňajkách udrel práporčík na kamarátov, aby mu povedali pravdu. Všetci sa čudovali, odkiaľ sa o ich úmysle dozvedel.
„Už nás tu nič nepoteší. Sme tu ako vo väzení. Zájdeme do dediny a trochu sa pobavíme. Do večera budeme zase späť.“
„Ale tým porušíte daný sľub!“ zvolal rozhorčene práporčík. „Veď viete, že tu čaká dvanásť zakliatych panien na vyslobodenie.“
„Ty si už videl?“ pýtal sa ho jeden. „Ja ani jednu. Na začiatku sme ti všetci verili, ale teraz už si tú rozprávku o pannách nechaj pre seba.“
„Ale kamaráti! Ja som tú čiernu pannu naozaj videl,“ bránil sa práporčík. „Práve ona mi v noci povedala o vašom úmysle. Len čo raz porušíte svoj sľub, musíme odtiaľto. Veď vidíte, že sa panny o nás dobre starajú a jedla máme toľko, koľko sme nikdy nemali.“
„To je pravda,“ povedal iný vojak. „V tom sú iste nejaké čary. Ale kto môže od nás chcieť, aby sme tu zostali celý rok sami medzi sebou. Ja už mám toho všetkého po krk a idem.“
Márne bolo prehováranie, jedenásť vojakov sa vybralo do dediny a vrátili sa na hrad až podvečer. Všetci boli rozjarení a smiali sa práporčíkovi, že nešiel s nimi. Keď zasadli v starej komnate ku stolu a práporčík zatrúbil na čarovnú trúbku, na stole sa objavilo jedlo len pre neho. Ostatní hneď začali nadávať a viniť ho, že ich u zakliatych panien ohovoril. Vtom sa v komnate objavila krásna panna v čiernych šatách a okolo hlavy mala závoj napoly biely a napoly čierny. Všetci zmeravli a čakali, čo sa bude diať.
„Škoda, že ste svojmu práporčíkovi neuverili, teraz už tu nie je pre vás miesto. Moje sestry, zakleté panny, sa na vás nahnevali, a preto vám radím, aby ste odtiaľto rýchlo odišli. O polnoci sa sestry objavia a beda tomu, koho tu nájdu. Nikoho šetriť nebudú, každého roztrhajú,“ povedala panna smutným hlasom.
Vojaci boli v rozpakoch a nikto z nich nevedel, čo by povedal. Až si práporčík pridal odvahy, vstal od stola a panne sa uklonil.
„Odpusť nám, krásna panno! Sme len obyčajní ľudia so všetkými chybami a útrapami. Nikto z nás vám nechcel ublížiť.“
„Na teba sa, práporčík, nikto nehnevá. Ak tu chceš zostať, tak zostaň. Ale zdržiavať ťa nebudem,“ povedala panna zmierlivo a v tej chvíli zmizla.
Práporčík sa dlho nerozmýšľal a pobádal kamarátov, ktorí sa od ľaku ani nepohli.
„Tak pôjdeme. Buďme radi, že sa všetci odtiaľto dostaneme so zdravou kožou.“ Vojaci pozbierali to máličko, čo si každý so sebou priniesol, a ponáhľali sa po schodoch na nádvorie. Ešte ani nevyšli z hradu, už jeden druhému vyčítal, že musia z dobrého bývania odísť. Keď sa dvaja dali do bitky, práporčík sa nahneval: „Ja s vami, kamaráti, ďalej nepôjdem! Ja nič zlé nezavinil a radšej jednu noc prečkám na Týřove v zdraví. Majte sa dobre a na mňa nespomínajte v zlom!“ Keď za nimi zatváral bránu, dopadlo na ňu niekoľko kameňov a zlých slov. Potom vojaci zmizli v lese.
Práporčíkovi bolo ľúto, že sa musel s kamarátmi rozísť. Ale už si s nimi nerozumel tak ako predtým. Pomaly sa vracal späť. Pri studni na chvíľu sadol na kameň. Noc bola na spadnutie a vietor sa začal preháňať po nádvorí. Vtom sa pred ním objavila panna v čiernych šatách a závoj mala celý čierny.
„Je dobre, že si sa vrátil. Zaslúžiš si za svoju poctivosť lepšiu odmenu než tvoji kamaráti. Poď so mnou, ničoho zlého sa báť nemusíš.“
Práporčík poslušne vstal a išiel za pannou. Tá ho doviedla ku vchodu do hradných pivníc a tam mu dala veľký zväzok kľúčov.
„Vezmi si ich, budeš ich potrebovať. V pivniciach hradu sú ukryté veľké poklady, ale len máloktorému sa z nich niečoho dostalo. Ty môžeš každý zámok týmito kľúčmi odomknúť. Keď dvanásť dverí otvoríš, v poslednej pivnici nájdeš poklad. Vezmi si len toľko peňazí, čo sám uneseš. Potom všetky dvere dobre za sebou pozamykaj a kľúče hoď do studne!“ Sotva mu kľúče podala, zmizla.
Práporčík si narobil pár fakieľ a pri ich svite odomkol prvé dvere do pivnice. Ako panna povedala, dvanásť dverí musel odomknúť, kým našiel v poslednej pivnici hromady peňazí. Nabral si ich plnú mošnu, aj do vreciek ich nasypal. Potom za sebou zavrel všetky dvere a zamkol všetky zámky. Keď vyšiel na nádvorie, bol už nový deň a všade plno svetla. Zašiel k hradnej studni a odkryl príklop. Kým hodil kľúče do vody, zavolal:
„Ďakujem vám, krásne panny, za všetko dobré, čo ste pre mňa vykonali! Je mi len ľúto, že som vás s kamarátmi nemohol vyslobodiť.“
Vtom sa mu zdalo, že sa voda dole zavlnila a zablyslo sa tam dvanásť zakliatych rybiek. Keď kľúče padli do vody, práporčík studňu zase prikryl a ponáhľal sa z hradu.
Išlo sa mu veselo. Dolu v dedine sa dozvedel, že je po vojne, a tak sa vybral domov do Plzne. Tam však už nikoho z rodičov nenašiel, lebo obaja boli dávno po smrti. Práporčík si kúpil peknú krčmu a začal sa poctivo živiť. Peňazí mal dosť a obchod mu išiel dobre. Čoskoro si našiel nevestu a oženil sa.
Všetko by bolo dobré, ale raz prišlo do výčapu jedenásť vyslúžilých vojakov, jeho bývalých kamarátov. Krčmárka sa ich zhrozila, keď tí otrhanci zasadli ku stolu a objednávali si na celú krčmu.
„Nič sa, žena, neboj!“ povedal jej muž. „Ja ich dobre poznám, každému načapujeme zadarmo krčah piva.“ A sám sa išiel s kamarátmi privítať.
„Počuj, práporčík, akože si prišiel ku krčme, keď si bol chudobný ako kostolná myš? My sa stále trmácame svetom, a ty si tu pekne čapuješ. Mal by si nám prezradiť, ako si prišiel k peniazom.“
Keď postavil pred každého plný krčah piva a žena odišla do kuchyne, po pravde im povedal, ako sa mu panny na Týřove odmenili. Sotva to vojaci počuli, každý dopil ten svoj krčah a chystali sa na odchod. Na rozlúčku mu povedali:
„Si dobrý kamarát, práporčík, a my ti to nikdy nezabudneme. Hneď sa vypravíme na Týřov, aby sme tým pannám tiež pomohli od peňazí.“
Kým ich krčmár mohol varovať, už boli z krčmy von a žena sa čudovala, prečo tak rýchlo odišli.
„Moja milá! Tým už nie je pomoci,“ povedal krčmár. „Za ľahkým životom by bežali na kraj sveta, ale veď aj im raz bude koniec.“
Či vojaci došli na hrad alebo niekam inde, nikto už dnes nevie. Tie zakleté panny dosiaľ na Týřove strašia a tá krčma v Plzni stojí. Krčmár so ženou už dávno pomreli, ale dobré pivo tam čapujú dodnes.