Traja havrany

Bolo raz jedno dievča a to videlo svojho otca odjakživa len smutného a zamysleného. Napokon jeho smútok nevládalo zniesť, a tak sa vypytovalo na jeho príčinu. Po dlhom zdráhaní mu otec priznal, že malo troch bratov, ktorých jedného dňa v hneve zaklial na havranov. A od tej chvíle bolo nepokojné aj dievča a pri prvej príležitosti nepozorovane zmizlo z domu, aby sa vydalo hľadať svojich bratov. Večer dorazilo do lesa, kde býval jeho krstná mamička víla, tá ho nechala cez noc spať v besiedke a nasledujúceho rána, keď jej povedalo o svojom zámere, ho zaviedla na kraj lesa a povedala:
„Choď rovno cez to pole a uprostred nájdeš tri najkrajšie lipy na svete a na nich svojich bratov.“ A tak šlo.
Celého pol dňa sa dievča trmácalo, kým konečne uvidelo tri lipy a na každej sedel jeden havran. Keď prišlo bližšie, zleteli havrany dolu, sadli mu na plecia a začali hovoriť:
„Pozrime sa, naša milovaná sestrička prišla a vyslobodí nás.“
„Ach, bože,“ povedalo dievča, „to je veľké šťastie, že som vás našlo. Len mi povedzte, ako to mám urobiť, aby som vás vyslobodilo!“
„Isteže je to naozaj ťažké,“ odvetili havrany smutne. „Tri roky nesmieš prehovoriť ani slovko a ak sa zabudneš čo len raz jedinkrát, potom zostaneme navždy havranmi. Aj nás tu už nikdy nesmieš navštíviť.“
„Ja to pre vás urobím,“ povedalo dievča statočne a dalo sa rovno cestou domov.
Prišlo znova do toho lesa, kde bývala krstná mamička víla. Ale na mieste besiedky, v ktorej prenocovalo, tu stál nádherný zámok, z ktorého práve vychádzal zástup poľovníkov a jeden z nich trúbil na lesný roh, až sa to v lese rozliehalo. Na čele išiel mladý gróf, ktorému zámok, les i krajina naokolo patrili. Keď si dievča všimol, išiel k nemu a opýtal sa:
„Odkiaľ si a čo tu chceš?“ Ale ono neodpovedalo, len sa pôvabne uklonilo a gróf sa nemohol nabažiť pohľadu na jeho krásu. „Nuž, náš Pán ti síce odoprel dar reči,“ povedal, „ale naučil ťa spôsobom. Ak chceš, poď so mnou na zámok, nebudeš ľutovať.“
Mlčanlivým posunkom súhlasilo a gróf ho zobral k matke na zámok. Pred grófkou sa dievča opäť poklonilo, ale nepovedalo ani slovo.
„Odkiaľ máš to dievča?“ opýtala sa stará grófka. „Vyzerá to, že je nemé, čo s ním budeš na zámku robiť?“
„Stane sa mojou ženou,“ odvetil mladý gróf. „Len sa pozri, nie je nádherné? A aj keď nehovorí, inak nemá ani chybičku.“
Na to stará grófka nepovedala ani slovo, ale v srdci si podržala zášť.
Nasledujúceho dňa gróf s veľkou radosťou a jasotom oslavoval svadbu. Ale sotva skončila, prišiel posol od cisára, ktorý povolal svojich poddaných na veľké vojenské ťaženie, a tak sa musel mladý gróf bez zaváhania so svojou mladou ženou rozlúčiť. Vybral jedného verného sluhu, aby ju strážil ako oko v hlave. Ale sotva bol gróf preč, začala stará grófka so svojimi úkladmi. Najprv sluhovu vernosť zviklala veľkým množstvom zlata, a keď nevesta za rok porodila nádherného chlapčeka, odniesol ho sluha na starenin rozkaz do lesa, aby ho zožrala divá zver. Čoskoro nato prišiel gróf na dovolenku domov. Vtedy mu matka povedala:
„Tá nemá je čarodejnica, narodilo sa jej mŕtve dieťa.“ A verný sluha, ktorého si gróf zavolal, povedal:
„Áno, pane, leží v lese, kde som ho pochoval.“
Opäť uplynul rok a gróf prišiel z ťaženia na dovolenku. Medzitým jeho manželka porodila druhého chlapca, toho sluha znova odniesol do lesa a starena potom synovi povedala:
„Tvoja nemá žena je diabol, to druhé dieťa nebolo človek, ale chlpaté zviera.“ A verný sluha to potvrdil:
„Áno, pane, bol to čierny pes, zakopal som ho vonku v lese.“ Teraz sa gróf rozzúril a prikázal, aby z jeho ženy urobili tú najposlednejšiu slúžku na zámku.
Za rok bolo vojenské ťaženie ukončené a gróf sa vrátil ako víťaz domov. Medzitým grófka porodila tretie dieťa, ktoré sluha opäť zaniesol do lesa a starena synovi povedala:
„Tvoja nemá žena zaslúži smrť, to tretie dieťa bol strašný netvor.“ Sluha to opäť potvrdil:
„Áno, pane, hneď po narodení odletel oknom do lesa.“ To bolo na grófa už priveľa, dal ženu uvrhnúť do veže a mala byť nasledujúceho dňa zaživa upálená.
Nasledujúceho dňa, keď na zámockom nádvorí vystavili obrovskú hranicu, mladú grófku vyviedli, aby predstúpila pred súdny dvor. Potom herold všetkým oznámil, že mladá grófka prepadla smrti, a opýtal sa, či je tu niekto, kto by obvinenú chcel obhajovať. Ale všetci mlčali ako ryby, len stará grófka potichu vzdychla. Vtom zrazu zaznel z diaľky lesný roh a ako vietor sa na zámocké nádvorie na belúšoch prihnali traja jazdci v žiarivom brnení. Na štítoch mali obraz havrana a každý z nich držal v náručí prekrásneho chlapca. Falošný sluha stál vedľa hranice a v ruke držal už pripravenú fakľu na zapálenie, ale kým tak mohol urobiť, jeden z jazdcov ho prebodol kopijou.
„Tu sme, milovaná sestrička! Dnes uplynuli tie tri roky! Tu máš späť svojich synov, o ktorých sa ti v lese starala krstná mamička víla!“
Dokážete si iste predstaviť, aká na zámku zavládla radosť a jasot! Len stará grófka sa nespokojne vytratila a zmizla niekde v širokom svete. Gróf potom žil so svojou ženou v láske a spokojnosti až do konca svojich dní.