Poslovia Smrti

Pred dávnymi časmi putoval jeden obor po širokej hlavnej ceste. Zrazu mu skočila do cesty neznáma osoba a zvolala:
„Stoj! Ani krok ďalej!“
„Čože,“ vraví obor, „ty škrupinka, v prstoch by som Ťa mohol rozmliaždiť, a Ty mi budeš zastupovať cestu? Kto si, že si tak trúfaš?“
„Som Smrť,“ odpovedala tá osoba, „mne sa nikto neubráni, aj Ty musíš poslúchnuť môj rozkaz.“
Ale obor sa vzpieral a začal so Smrťou zápasiť. Bol to dlhý a urputný boj, nakoniec však obor zvíťazil a zrazil Smrť päsťou, že sa zrútila a zostala ležať pri milníku.
Obor išiel ďalej a premožená Smrť bola taká zoslabnutá, že sa nemohla zdvihnúť.
„Čo sa bude diať,“ hovorila si, „keď tu takto zostanem ležať? Nikto už nebude môcť umrieť a svet bude ľuďmi taký preplnený, že sa tam nezmestia, aj keby stáli husto vedľa seba.“
Za chvíľu tadiaľ kráčal mladý muž, bol zdravý a čulý, veselo si popevkoval a oči mu len behali. Keď uvidel na zemi osobu spolovice v mdlobách, súcitne k nej pristúpil, posadil ju, zo svojej fľaše jej vlial do úst dúšok na posilnenie a počkal, kým sa zase spamätá.
„Vieš vôbec, kto som,“ spýtala sa cudzinka, keď už vstávala, „a komu si to pomohol na nohy?“
„To neviem,“ odpovedal junák, „nepoznám Ťa.“
„Som Smrť,“ povedala. „Nikoho neušetrím a nemôžem ani pri Tebe urobiť výnimku. Ale aby si videl, že nie som nevďačnica, sľubujem Ti, že Ťa neprekvapím znenazdajky: kým si po Teba prídem, budem k Tebe najprv vysielať svojich poslov.“
„No čo,“ povedal mladík, „aj to je dobré, že budem vedieť, kedy prídeš: budem pred Tebou aspoň dovtedy v bezpečí.“
Potom išiel ďalej, bol dobrej mysle a veselo si žil zo dňa na deň.
Lenže mladosť a zdravie netrvali dlho, čoskoro sa prihlásili choroby a bolesti, vo dne ho trápili a v noci mu nedali spať.
„Od toho neumriem,“ utešoval sa, „Smrť predsa pošle najprv svojich poslov. Len keby som už mal to zlé chorovanie za sebou!“ Sotva sa mu uľavilo a cítil sa zdravý, začal si znova žiť tak bezstarostne a užívať všetky radosti.
Jedného dňa mu niekto zaklopal na plece. Obzrel sa, a hľa: za ním stojí Smrť a vraví:
„Poď so mnou, prišla Tvoja hodina, musíš zo sveta.“
„Ako to,“ odpovedal ten človek, „Ty chceš zrušiť dané slovo? Mám predsa od Teba sľúbené, že mi pošleš svojich poslov, skôr než si po mňa prídeš. A žiadneho som nevidel.“
„Nehovor,“ povedala Smrť, „posielam ich k Tebe už dlho, jedného za druhým, azda si ich nespoznal? Nepamätáš sa, ako prišla horúčka, schmatla Ťa a lomcovala Tebou, kým Ťa nezložila? To bol prvý môj posol. A čo tí ďalší, o tých tiež nevieš? Čo keď sa Ti krútila hlava od závratu? Čo keď Ti dna lámala všetky údy hlodavou bolesťou? To boli dve moje posolkyne. Čo keď Ti hučalo v ušiach, keď Ťa bolia zuby, keď sa Ti začal kaliť zrak a oči slziť?
To boli zase traja poslovia. Čo keď Ťa nohy už nechceli rýchlo nosiť, keď sa Ti ruky začali triasť, keď sa Ti zvráskavela koža a keď si dostal sivé vlasy?
To boli štyria poslovia odo mňa. A popritom môj rodný brat Spánok, azda Ti každého večera nepripomínal mňa? Neležal si v noci na lôžku ako mŕtvy? Nehovor, že nie, ja som Ti svoj sľub verne splnila.“
Človek nevedel, čo odpovedať, odovzdal sa svojmu osudu a odišiel zo sveta.