Nevesta z obrazu

Za morom panoval jeden kráľ a mal jediného syna. Raz odišiel panovník na cesty po svojej krajine a povedal svojmu pobočníkovi:
„Po celom hrade nech si princ chodí, ako sa mu páči, do každej izby nech sa pozrie podľa svojej chuti, ale do dvadsiatej štvrtej izby nesmie nikdy vkročiť. Za to mi ručíš hlavou.“
Princ ostal na celom hrade sám a od nudy si prezeral všetky izby, prešiel všetky siene a komnaty, až sa zastavil pred dverami onej dvadsiatej štvrtej izby. Stisol kľučku, ale dvere boli zamknuté.
„Čo je v tej dvadsiatej štvrtej izbe?“ obrátil sa na pobočníka.
„To neviem, najmilší princ,“ povedal pobočník. „Ale pán kráľ nariadil, že do nej nesmie vstúpiť ani noha.“
„Len mi tú izbu otvor, chcem vedieť, čo je v nej vzácne,“ prikazoval princ.
„To, milý princ, naozaj nejde. Ako by som mohol zabudnúť na kráľovský príkaz?“ bránil sa pobočník.
Ale princ vytiahol z pošvy meč a pritisol jeho hrot pobočníkovi na hrdlo:
„Naposledy ti prikazujem, aby si ma pustil do izby!“
Čo mal sluha robiť? Strčil kľúč do zámku, deväťkrát ním otočil doľava a deväťkrát doprava, okuté dvere sa otvorili a princ vstúpil dovnútra prázdnej izby. Celá miestnosť bola prázdna, len na najväčšej stene visel jediný obraz v zlatom ráme. Pozerala z neho na princa podobizeň prekrásneho dievčaťa. Zlaté vlasy jej padali na plecia, oči a pery sa usmievali na princa. Ten stál pred obrazom a nemohol z neho odtrhnúť oči. Krajšie dievča vo svojom živote ešte nikdy nevidel. Možno by bol ostal hľadieť celú noc, keby ho odtiaľ starý pobočník neodviedol.
Keď sa na druhý deň kráľ vrátil z cesty domov, čudoval sa, že ho mladý princ nevíta tak srdečne ako inokedy. A aj ďalšie dni chodil princ po zámku skľúčený, ako bez duše, až sa kráľ obával, že ochorel. Ale tretí deň prišiel princ za ním a hovorí:
„Otecko, povedzte mi, kto je to dievča na podobizni v dvadsiatej štvrtej izbe? Ja som ju raz uzrel a už celý život na ňu nezabudnem.“
Keď kráľ počul túto reč, zhrozil sa, že princ spoznal tajomstvo dvadsiatej štvrtej izby. Ale čo sa stalo, nedalo sa už napraviť, ani keby pobočníka stokrát potrestal.
„Milý synku, na to dievča zabudni! Najlepšie by bolo, keby si tú podobizeň nikdy nebol uvidel. Len preto som ju ukrýval v tej dvadsiatej štvrtej izbe.“
„Ale otecko, predsa mi povedzte, ..... kto je tá nádherná krásavica?“
„To je dcéra nášho susedného kráľa za morom. Žili sme spolu kedysi v najlepšom priateľstve, ale pred časom medzi nami vypukla vojna a on prisahal večnú pomstu mne aj celému nášmu národu.“
Princ ho počúval a pýta sa:
„A nie je žiadna nádej, že by som ju dostal za manželku?“
„Nie je. Keby si sa pred jej otcom objavil, stála by ťa tá opovážlivosť hlavu. Nezostáva nič iné, než na ňu zabudnúť.“
Mladý kráľovič odišiel ešte smutnejší. Potajomky si však umienil, že sa za princeznou vypraví a že sa o ňu bude uchádzať, aj keby ho to malo stáť život. Za niekoľko dní prosil otca, aby mu dovolil vyjsť do sveta, že by rád spoznal, ako ľudia žijú. Naliehal a prosil tak dlho, až kráľ predsa len kývol a súhlasil. Bál sa však o neho a dal mu so sebou desať vojakov a každý zvlášť sa zaviazal, že princa privedú späť domov.
No, princ sa pobral a vyšiel so svojou družinou do sveta. Keď prišiel k moru, najal si tam dom a každý deň chodil na prechádzku. Kam sa pohol, tam za ním šli vojaci. Sprevádzali ho vo dne v noci na každom kroku. Raz večer princ hovorí:
„Zajtra sa chcem viac vyspať. Zobuďte ma až o ôsmej hodine, nie skôr.“
V noci si zviazal batôžtek, dal si mešec s peniazmi za opasok a potichu sa vykradol z domu. Šiel do prístavu, nasadol na loď a ešte za tmy vyplával na šíre more.
Ráno o ôsmej idú vojaci zobudiť princa, klopali na dvere, ale ten sa neozýval. Tak čakali ešte pol hodiny a klopú znova.
„Že by tak tvrdo spal?“ čudovali sa. Klopali, potom aj búchali, až sa celý dom triasol. V princovej izbe však bolo ticho. Nič sa tam ani nepohlo. Zavolali zámočníka, aby im izbu otvoril, a ostali ako obarení. Izba bola prázdna, lôžko nedotknuté a princ bohvie kde .....
Začali nariekať nad princom aj nad sebou, pretože si uvedomili, čo kráľovi odprisahali. Čakali v meste ešte tri dni, prehľadali všetky domy a všetky kúty, ale mladý kráľovič zmizol, akoby sa do zeme prepadol. Ako by ho aj mohli nájsť, keď sa už zatiaľ plavil ďaleko na mori. Vybrali sa teda späť do zámku a zdrvení kráľovi rozprávali, že sa im princ stratil a že idú domov bez neho. Kráľ chodil rozčúlene po izbe a všetkých ich dal hneď zatvoriť do žalára. Potom hovorí:
„Do roka a do dňa budete v tom žalári. Keď sa do roka a do dňa princ nevráti, tak je každý z vás o hlavu kratší!“
Čo však zatiaľ robil mladý kráľovič? Šťastne preplával more a dostal sa do susedného kráľovstva. Keď šiel od mora, stretol na ceste žobráka a hovorí mu:
„Počúvajte, priateľ, urobíme dobrý obchod.“
„Aký obchod, mladý pán?“ pýtal sa tulák.
„Vyzlečte si šaty a dajte mi ich. Ja vám za ne dám svoje.“
„Mladý pán, nerobte si zo mňa blázna ..... “ hovorí tulák.
„Žiadneho blázna, priateľ. Len sa vyzlečte, ja sa už vyzliekam tiež.“
Princ si natiahol jeho roztrhané nohavice, záplatovanú kazajku, obul si jeho deravé topánky a na hlavu si nasadil starý, pokrčený klobúk. Vyzeral, akoby mal 50 rokov. Zato tulák sa vyobliekal do jeho drahocenných šiat a vypínal sa ako páv.
„Ešte si vezmem aj váš košík,“ hovoril princ, „aby som mal do čoho žobrať.“
„Len pre Pána Boha, vezmite,“ hovorí žobrák.
Rozlúčili sa a princ si to namieril rovno do mesta, kde býval kráľ. Po ceste všade prosil, a keďže vyzeral tak úbohо, ľudia sa nad ním zľutovali a čoskoro mal košík plný chleba. Keď prišiel k hradu, práve bilo na veži poludnie a v bráne sa striedali stráže. Princ to využil, vkradol sa do hradu a šliapal si to chodbou hore.
Kráľ práve sedel s princeznou pri stole a obedovali.Tu sa rozovrú dvere a v nich stojí otrhaný tulák. V ruke má košík a prosí:
„Pantáta, obdarujte starého úbožiaka! Slečinka, dajte mi nejaký kúsok na jedenie. Od rána som nič nejedol.“
Kráľ vyskočil a hovorí:
„Čo je to za poriadok?? Ako to, že stráž pustila toho tuláka do hradu?“
Zavolal sluhov, tí milého tuláka chytili a nahnevaný kráľ rozkázal:
„Dajte toho tuláka aj všetkých strážnych pri bráne okamžite obesiť!“
Princeznú začala, ale kráľa prosiť:
„Ale otecko, len sa pozrite ..... . aj tak je to nejaký hlúpy tulák bez rozumu. Nechajte ho u nás na hrade. Veď na každom dvore majú svojho blázna alebo šaša, aby ich zabával. Budeme ho mať teraz aj my.“
„Milé dieťa,“ hovorí kráľ, „urobím ti po vôli a darujem mu aj život. Ale vieš čo? Náš záhradník je už veľmi starý a na všetku prácu v parku a v záhrade už nestačí. Dajme mu tuláka k ruke, nech sa vyučí záhradníctvu a prevezme po ňom jeho prácu.“
Dal zavolať záhradníka a hovorí mu:
„Pán záhradník, tu máte svojho pomocníka. Dbajte na neho, nech nelenuje a naučí sa všetko, čo viete vy, aby vás raz mohol zastúpiť.“
Záhradník sa uklonil a hovorí:
„Vaša kráľovská milosť, ja som s tým spokojný.“
Princezná podala tulákovi nové šaty, pekný klobúk a všetko ostatné, čo potreboval na seba. Ten zo seba vyzliekol všetky tie staré handry a obliekol si tie od princeznej. Keď sa ešte umyl a učesal, bol z neho taký krásny mládenec, že princezná na ňom mohla oči nechať. Celá pre neho vzplanula a pýta sa ho:
„A ako sa voláte, mladý pán?“
„Hovoria mi Jašíček, milostivá princezná,“ hovorí princ.
„A ja sa volám Amálka,“ povedala princezná a usmiala sa naňho.
Od toho dňa sa Jašíček začal učiť pracovať v kráľovskej záhrade. Starý záhradník mu hovorí:
„Vidíš, Jašíček, tu na tejto záhonoch rastú princezninine najmilšie kvety. Pekne ich okopeš, vytrháš burinu a keď budú okopané, vezmeš krhlu a poleješ ich.“
„Ujček, áno, rád to urobím,“ povedal Jašíček.
Popoludní sa starý záhradník prišiel pozrieť, ako ide novému pomocníkovi práca od ruky. Pozrie sa a plesol rukami.
„Pre Boha živého! Čo si to vyviedol?? Najkrajšie kvety si povytrhal a okopal si burinu a polial! Presne naopak!“
Rovno mu vlepil zaucho. Jašíček sa dal do plaču, pobral sa k pánu kráľovi a hovorí:
„Vaša milosť, záhradník ma zbil.“
Kráľ si dal záhradníka zavolať a pýta sa:
„Čo ho biješ?“
„Keď on, kráľovská milosť, robí všetko naopak, než som mu prikázal,“ sťažoval sa starý záhradník. „Skôr než by som ho mal v učení, to sa radšej poďakujem zo služby.“
„Ja vám poviem niečo lepšie, pán záhradník,“ odvetí kráľ. „Vymerajte mu v záhrade pár záhonov, dajte mu tam postaviť chalúpku a nech si tam záhradníči sám. Budete mať pokoj a uvidíme, čo z neho bude.“
„Vaša milosť, s tým som spokojný,“ hovorí záhradník a na druhý deň ohradil Jašíčkovi kus pozemku a murári mu tam postavili domček. Jašík sa do neho nasťahoval a pestoval na záhonoch svoje kvety. No rástla mu tam len burina a horké listie.
Jedného dňa za ním starý záhradník prišiel a hovorí mu:
„Zajtra má naša princezná Amálka meniny. Akú kyticu jej doneseš? Čo s tým urobíš, keď tu máš samé žihľavy a burinu?“
„Nestarajte sa, ujček,“ hovorí Jašíček.
V noci šiel na lúku za hradom a natrhal tam najkrajšie kvety. Zviazal ich hodvábnou niťou do kytice a ráno hneď ako prvý zablahoželal princeznej Amálke a podával jej obrovskú, krásnu, bielu kyticu, ovinutú hodvábnou niťou.
Amálke sa tá kytica zapáčila tak, že išla a nasypala mu klobúk plný zlatiek. Jašíček ho schmatol a bežal s ním domov. Cestou však stretol starého záhradníka.
„Pozrite, ujček, čo mi dala princezná za blahoželanie a za moju kyticu! Plný klobúk gombíkov, ale všetky bez ôk a dierok. Ako ich prišijem? Čo s nimi mám robiť? Viete čo? Radšej si ich vezmite.“
Záhradník odniesol zlatky domov a hovorí žene:
„Pozri, aký je ten nový pomocník hlúpy! Princezná mu darovala klobúk plný zlatiek a on si myslí, že sú to gombíky bez dierok.“
Na druhý deň poslala princezná k Jašíčkovi svoju komornú s odkazom:
„Pán záhradník, princezná vás prosí, či by ste jej urobili ešte jednu takú kyticu. Čo by ste za to chceli?“
„Povedzte princeznej, že jej tú kyticu ráno bez všetkého upletiem, ale že by som bol rád, keby mi za ňu napiekla lievance natreté lekvárom.“
Jašíček hneď zašiel na lúku za hradom a našiel tam najkrajšie kvety. A len čo bilo poludnie, už otváral dvere princezninej izby.
„Milá princezná, tu vám nesiem tú kyticu.“
Amálka sa nemohla vynadívať. Bola košatá, zo samých červených kvetov a ovinutá striebornou niťou.
„Jašíček, tá kytica je ešte krajšia než tá prvá!“
„A máte, princezná, pre mňa lievance?“ pýtal sa Jašík.
Komorná mu doniesla z kuchyne lievance, Jašíček si sadol za stôl a pustil sa do nich. Zamazal si celé ústa a aj za ušami mal lekvár, až sa princezná na tom smiala. Keď dojedol, princezná hovorí:
„Keby si mi uviazal ešte jednu takú kyticu.“
„Bez všetkého, princezná. Zajtra ju tu máte.“
Nasledujúci deň na poludnie podával princeznej obrovskú kyticu. Bola to tá najkrajšia, akú si mohla princezná len predstaviť. Bola zo všetkých kvetov, čo rástli na lúke. Z bielych, červených, modrých, žltých a fialových. Celá bola ovinutá zlatou niťou.
„Slečna princezná, ako sa vám tá kytica páči?“
„Taká niet na svete druhej!“ chválila ho princezná. „Povedz, čo by si si za to prial. Dostaneš čokoľvek.“
„Ja by som si prial, princezná Amálka,“ hovorí Jašíček, „aby ste ma mali radi.“
Princezná išla a pobozkala ho, pretože sa jej už dávno páčil a myslela na neho. Jašíček u nej hneď ostal v izbe, sadol si na pohovku a sľúbili si, že musia byť svoji. Ale ako to urobiť, keď kráľ hľadá pre svoju dcéru iných, vznešenejších ženíchov?
Ale keď raz odišiel kráľ z hradu na dva dni von, Jašíček si zbalil do šatky pár svojich vecí, Amálka si tiež pozbierala svoje najcennejšie a najlepšie šaty, nabrala peňazí a v noci tajne utiekli z hradu. Keď došli k moru, Jašíček najal loď a vyplávali preč z princezninej krajiny. Ráno kráľ prišiel domov a pýta sa komornej:
„Kde je Amálka?“
„Kráľovská milosť, večer išla spať do svojej spálne, ale keď som ju išla ráno budiť, bola preč.“
„A čo robí Jašíček?“
„Kráľovská milosť, to neviem.“
Kráľ hneď poslal sluhov hľadať Jašíka po hrade. Tí sa však za chvíľu vrátili a hlásili, že sa stratil a že nikde nie je. Kráľ už vedel, koľko udrelo. Dal napísať list a nalepiť na každý roh po celom meste: Kto Jašíka privedie na kráľovský dvor živého, dostane ako odmenu päťdesiat tisíc.
Ale kdeže bol zatiaľ Jašíček! Ten s princeznou šťastne preplával more na druhú stranu, kúpil krásny koč, štyri vraníky a išli do jeho domova. Po ceste sa zastavovali na obede aj na večeri v tých najlepších hostincoch. Jedli a pili najvýberanejšie jedlá a vína a na noc Jašíček najal pre seba a pre princeznú celý dom.
Ale keď ráno vstali, Jašíček princeznej hovoril:
„Vieš, drahá Amálka, ja už nemám žiadne peniaze. Tie štyri vraníky a koč predáme a kúpime len jedného koňa a obyčajný bričku.“
„To nič nerobí,“ povedala princezná, „ja som spokojná, drahý Jašíček.“
Tak išli ďalej v obitej bričke a ťahal ich chudý kôň. Večer Jašík hovorí:
„Drahá Amálka, keď zaplatím večeru a nocľah, zostane nám už len pár zlatiek. Nie je iná pomoc, než že toho koníka a bričku predáme a kúpime si len nejaký vozík. Chvíľu potiahnem ja teba a chvíľu potiahneš ty mňa.“
„Drahý Jašíček, ja som spokojná,“ povedala Amálka a usmiala sa naňho.
Jašíček kúpil vozík, posadil naň Amálku a ťahal ju po ceste. Popoludní zase ťahala ona jeho. Lenže večer Jašíček hovorí:
„Drahá Amálka, máme už len pár grošov. Čo si počneme?“
„Čo urobíš, s tým budem spokojná, drahý Jašíček.“
„Vieš čo?“ hovorí Jašík. „Ty máš na sebe drahé šaty. Keď ich predáme, utŕžime za ne kopu peňazí a ty si kúpiš obyčajnú sukňu a kazajku a na hlavu si dáš nejakú šatku.“
A tak princezná obliekla dedinskú sukňu a kazajku, pod bradu uviazala kvetovanú šatku a putovali ďalej. Večer však Jašíček zasa hovorí:
„Máme už len dva posledné groše. Za tie nič moc na jedenie nedostaneme. Vieš čo? Objednáme si dnes zemiaky na lúpanie.“
„Drahý Jašíček, ja som spokojná. Len keď sme spolu a máme sa radi.“ Krčmárka im nasypala z hrnca na stôl varené zemiaky, postavila pred nich dva krčiažky mlieka a Jašíček sa pustil do jedla. Amálka sa na to pozerala a v duchu si myslela: Čo sa to deje? Veď ja pochádzam z kráľovského rodu a teraz som sa dostala do takej biedy? Ani nevedela, čo je to za jedlo, a hrýzla zemiaky aj s šupkami, pretože snáď ani nevedela, že sa to lúpe. Zjedla ich pár a povedala, že už nemá hlad.
Ráno vstali a mali na raňajky zasa tie zemiaky. Jašíček po jedle hovorí:
„Milá Amálka, ja sa teraz poobzerám po meste, či by som nenašiel nejakú prácu, hoci ako nádenník alebo ako pomocník u kramára. Ale ty by si sa mala tiež po niečom poobzerať, aby sme mali peniaze na živobytie.“
„To ja rada urobím, Jašíček.“
„Vieš čo? Najlepšie bude, keď zájdeš do kráľovského zámku a vyprosíš si tam službu v kuchyni alebo na dvore pri dobytku, alebo zametať chodby.“
„Ale Jašíček, takú prácu som ja nikdy nerobila. Neviem, či to zvládnem,“ odpovedala princezná.
„Ale tie peniaze by sa nám veľmi hodili,“ zasa na to Jašíček.
„No, keď to musí byť, ja sa aj takú službu naučím. Len aby som ju dostala, Jašíček.“
Rozlúčili sa a Jašíček sa ponáhľal rovno do hradu a Amálka išla zatiaľ inou cestou, lebo to tá v tom meste ešte nepoznala. Keď Jašíček vošiel do hradu, strážni si od údivu pretierali oči, či je to naozaj ich stratený princ. A čo až kráľ? Ten Jašíka objímal a nechcel ho pustiť.
„Otecko,“ hovorí princ, „ja sa teraz musím rýchlo prezliecť, lebo máme málo času. Za chvíľu sem príde moja nevesta.“
Starý kráľ horel celý zvedavosťou, akú že dievčinu si jeho syn vybral vo svete za manželku. Postavil sa k oknu a vyzeral, kto ide k hradu. Pozerá a vidí prichádzať nejakú obyčajnú dievku. Na hlave má šatku, že jej ani nevidno do očí a ani do tváre. Má na sebe obyčajnú sukňu a kazajku. To že by bola princova nevesta?
Amálka nesmelo zaklopala na bránu kráľovského hradu a so strachom čakala, ako tam pochodí. Vtom sa brána otvorila, v nej stojí mladý, krásny pán v zamate a hodvábe a volá:
„Poď, moja najdrahšia Amálka! Tu je tvoj domov!“
Princezná zdvihla oči, pozrela sa a hneď spoznala Jašíčka!
On ju hneď objal a pobozkal. Zložil jej šatku z hlavy, zlaté vlasy jej padli na plecia a ožiarili sieň.
Starý kráľ ju tiež hneď prijal za svoju a objímal ju a veľmi sa čudoval a žasol ešte viac, keď spoznal, že je to kráľovské dievča z podobizne v dvadsiatej štvrtej izbe a jediná dcéra susedného kráľa za morom. A čudoval sa a žasol ešte viac, keď mu Jašíček a Amálka všetko rozprávali, čo prežili a ako sa našli.
Hneď napísali Amálkinmu otcovi list a poslali ho s najrýchlejším poslom. Kráľ za morom si list pozorne prečítal a mal z neho nesmiernu radosť, že jeho Amálka je nažive. V tú chvíľu tiež zabudol na starú zlobu a hnev.
A keď k nim došiel, oslavovali veľkú svadbu a veselili sa celý mesiac. Zišli sa na ňu páni zo všetkých strán, hodovali, tancovali, vykrikovali a strieľali z kanónov i diel.
Ja som na tej svadbe bol a ako som tam chodil, jeden vojak ma chytil, nabil do kanóna, vystrelil ma von a ja som doletel až sem !