Chrobáčikovo učenie

Slnko bolo celkom pri západe a svätojánski chrobáčikovia vstávali. Mamička už bola v kuchyni a varila raňajky. Ocko tiež už nespal. Ležal ešte v posteli a pekne sa vyhrieval. Chrobáčik potom preliezol zo svojej postieľky do mamičkinej ..... tam sa mu spalo pekne ..... ľahol si na chrbátik, zodvihol všetky nôžky do vzduchu a začal sa húpať: húp, húp, húp, húp. Ale zrazu sa to akosi priveľmi rozhúpalo, húp, húp, a Chrobáčik už ležal na zemi a kričal, čo mu hrdlo stačilo. Ockom to myklo, takže bol celý vyľakaný.
„Zatratený Chrobáčik, čo musíš takto kričať!“
„Ale ocko, keď som sa tak udrel!“
„A ako?“
„Veď som spadol z postele.“
„Tak si mal dávať pozor!“
„Ale keď ma to predsa bolí.“
Mamička mala zatiaľ raňajky hotové a šla ich budiť.
„Vstávajte, vstávajte, slnko už zapadá, budeme raňajkovať! A čo ty, Chrobáčik, už plačeš, sotva si oči pretrel?“
„Ale keď som sa tak udrel, a ocko chce, aby som nekričal.“
„No len poď! Skôr než mačka vajce zniesie, všetko sa ti to zahojí. Zatiaľ sa pekne umyjeme a budeme raňajkovať. Poď!“
A šli. Mamička Chrobáčika pekne umyla, Chrobáčik pristavil k stolu stoličky a mamička už niesla polievočku na stôl. Sadli si, zopli nôžky a ocko sa modlil:

Ó, náš milý Bože,
vstali sme už z lože,
pekne Ťa prosíme,
daj, nech sa Ťa bojíme,
bojíme a poslúchame
a pritom sa radi máme.

Potom hovoril Chrobáčik svoju modlitbičku:
„Požehnaj nám, Pane Bože, prosíme Ťa pokorne,“ a potom už hneď držal svoju drevenú lyžičku a znamenito s ňou narábal. Veď mali kapustovú polievočku a Chrobáčik, hoci mal rád všetky polievočky, tú kapustovú mal predsa zo všetkých polievočiek vždy a vždycky najradšej. Zjedol celý tanier a mamička mu ešte zo svojho pridala.
Ale ocko, že už má čas, slnko je už dávno za horami. Rýchlo dal mamičke pusu, nechal si od Chrobáčika pobozkať ruku.
„A teraz, Chrobáčik, pekne poslúchať, aby mi potom mamička nemusela žalovať!“
„Nie, ocko! A ja vás vyprevadím, však áno?“
„Tak poď!“
A šli, ba leteli, ale pekne nízko, aby Chrobáčik nespadol, a len tak ďaleko, kam mohol Chrobáčik dovidieť domov, aby potom nezablúdil. Ešte to dosť nevedel, a ocko mu povedal:

„Choď už zasa, choď a pekne sa uč lietať!“ A Chrobáčik šiel. Chalúpku mali postavenú vo svahu pod borievkou a krytú suchým ihličím. Chrobáčik si vyliezol na striešku, spustil sa, letel až k lúke a cez celú lúku až k dubu a zasa späť až na striešku, potom sa zasa spustil a letel až k dubu a ešte zasa späť. A keď už bol celý udychčaný a krídelká ho boleli, sadol si a odpočinul si. A zasa sa spustil a zasa letel až k lúke a cez celú lúku až k dubu a zasa späť až na striešku, a zasa sa spustil a letel až k dubu a zasa späť, a ešte sa spustil a letel rovno pod dub ku krstnej.
„Krstná, či ste už hore?“
„Ale Chrobáčik, veru že sme!“
„A Lienka tiež?“
„Veru že som, Chrobáčik! Čo nám neseš?“
„Ja? Nič. Ale pozri, ja už viem lietať! Od našich až sem a zasa k našim, a zasa sem a zasa k našim, a zasa sem a len tak. Že by si to nedokázala!“
„Ale veď ja som lienka a nie som žiadny chrobáčik! Vaša mamička, myslím, tiež veľmi lietať nevie.“
„Veľmi nie. Ale pozri, ja som dnes ráno spadol z postele!“
„A to si kričal, však áno!“
„A ako to ty vieš? Čo si to počula?“
„Ale nepočula, ale to ja už viem, že si taký krikľún.“
„Že ja som krikľún? Ó, ty Lienka!“
A Chrobáčik už zasa letel. Mamička mala doma už upratané a práve čistila okná, že sa len tak trblietali.
„Kdeže si bol tak dlho, Chrobáčik?“
„Bol som chvíľku u krstnej pod dubom.“
„A čo si tam robil?“
„Nič, bol som tam len tak pri okne.“
„A čo ti dali?“
„Nič. Ja som nič nechcel.“
„Ó, to ti oni predsa niečo dali! Včera krstná hovorila, že keď tam prídeš ..... “
„Oni niečo majú?“
„No, to by krstná nehovorila.“
„Hm, nech si to nechajú!“
„Ó, však ty tam po to pôjdeš!“
„Ó, nepôjdem!“
„Ó, pôjdeš. A ako ďaleko si ocka vyprevadil?“
„Ó, ďaleko! Až k tým jelšiam.“
„No, to nie je ďaleko. To sa budeš musieť ešte veľa učiť, kým budeš môcť s ockom lietať a pekne ľuďom svietiť.“
„A čo sa tým ľuďom musí svietiť? Veď my si svietime sami!“
„No, keď oni majú noc, keď my máme deň. Oni teraz spia.“
„A prečo im ocko svieti, keď oni spia?“

„Ale, chlapček, to tak musí byť, to už Pán Boh tak chce, a ty tiež poletíš s ockom tam ďaleko a budeš pekne svietiť. Len choď a uč sa lietať!“
To sa Chrobáčikovi páčilo a už zasa lietal. Vyliezol si na striešku, spustil sa a letel letel na druhú stranu až ku gaštanom a hneď zasa späť až na striešku. Ale ďalej sa mu akosi nechcelo. Zostal si sedieť, a tu zrazu vidí, že sa im začína z komína dymiť. A už sedel na komíne.
„Mamička, čo sa vám na ohnisku chytá?“
„Ale nič, chlapček! Ja si chcem urobiť na polievky zápražku.“
„A že vám to, mamička, sfúknem!“

„Nie, nie, ja nechcem. Nechaj to!“ Ale Chrobáčik predsa fúkal, a už by to bol skoro zhasil, keby mamička rýchlo nepriložila trochu suchého chvojia. Plameň vyšľahol, za ním sa valil dym, a Chrobáčik začne kričať, a kričí a kričí a lezie zo striešky dolu.
„Ach mamička, mamička, ach, ach mamička!“
„A čo zasa, Chrobáčik?“
„Ach mamička, keď mi ten dym vliezol do očí!“
„Vidíš, ty škaredý Chrobáčik! Dobre ti tak, keď nechceš poslúchať! Nevieš, čo ti ocko prikazoval a načo sa ráno modlíme? Počkaj, počkaj, ja to všetko poviem!“
„Ale mamička, keď mi ten dym vliezol do očí a tak ma štípal!“
„No to ti patrilo, a ešte dostaneš, keď len ocko priletí. To bude z teba krásny chrobáčik!“
„Ale veď ja som vám to, mamička, nezhasil!“
„Ale chcel si mi to zhasiť a vedel si, že to nechcem! Nie, vidíš, to ti nesmiem prepáčiť. Čo by z teba bolo! Keď len ocko priletí! A krstnej to na teba tiež poviem a krstnému aj Lienke.“
„Ale mamička, veď som vám to nezhasil, a ja vám to už viac nebudem zhasínať. Prosím vás, mamička, nehovorte to!“
„Nie, to ja musím povedať!“
Ale keď Chrobáčik veľmi prosil a prosil a už zasa plakal a stále prosil a sľuboval, že už bude poslúchať, dala si mamička povedať, že to nepovie.
„No tak. A už neplač! A daj si na seba pozor! To by ťa nikto nemal rád. Chrobáčik musí poslúchať. Vidíš, ako ocko poslúcha.“
„Ocko? Koho on poslúcha?“
„Pána Boha poslúcha. Veď vieš, že každé ráno letí z domu a je celý deň preč až do noci, a hoci ho krídelká bolia, na druhý deň už hneď zasa letí, len aby bol poslušný. Vidíš! A krstný tiež poslúcha a krstná tiež. A Lienka, tá ešte len poslúcha! A ty stále ešte vzlykáš a si taký zafúľaný.“
A Chrobáčik:
„Mamička, ja sa idem kúpať,“ A mamička:
„Choď, choď!“ Veď ona vedela, že sa jej Chrobáčik neutopí. A Chrobáčik sa šiel kúpať. Ale nie do potoka. Dolu na lúke bola vysoká tráva a rosa na nej ako granáty. Chrobáčik sa rozbehol a hup do trávy, ako bol dlhý a široký! A hádzal sebou, až sa tráva prehýbala. Potom vyliezol, rozbehol sa a zasa hup do rosy, až to naokolo striekalo! A keď sa už dosť vykúpal, vyskočil si na vetvičku, rosu zo seba striasol, a frrr ..... rovno pod dub ku krstnej!
Pri okne sa zastavil.
„Lienka, už sa nehneváš?“
„Prečo by som sa, Chrobáčik, hnevala?“
„Pozri, to som sa vykúpal! Či ty vieš tiež plávať?“
„Ale nie. Kdeže by som ja vedela!“
„Pozri, ja viem plávať!“
„Nech, Chrobáčik! Ja musím ísť mamičke pomôcť.“
„Kdeže je krstná?“
„Seká na dvore chvojie. Poď sa pozrieť!“
A Chrobáčik sa šiel pozrieť.
„Čo nám neseš, Chrobáčik?“
„Ale nič, krstná, ja som sa kúpal. A vy niečo máte, krstná?“
„Mám, pozri, niečo dobré, ale neviem, či ti dám. Keď si Lienke tak škaredo povedal a potom si ušiel! Ona plakala.“
„Ona plakala? Veď ja jej už tak nebudem hovoriť!“
„No, uvidíme! Vidíš, tu už mám toho chvojia hromadu nasekaného. Tak poď a odnášaj ho s Lienkou tamto pod striešku, aby nám nezmokol! Ale musíte ho pekne ukladať do hŕbky! Potom ti niečo dám.“

Chrobáčik, že áno, a začal nosiť, čo mu len sila stačila. Krstnej sa to videlo až priveľa.
„Ale Chrobáčik, neber si toho naraz toľko!“ Ale Chrobáčik, že on to unesie! A nosil. Ale namiesto toho, aby mal polienka pekne ukladať do hŕbky, Chrobáčik ich tam len tak hádzal, a to Lienka nechcela.
„Chrobáčik, to sa tak nesmie! Mamička to tak nechce. Ono by sa nám to zosypalo.“
„Ó, nič sa vám nezosype. Či to nerobím dosť pekne?“
„Nerobíš. Vidíš, už si to zasa len tak hodil. To sa musí pekne poukladať.“
„No tak si to rob sama, keď ti to nerobím dosť pekne!“
A Chrobáčik sa už hneval. Nechal všetkého, sadol si na peň, mračil sa a díval sa pred seba. Lienka ho nechala a venovala sa svojmu. Až o chviľočku začala krstná:
„Čo, Chrobáčik, už nevládzeš? To nie si akosi veľmi silný.“
„Ale nie, krstná. Ale keď ona sa stále so mnou háda!“
„No, keď ty si taký divný chrobáčik! Či si už zabudol, že niečo mám?“
„A je to, krstná, dobré?“
„To si myslím! Ako med sladké. Len choď a rýchlo ešte nos!“
A Chrobáčik rýchlo ešte nosil. Lienka to aj tak už skoro všetko odniesla a pekne poukladala. A tak to už dlho netrvalo, krstná zaťala sekerku do klátu a .....
„Tak poďte, deti!“
A deti šli. V sieni, vpravo od kuchyne, stála almara zatvorená na zámku, ale kľúč v nej trčal. Krstná ním len zatočila, a už bolo otvorené. Ale teraz, čo tam? Ten biely tanierik na tej najvrchnejšej poličke Chrobáčik hneď zbadal. Ale čo na ňom?
Krstná ho zložila, ale on bol prikrytý iným tanierikom.
„No tak hádaj, Chrobáčik, čo to je! Ale Lienka, nepovedz!“
A Chrobáčik:
„Ó, ja viem, krstná, to sú jahody.“ Ale Lienka sa smiala a krstná:
„Ó nie, Chrobáčik, to je ešte sladšie.“
„Tak to sú maliny.“ Ale Lienka sa ešte smiala.
„Nie, Chrobáčik, to je ešte oveľa sladšie.“
„Tak, krstná, to sú čučoriedky.“ A Lienka sa mu až teraz smiala.
„Ó Chrobáčik, to nehádaš dobre ..... je to ako med sladké.“ Ale Chrobáčik už nič nevedel, až to Lienka prezradila:
„Ale ty hlúpy Chrobáčik, veď je to med!“ A Chrobáčik:
„Tak je to, krstná, med.“ A bol to med. To si pochutnali!
Ale už bolo pekne neskoro. Krstná, že musí robiť oheň a variť večeru, Lienka aby rýchlo skočila po trochu chvojia, a Chrobáčik aby už šiel domov. A tak Chrobáčik, že pôjde domov.
„Nezabudni doma pekne pozdravovať!“
„Nie, ja nezabudnem. S Pánom Bohom!“ A šiel.
Hneď ako priletel k lúke, tu letí ocko s krstným.
„Ocko, ja som bol u krstnej a dostal som tam med. Ten vám bol sladký!“
„No dobre, Chrobáčik, ale najprv pekne ruku pobozkať, tuto krstnému najprv!“ A Chrobáčik pekne pobozkal ruku.
„A či si poslúchal? Nebude mamička žalovať?“
„Ocko, ja som to mamičke nezhasil, a ona to nepovie.“ Zatiaľ už boli doma. Mamička ich videla oknom a vyšla oproti:
„Čo, ocko, že dnes tak skoro? Ja ešte nemám večeru hotovú.“
Ocko dal mamičke pusu:
„Ale milá Lienka, už začína byť chladno, tak sme leteli o niečo skôr. Už toho bude čoskoro zasa koniec.“
A tak robila mamička rýchlo oheň a stavala na polievočku. Ocko si sadol na stoličku ..... boleli ho krídelká a Chrobáčik sa už húpal ockovi na kolene.
„A mamička, však, Chrobáčik vás pokúšal?“
„Ale ocko, skoro pokúšal. Ale keď prosil a sľuboval, že to už viackrát nebude robiť, tak som mu sľúbila, že to na neho nepoviem. A potom bol skoro stále u krstnej.“
„No tak dobre, mamička! Nech si ho u krstnej nechajú, a my si vezmeme Lienku. Tá nepokúša.“
Chrobáčika napadlo:
„Mamička, u krstnej majú med, a ja som dostal. Ten vám bol sladký!“
„A nám krstná nič neposlala?“
„Nič.“
„Ani nemáš čo odkázať?“
„Nie.“
„Ale Chrobáčik, ani nás krstná nedala pozdraviť?“
„To áno, mamička, ja som zabudol! Že vás pekne pozdravujú.“
„Vidíš, ty Chrobáčik! Ale už choď, pristav stoličky k stolu, budeme večerať.“
A Chrobáčik pristavil stoličky k stolu, mamička už niesla na stôl, pekne sa pomodlili, a to im tá polievočka zasa chutila! Bola taká dobrá, zasmažená s rascou. Ocko jej zjedol dva taniere a Chrobáčik skoro tiež dva.
Dlho potom už nebdeli. Chcelo sa im spať. Pokľakli a ocko sa modlil:

Podvečer Tvoja čeľadka
ako k sliepke kuriatka
k ochrane Tvojej hľadíme,
láskavý Hospodine.

Chrobáčik na to:
„Pán Boh s nami a zlé preč,“ dal pac a pusu, mamička mu podala do postieľky ruku, on ju držal a už všetci driemali.
Pekne sa im spalo.