Rozprávka o domčeku

Bol raz jeden domček a ten bol, deti, veľmi, veľmi smutný. A viete prečo? Bol smutný preto, že nemal nôžky! Nebavilo ho totiž stále stáť len na jednom mieste a vidieť stále tie isté veci okolo seba. Rovnaké stromy v záhrade aj rovnakú bránku, ktorou denne chodili obyvatelia domčeka – deti, ocko a mama.

Rozprával sa o tom s psíkom, ktorý domček a záhradu strážil. „Psík, ty sa máš, že môžeš behať a vidieť toľko pekných vecí okolo seba! Čo by som za to dal, keby som mal nôžky ako ty! Ako by som si všetko pekne prezeral. To by bolo skvelé! Viem, že to nie je možné, ale predsa len, aspoň raz jedinkrát v živote by som si to chcel vyskúšať.“

Raz, v neskorú nočnú hodinu, vlastne to bolo presne o polnoci, sa stalo čosi veľmi zvláštne a nečakané. Psík i domček už nejaký čas driemali, keď tu zrazu začuli tichučké zazvonenie: „Cililink, cink, cililink, cink, cink, cink.“ Chvíľku počúvali, či zvonenie začujú znova, ale keď sa nič nedialo, pomysleli si, že sa im asi niečo snívalo, a začali znova zaspávať. Po chvíli ich však zobudilo nové zvonenie, tentoraz už vôbec nie tiché: „Cink, cinkilinky, cink, cink, cink a cink.“ Znelo stále hlasnejšie a hlasnejšie. Psík i domček sa začali obzerať, kto ich to budí zo sladkého zaspávania. Verte či neverte, milé deti, bol to mesiačik na oblohe! Cinkal svojím zvončekom z hviezdičiek a tichučko, aby nikoho iného nezobudil, šepkal: „Každý večer počúvam, domček, o čom sa s psíkom rozprávaš. A preto aj viem, že máš jedno veľké želanie. Rozhodol som sa dnes, že ti to želanie na jeden deň splním. Od tejto chvíle do zajtrajšej polnoci budeš mať nôžky. Chceš?“ Domček sa na chvíľu zarazil, pretože nečakal, že by sa mu jeho želanie mohlo niekedy splniť, a rýchlo rozmýšľal, či naozaj chce nôžky mať. Veď je to zvyčajne celkom iné, priať si niečo a snívať o tom… a zrazu to mať na dosah ruky. Nakoniec, po krátkom váhaní, mesiačikovi súhlasne kývol.

Mesačný zvonček opäť zacinkal: „Cink, cink, cink.“… a domček zrazu pocítil, že sa kýve a že vôbec nestojí rovno! Mal zrazu veľký strach, že spadne! Ešte väčšie obavy však mal z predstavy, že svojím kývaním a nakláňaním zobudí deti, mamu aj ocka a oni sa budú báť, že je zemetrasenie! To teda domček naozaj nechcel, aby niekoho vystrašil! Rozhodol sa preto, že si nové nôžky vyskúša radšej až ráno. Keď bude svietiť slniečko a všetci odídu, ako každý deň, deti do škôlky a rodičia do práce. Pomaličky si driapol a čakal, kým bude ráno. Nemohol však spať! Stále rozmýšľal, aké to asi bude, keď bude chodiť. Rozmýšľal a rozmýšľal, až nakoniec predsa len z toho veľkého rozmýšľania zaspal.

Ráno ho slniečko pošteklilo lúčom na okienku a potichučky zašepkalo: „Domček, vstávaj, mal by si sa učiť chodiť, už je takmer biely deň!“ Domček sa zľakol a chcel rýchlo vyskočiť, ale slniečko ho zadržalo: „Daj pozor, buď opatrný, aby si sa nezranil!“ Kým naňho slniečko hovorilo, domček na nôžkach sa skúsil opatrne narovnať. Chvíľku mu to síce trvalo, ale o chvíľu už hrdo vykračoval po ceste. Najprv to išlo ťažko, pretože bol ešte príliš nemotorný… pripadal si ako malé dieťa, ktoré sa učí chodiť. Ale nakoniec všetko zvládol! Domček bol náramne šťastný a veselo behal po celej záhrade. Úplne pritom zabudol, že vnútri v ňom sú ešte deti, ocko aj mama! Keď psík videl, ako sa jeho kamarát vyvaľuje, hlasno zaštekal, aby ho ten obor nezašliapol! Domček sa však tak zľakol, že sa celý popletený zamotal a… zakopol o peň. Všetko sa naraz obrátilo hore nohami… deti, ocko aj mama. Domček začal plakať, pretože ho všetko bolelo a aj preto, že mu bolo ľúto ľudí vnútri. „Tí sa asi museli potĺcť!“ pomyslel si, keď počul, ako mama a ocko kričia. Rýchlo sa pozrel do svojho bruška… a veľmi sa mu uľavilo, keď zistil, že sa vnútri nikomu nič zlé nestalo!

Ocko s mamou chvíľu nariekali uprostred toho všetkého neporiadku, ale potom si všimli, že slniečko je už vysoko na oblohe, a dohodli sa, že všetko nechajú tak, ako to je, a budú upratovať až večer. Schmatli deti za ruky a rýchlo všetci odišli z domčeka. Deti sa náhlili do škôlky a ocko s mamou do práce.

Domček ostal s psíkom sám. Bol veľmi nešťastný a už sa mu vôbec nechcelo behať ani skákať. A to, že má nôžky, ho ani trošku netešilo! Odbehol sa na svoje miesto a netrpezlivo čakal, kým sa večer znova objaví na oblohe mesiačik. Popoludní sa vrátili domov ocko, mama aj deti. Všetci sa čudovali, že nepoškodený domček stojí opäť na svojom mieste, a mali z toho veľkú radosť. Hneď sa pustili do upratovania a práca im pekne išla od ruky.

Konečne nastala polnoc a z oblohy sa opäť ozvalo známe mesačné cinkanie: „Cink, cinkilinky, cink, cink.“

„Tak čo, domček, páčilo sa ti mať nôžky?“ pýtal sa mesiačik a myslel si, že mu domček poďakuje za to, že mu splnil jeho obrovské želanie. Namiesto toho sa však zdola ozvala tichučká prosba: „Vezmi si ich, prosím, zase späť. Dnes som zistil, že domček má stáť na svojom mieste a nemá chcieť behať a skákať ako pes! Každý má robiť to, na čo je určený. A tiež som zistil, že nie je vždy dobre, keď sa nám splní všetko, o čom snívame!“

Mesiačik sa len maličko pousmial, znova zacinkal svojím čarovným hviezdičkovým zvončekom… a zase bolo všetko, ako má byť. Domček opäť bez nôžok stál pevne na svojom mieste a v ňom, vo svojich postieľkach, pokojne spali ocko, mama aj deti. Aj psík, ktorý bol veľmi rád, že to všetko nakoniec dobre dopadlo, spokojne zavrel oči a zaspal ľahučkým psím spánkom. Posledný zaspal unavený, ale teraz už vôbec nie smutný domček.

A potom už všetci celú noc len spali a spali a spali… len mesiačik plával pomaly po oblohe medzi hviezdičkami a usmieval sa na všetkých tam dole.