Dvaja ševci kmotríkovia

Boli raz dvaja ševci a tí boli susedia; preto si aj navzájom hovorili kmotrík. Jeden z ševcov bol chudobný a druhý bohatý. Ten bohatý nemal žiadne deti, ten chudobný ich mal štvoro a mal sa čo oháňať, aby ich nasýtil. Raz bohatý zabil kravu a chudobný k nemu prišiel a prosil ho:
„Kmotríčku, prosím Vás, dajte mi niečo, aspoň kúsok toho mäsa. Deti by jedli, a ja im nemám čo dať.“
Kmotrík však bol skúpy, nechcel dať. Chudobný však prosil ďalej:
„Pre pána Boha Vás pekne prosím, veď ste zabili kravu, a čo môžete, to môžete, len mi niečo darujte!“
Kmotrík sa zatváril všelijako. Šiel však a mrzuto odsekol kus mäsa, hodil ho chudobnému ševcovi a vraví:
„Na, a choď aj do pekla k čertom!“
Chudobného ševca to rozmrzelo a nahnevalo. Vzal mäso a šiel rovno do pekla. Prišiel k pekelnej bráne a tam uvidel malého čertíka, ktorý stál na stráži. Čertík hneď zavolal:
„Čo Ty sem ideš? Čo tu máš robiť?“
Švec odpovedal:
„Tuto idem do pekla s kúskom mäsa, čo mi dal môj kmotrík a s ktorým ma poslal aj k čertom. Tak Vám ho, čertom, nesiem.“
Čertík ševcovi poradil, aby šiel s mäsom rovno k pekelnému vládcovi Luciferovi a aby za mäso nechcel nič iné ako ten obrus, ktorým má Lucifer prikrytý stôl. Švec teda šiel, až prišiel k Luciferovi do izby. Ten sa hneď pýtal:
„Čo potrebuješ?“
Švec mu odpovedal:
„Tu Vám nesiem kúsok mäsa.“
Lucifer sa opýtal:
„Čo za to chceš?“
„Ale nič iné, len ten obrus z Vášho stola.“
Lucifer nič nepovedal, vzal obrus a podal ho ševcovi a švec sa vydal na cestu von z pekla. Prišiel opäť k pekelnej bráne a ten malý čertík sa ho pýta:
„Vieš, čo máš s tým obrusom robiť?“
„To neviem,“ vraví švec.
„Tak ja Ti poradím,“ vraví čertík. „Kedykoľvek si ho prestrieš a povieš: Pre jednu osobu jesť a piť!, budeš mať jedla a pitia, koľko hrdlo ráči.“
Švec bol rád. Len prešiel malý kúsok cesty, a že si obrúsok vyskúša. Prestrel ho na zem a povedal:
„Pre jednu osobu jesť a piť!“
Hneď sa stalo. Jedla a pitia tu bolo dobrého, až sa srdce smialo. Švec sa najedol a napil a tešil sa, ako si pochutia jeho deti a žena. Zložil obrus a šiel ďalej. Na noc prišiel do jedného hostinca. Nič si neobjednal, len si svoj obrus na stôl rozprestrel a povedal:
„Pre jednu osobu jesť a piť!“
Hostinský ho sledoval s údivom. Keď uvidel, čo obrus dokáže, bežal hneď za ženou a vraví jej:
„Och, žena, žena, ten má vec!“
„Akú?“ pýtala sa žena.
„Má taký obrus a ten si prestrie a prikáže mu: Pre jednu osobu jesť a piť! A hneď má, čo potrebuje, a všetkého dosť!“
Hostinská sa pozrela na hostinského, potom na ševca a na jeho obrus. Potom vraví:
„Totototo! My taký obrus tiež máme! Neboj sa, len čo zaspí, dáme mu svoj a ten jeho si vezmeme.“ Tak urobili.
Ráno švec vstane, prestrie si obrus a objedná si jedlo a pitie pre jednu osobu. Nič. Prikazuje druhýkrát. Nič. Prikazuje tretíkrát a zase nič. „Čo teraz? Čo mi to v pekle dali,“ myslí si švec. Obrátil sa späť a rovno za Luciferom. Prišiel k bráne, kde stál ten istý čertík na stráži. Keď uvidel ševca, pýta sa:
„Čo tu zase chceš s tým obrusom? Prečo ho sem nosíš?“
„Späť ho nesiem. Len dvakrát mi dal a potretí nič. Už mi nechce nič dať, ani jedlo, ani pitie.“
„Zanes ho Luciferovi, ale nežiadaj od neho nič, len toho červeného kohúta, čo tam sedí pri strope.“
Švec šiel k Luciferovi. Ako tam prišiel, Lucifer sa ho spýtal:
„Čo zasa potrebuješ?“
„Tu Vám nesiem obrus naspäť. Niekoľkokrát mi jedlo dal, ale teraz už mi nechce dať nič.“
„A čo namiesto neho chceš?“
„Toho červeného kohúta tam pri strope mi dajte!“
Lucifer mu ho dal a švec zase vyšiel z pekla bránou, pri ktorej ten malý čertík strážil. Čertík ševcovi vraví:
„A čo s tým kohútom budeš robiť?“
„Neviem.“
„Vieš čo, ja Ti poradím. Postav si ho na stôl a prikáž mu, aby Ti spieval. Keď zaspieva, vždy mu dukát zo zobáka vypadne.“
Švec sa zaradoval a šiel. To sa bude žena s deťmi čudovať! Keď sa blížila noc, prišiel švec opäť k tomu hostincu, kde už raz nocoval. Vošiel dnu a objednal si dobrú večeru. Hostinský na ňom videl, že je oblečený ako otrhanec; taký asi veľa peňazí mať nebude, a chcel by hneď dobrú večeru. Nijako s jedlom nepospiechal. Švec videl neochotu hostinského, vytiahol z mošny kohúta, postavil ho na stôl a prikázal:
„Kohúte, spievaj!“
Ako to dopovedal, začal kohút kikiríkať a hostinský si mohol hlavu od údivu vykrútiť: po každom zakikiríkaní vypadol kohútovi zo zobáka pekný zlatý dukát. To sa vie, dobrá večera tu teraz bola za okamih. Hostinská si toho kohúta tiež všimla. Vraví svojmu mužovi:
„Hm, my tiež máme takého červeného kohúta. Keď ten človek zaspí, vezmeme mu toho jeho speváka a dáme mu svojho.“
A tak urobili.
Na druhý deň švec vstal, a rovno domov. Prišiel na obed zase k nejakému hostincu. Sadol si za stôl, vybral z mošny kohúta a prikázal:
„Kohúte, spievaj!“
Kohút chvíľu čakal, potom trošku zakikiríkal, ale nič mu zo zobáka nevypadlo. Prikázal švec druhýkrát zakikiríkať, prikázal tretíkrát, nič, všetko nadarmo. Kohút už ani nezakikiríkal, ani dukáty zo zobáka nesypal. Čo robiť? Švec sa jednoducho otočil a s kohútom zas do pekla naspäť. Prišiel k pekelnej bráne, kde ten malý čertík držal stráž. Už ševca poznal, tak sa len pýta, čo tu zase v pekle chce. Švec mu vysvetlil, ako kohút raz zaspieval a dukátov niekoľko nasypal, druhýkrát že však už nič nechcel dať.
„No,“ vraví čertík, „Tebe sa bude asi musieť pomôcť inak. Len tam choď, choď k Luciferovi. Nič iné však nechcej ako tie dva kyje, čo tam pri strope má.“
Švec všetko Luciferovi vybavil, čo mu čertík poradil. Nič iné za kohúta nechcel, tak mu Lucifer nakoniec kyje dal a švec zamieril zase bránou domov. Tam mu čertík ešte na cestu dal radu:
„Vieš, čo máš s tými kyjmi robiť? Čo im povieš, to budú všetko robiť: biť, tĺcť, klepať, mlátiť, búchať, tepať, skrátka čo si vyberieš. A teraz choď zase do toho hostinca a choď tam zase na noc. Bude tam svadba a nebudú Ťa chcieť pustiť. Keď Ťa budú vyháňať von, vyber z vreca kyje a prikáž im: Kyje, bite! A ony budú tak dlho búchať, kým im nerozkážeš, aby prestali.“
Švec to všetko urobil, ako mu čertík poradil. Prišiel do hostinca a chcel nocľah. Hostinský ho však nechcel pustiť, že vraj majú svadbu a hostí dosť a izieb málo. Švec na to, že je noc a kam by šiel. Hostinský ho však dal vyhnať. Na to švec čakal. Vybral kyje a povedal:
„Kyje, bite a tlčte!“
To bola svadba! Kyje lietali vzduchom a brali všetkých hostí hala-bala, a najviac hostinského so ženou. Hostinskú to asi veľmi bolelo, pretože začala kričať:
„Človiečik, zastavte tie kyje, my Vám nocľah dáme!“ Švec však nič, kyje nezastavil. Až keď hostinský doniesol aj obrus aj červeného kohúta, prikázal:
„Kyje, ticho!“
Kyje sa vrátili do vreca, švec si sadol k jednému stolíku a obrus aj kohúta si na ňom vyskúšal. Najedol sa do sýta, nechal kohúta na dva dukáty zaspievať a šiel.
Keď prišiel domov, našiel tam ženu aj deti polomŕtve od hladu a uplakané, kam sa im tatko stratil. Švec sa s nimi privítal a hneď ich usadil okolo stola. Prestrel obrus na stôl a na obrus postavil kohúta. Všetci sa čudovali, ale švec vraví:
„Čo chcete skôr? Jesť alebo zbierať dukáty?“ Deti mali hlad, tak švec prikázal obrusu:
„Pre šesť osôb jedlo a pitie!“
V tej chvíli bolo na stole všetkého dosť, až sa stôl prehýbal. Keď sa deti a žena najedli, prikázal švec ešte raz a potom ešte raz. Taký už mali doma hlad. Potom obrus upratali a švec vraví:
„Milá žena a deti, teraz Vám ukážem ešte inú vec!“ Obrátil sa ku kohútovi a rozkázal:
„Kohúte, spievaj!“
Kohút zakikiríkal a hneď mu vypadol zo zobáka dukát. A kikiríkal tak dlho, až bola dukátov hromada po celom stole, až sa peniaze na podlahu sypali.
„No,“ vravel švec, „teraz budeme mať z čoho žiť!“ Potom poslal jednu dcérku ku kmotríkovi, aby mu požičal mieru na peniaze. Chcel tie dukáty nejako zmerať, koľko ich kohút nakikiríkal. Dievča bežalo, rýchlo prinieslo štvrť, drevenú nádobu, v ktorej sa peniaze merali. Plnili a vysýpali, znovu plnili a vysýpali, až napočítali šesť štvrtí! Keď bolo meranie na konci, poslali dcérku, aby mieru kmotríkovi vrátila. Nevšimli si však, že tá štvrť mala všelijaké medzery a odštiepnuté triesky zvonka aj zvnútra. A za takou jednou trieskou pri dne štvrte zostal dukát. Kmotrík peniaz uvidel a hneď sa pustil do dievčaťa:
„Čo ste merali?“
„Tatko doniesol peniaze, tak sme ich merali,“ odpovedalo dieťa. Kmotrík mohol puknúť zvedavosťou. Hneď letel k ševcovi a dôrazne sa pýtal:
„Kmotríčku, Vy ste asi museli doniesť veľa peňazí, čo?“
„Ani nie,“ odpovedal švec.
„Len mi to povedzte, veď ja Vám nič nechcem vziať, nebojte sa,“ dožadoval sa kmotrík.
Švec však závistlivca dobre poznal, a tak radšej zapieral, že nič neprinesol. Nedobrý kmotrík však zrazu vraví:
„Keď nepoviete mne, poviete inde. Ja Vás budem žalovať, že ste niekoho olúpili. Ten dukát, čo mi Vaše dievča v miere donieslo, ten Vás usvedčí. A ešte mi prezradilo, že ste také peniaze merali.“ Švec videl, že už nemôže ďalej peniaze zapierať, a povedal:
„Milý kmotríčku, ja sa Vám priznám. Bol som v pekle u Lucifera, keď som doniesol čertom ten kus mäsa, čo ste mi daroval a s ktorým ste ma ku všetkým čertom poslali. Dostal som za odmenu červeného kohúta. Kedykoľvek mi ten kohút zakikiríka, dukát zo zobáka pustí. A on spieva tak dlho, ako mu prikážem.“
Kmotrík bol závisťou takmer bez seba. Tak dlho sa vypytoval, až mu švec cestu k pekelnej bráne vysvetlil. Bežal potom s radosťou domov k svojej žene a všetko jej rozprával. Potom zakončil:
„A vieš čo? My teraz zoberieme všetko mäso, ktoré máme, a zanesieme ho Luciferovi. Keď dostali susedia za taký malý kúsok toľko peňazí, vieš, čo my dostaneme za toľko mäsa? Čo nám len dá?“ Žena bola tiež taká skúpa a lakomá ako kmotrík. Pozbierali všetko mäso, ktoré im z kravy zostalo, ani kúsoček tam nenechali. Prehýbali sa pod batohmi, ale šli, ako im švec cestu opísal. Po dlhom čase došli k pekelnej bráne. Na stráži tam stál malý čertík a ten už vedel, ako ich privítať. Povedal im:
„Dobre, že prichádzate obaja, už tu na Vás v pekle dlho čakáme. Kotol už máte pripravený. Nikdy ste nikomu s takou ochotou ani dar, ani almužnu nedali. Keď ste dali kúsok mäsa svojmu chudobnému kmotríkovi, poslali ste ho zo zlosti k nám. Chudobný švec nám priniesol sám od seba dar, ktorý nám mal odovzdať. Každý u nás dostane zaslúženú odmenu. Dostal ju švec, dostanete ju aj Vy. Len vojdite!“
Potom sa čertík uškrnul a zachechtal, otvoril bránu pekelnú a kmotríka so ženou pustil. Od tých čias o nich nikto nikdy nič nepočul, asi tam so svojou skúposťou a závisťou zostali navždy.