Morčiatko

Bola raz jedna princezná a tá mala na svojom zámku vežu a v nej celkom vysoko pod cimburím komnatu s dvanástimi oknami, ktoré viedli na všetky svetové strany. Keď do tej vežovej komnaty vystúpila a rozhliadala sa, mohla prehliadnuť celé svoje kráľovstvo. Hneď z prvého okna videla jasnejšie ako iní ľudia, druhým oknom ešte lepšie, tretím ešte zreteľnejšie, a tak stále ďalej až k dvanástemu, ktorým videla už úplne všetko, čo bolo nad zemou aj pod zemou … nič pred ňou nezostalo skryté.
Bola však veľmi pyšná, ani vydávať sa nechcela, len aby sa nemusela nikomu podriadiť, chcela vo svojej krajine vládnuť sama jediná, a všetkých princov, ktorí sa o ňu uchádzali, odmietala.
Ale to sa ľuďom nepáčilo, báli sa, že keby zomrela bez dediča, zničila by krajinu vojna. Preto radcovia na princeznú naliehali, aby si už zvolila manžela.
Princezná sa dlho nerozmýšľala, ako ženíchov odstrašiť: oznámila, že si vezme za muža len toho, kto sa pred ňou dokáže tak dobre skryť, aby ho nenašla. Ale kto sa o ňu bude uchádzať a v tej skúške neobstojí, ten bude o hlavu kratší.
Princezná bola pekná, kráľovstvo ešte krajšie, a tak sa hneď hlásilo mnoho nápadníkov zďaleka-široka. Princovia a rytieri prichádzali, obyčajní mládenci prichádzali pešo, skrývali sa všelijako, ten do dutého stromu, ten do medvedieho brlohu, ten do kopy slamy, ten do vápenky, ten do pekárskej pece, ale nadarmo: princeznej stačilo pozrieť sa len tým prvým oknom vo vežovej komnate, a hneď ich všetkých našla a jeden po druhom prišli o hlavu. Bolo ich deväťdesiatdeväť. Keď vypátrala aj toho posledného, ktorý si zaliezol do najhlbšieho pivničného podzemia priamo pod zámkom, dlho sa nikto ďalší nehlásil a princezná si umienila, že k tej skúške už nikoho nepripustí a zostane naveky svojou vlastnou paňou.
Ale raz sa k nej dal uviesť mladý poľovník. Požiadal ju, aby smel tiež skúsiť šťastie a uchádzať sa o ňu, ale prosil o deň na rozmyslenie, že vraj nie je tunajší a potrebuje sa tu trochu porozhliadnuť.
„Deväťdesiatdeväť ich zahynulo, už nechcem zmariť ani jedného,“ odpovedala princezná.
Lenže mládenec sa nedal odbiť a prosil ďalej:
„Tak teda mi trochu poľavte. Dovoľte, aby som sa skryl trikrát namiesto raz. Keď ma aj po tretí raz nájdete, rád pôjdem zo sveta, život bez vás by ma teraz už aj tak netešil.“
Princeznej sa smelý mládenec páčil. Pomyslela si: Konečne … prečo nie? a odpovedala:
„Nech sa páči, dovolím ti to. Zajtra máš ešte voľno, poobzeráš sa tu po nejakej skrýši a potom sa môžeš tri dni skrývať. Ale aj tak sa ti to nepodarí, ja vidím všade.“
Mládenec až do večere chodil po meste, ale tam žiadny bezpečný úkryt nenašiel. A tak si povedal:
„Ráno múdrejšie večera,“ a išiel spať. Ráno vzal na plece pušku a pustil sa cez pole hľadať nejakú skrýšu v lese.
Ako prichádzal k lesu, uvidel sedieť na dube havrana. Zastavil sa, vzal ho na mušku, natiahol kohútik a už chcel spustiť, vtom však havran zvolal ľudským hlasom:
„Nestrieľaj, ja sa ti odslúžim!“
Mládenec sa zarazil, sklonil pušku a išiel ďalej, až došiel k lesnému jazeru. Tam sa práve vynorila z hĺbky na hladinu veľká ryba, bol to starý sumec. Zase na neho namieril, ale sumec zavolal:
„Nestrieľaj, ja sa ti odslúžim!“
A on nevystrelil, nechal sumca potopiť sa a išiel ďalej. Hlboko v lese stretol líšku a videl, že krívа. Tentoraz vystrelil bez mierenia a netrafil ju. Lenže líška neutiekla, zavolala:
„Nechaj to, radšej mi poď vytiahnuť z nohy tŕň.“
Poľovnícky mládenec tŕň vytiahol, ale líšku si pridržal a už siahal po tesáku. Vtom líška zaprosila:
„Prestaň s tým, pusť ma, ja sa ti odslúžim.“
Poľovník ju pustil a díval sa za ňou, kým mu nezmizla medzi stromami. Ale to sa už chýlilo k večeru, preto sa obrátil a išiel do mesta, vyspať sa na zajtrajšok.
Ráno už bol prvý deň skúšky, mládenec mal lehotu do poludnia, ale zatiaľ si ešte márne lámal hlavu, kam sa skryť. V myšlienkach zamieril ako včera k lesu a havran tam zase sedel na dube.
„Havrane,“ povedal mu, „ty si múdry vták, poraď mi, kde sa mám skryť, aby ma princezná nevidela.“
„Najskôr niekde vo vzduchu,“ odpovedal havran, „ale to je ťažká vec. Počkaj chvíľu, ja na niečo prídem.“ Sklonil hlavu do peria, premýšľal, rozmýšľal a nakoniec zakrákal:
„Už to mám! To som rád, teraz sa ti odslúžim.“
Vzal zo svojho hniezda vajce, zobákom ho prepílil na dve polovice a mládenca skryl dovnútra. Potom okraje zlepil, že na vajci nebolo nič poznať, a sadol si naň.
O poludní vyšla princezná do svojej komnaty vo veži, pristúpila k prvému oknu, pozerala sa, ale poľovníckeho mládenca nevedela a nevedela nájsť. Pokročila k druhému oknu, a zase nič. Keď ho ani tretím oknom nevidela, už jej to bolo čudné. Pri šiestom jej už bolo úzko. Ale deviatym oknom ho predsa len vypátrala v havranom vajci a hneď poslala svojich poľovníkov k dubu pri lese. Vajce vzali, rozlúpli, mládenec musel von, a už ho viedli pred princeznú.
„Pre dnešok ti odpúšťam,“ povedala, „ale ak to nevieš lepšie, bude s tebou zle.“
Druhého dňa zašiel o kus ďalej, až k lesnému jazeru. Sumec tam odpočíval v trstine pri brehu, akoby naňho čakal. Poľovník mu povedal:
„Sumče, ty si múdra ryba, poraď mi, kam sa mám skryť, aby ma princezná nevidela.“
„Najskôr niekam do vody,“ odpovedal sumec, „ale toto je ťažká vec. Počkaj, ja si to rozvážim.“ Po chvíli zvolal:
„Už to mám, už viem, ako sa ti odslúžiť. Poď do vody, skryjem ťa vo svojom bruchu.“ Prehltol ho a ponoril sa na dno jazera.
O poludní princezná vystúpila do svojej vežovej komnaty. Prvým oknom mládenca nezazrela, druhým takisto nie. Ako prechádzala k ďalším oknám, bolo jej čoraz viac úzko. Neukázalo jej ho ani deviate okno, ani desiate. Až pred jedenástym oknom jej odľahlo, uvidela, čo chcela, a hneď poslala svojich rybárov k jazeru. Starého sumca vylovili, na poľovníka zavolali, sumec ho musel chcel-nechcel vypľuť, aby mu nerozpárali brucho, a milého poľovníčka odviedli rybári k princeznej. To sa rozumie, dobre mu pri tom nebolo.
Princezná sa naňho zadívala … stále sa jej páčil.
„Po druhý raz ti odpúšťam,“ povedala mu, „ale po tretí raz už nesmiem. Rob, čo vieš, je to naposledy, pôjde ti o hlavu.“
Tretieho dňa vstal už za svitania a s ťažkým srdcom išiel ešte hlbšie do lesa. V diaľke už počul hučať vodopád do priepasti a vedel, že v stene za vodopádom sú tmavé jaskyne. Chcel si tam dnes nájsť skrýšu hlboko v podzemnej diere. Ale cestou sa mu namanula známa líška a opýtala sa:
„Čo tu hľadáš?“
„Teba,“ zaradoval sa mládenec. „Ty si zo všetkých zvierat najchytrejšia, líško, všade prekĺzneš, vieš vyňuchať každú skrýšu a úkryt. Poraď mi dnes, kam sa mám skryť, aby ma princezná nenašla. V jaskyniach za vodopádom?“
„To je ťažká vec,“ odpovedala líška a hneď bola celá ustarostená. „Žiadny úkryt ti nepomôže, princezná uvidí všetko, čo má pred očami, nech je to nad zemou či pod zemou. Ale ja už viem čo! Predsa sa ti odslúžim.“
Zaviedla ho ku krištáľovej studničke, zostúpila do nej, ponorila sa a vyšla z vody ako kramár, ktorý na trhoch predáva rôzne zvieratká na zábavu. Mládenec sa musel tiež ponoriť a tiež sa premenil: stalo sa z neho maličké morčiatko. Kramár ho vzal na plece a odniesol ho do mesta.
Ľudia sa tam okolo neho zbiehali, pýtali sa, koľko stojí to milé zvieratko, ale kramár odpovedal, že nie je na predaj, a išiel stále ďalej až na námestie pred zámkom. Tam nechal morčiatko predvádzať všelijaké kúsky. Ľudia sa smiali, každý chcel morča kúpiť, ale on zase volal, že nie je na predaj. Začula to aj princezná, dala si kramára s morčiatkom priviesť a povedala:
„Ako to, že nie je na predaj?“
„Nie je,“ odpovedal kramár, „ale keď prikážete, princezná, musím vám ho predať.“
Princeznej sa živá hračka zapáčila: dala mu za ňu mešec dukátov. Ale kým kramár morčiatko odovzdal, pošepol mu:
„Až pôjde k oknu, hneď jej zalez pod vlasy na zátylku.“
Princezná sa s ním hrala až do poludnia a mala ho na pleci, aj keď išla hore do veže. Hneď pri prvom okne sa jej morča schovalo pod vlasy na zátylku.
Princezná sa pozerala, ale poľovníckeho mládenca nikde nevidela. Pokročila k druhému oknu, a on zase nikde. V úzkostiach prechádzala od okna k oknu, ale žiadne jej ho neukázalo, ani deviate, ani desiate. Teraz sa už princezná nahnevala:
„Prečo som sa len dala uprosiť!“ Pri jedenástom sa celá triasla, pri dvanástom už od zlosti nevedela, čo robí, a okno rozbila.
Pribehla dolu celá bez seba, nikto k nej nesmel, všetkých vyháňala, a keď ju morčiatko zaškrabalo na zátylku, chytila ho za kožu, hodila na zem a zavolala:
„Choď mi z očí, zviera hlúpe, už nech ťa tu nevidím!“
Morčiatko si neželalo nič iné a utekalo zo zámku. Kramár tam verne čakal, vstrčil morča do vrecka a poponáhľal sa s ním k studničke. Tam sa obaja ponorili do vody a dostali zase svoju pôvodnú podobu. Mládenec líške poďakoval, nemohol ju prenachváliť:
„Veď som to vedel, že si zo všetkých zvierat najchytrejšia! Všetko vieš chytiť za pravý koniec. Nikdy ti tvoju pomoc nezabudnem.“ Potom zamieril najkratšou cestou na zámok.
Princezná už naňho čakala, zlosť jej dávno prešla. Keď sa pred ňou mlčky poklonil, usmiala sa a povedala:
„Vidím ťa, vidím,“ a podala mu ruku.
Do týždňa bola svadba, poľovnícky mládenec bol teraz kráľom a vládol spolu so svojou ženou. Nikdy jej však nepovedal, kam sa po tretí raz skryl a kto mu pomohol, a tak si mladá kráľovná myslela, že to dokázal len svojím vlastným dôvtipom, a veľmi si ho vážila.
Ale kráľ na svojich pomocníkov nezabudol. Prvé jeho nariadenie znelo, že v celom kráľovstve smú strieľať havrany a loviť sumce len raz za tri roky, a líšky za šesť rokov. Kráľovná sa čudovala, že vyučený poľovník môže takto šetriť škodnú, ale v ničom mu nebránila. Hovorila si:
„Veď on vie, čo robí. Veď mám najchytrejšieho muža na svete!“