Tátoš

Bol raz jeden sedliak s tromi synmi. Mal široké lúky, na tých lúkach rástla hodvábna tráva a na tú trávu niekto v noci chodil. Tak najstarší syn si vzal údeniny, natočil do krčiažka červeného vína a išiel strážiť. Sadol si uprostred tých lúk k studničke pod jabloň, je, pije, stráži. Príde líštička, starostlivá samička, prosí hladnými očami o kúsok pre svoje mláďatá. Hodil po nej kameňom, líška ušla. Dopil, zaspal, ráno lúka zdupaná, tráva spasená. Druhú noc strážil prostredný, zasa tak. Sedí, je mäso, pije víno, príde líška, hodil po nej kameňom, dopil, zaspal, ráno lúka zdupaná, tráva spasená. Tretiu noc musel strážiť najmladší. Ale títo traja bratia boli takí: tí dvaja švarní, na všetkých muzikách bývali, po pansky chodili, najmladší Janko sa držal na poli, upratoval na dvore, večer ležal za pecou. Smiali sa mu, hnali ho, nech lezie z pece, nech ide spať na lúky. Šiel, sadol si pri studničke pod jabloň, hryzie chlieb, z dlane vodou zapíja. Príde líštička, starostlivá samička, prosí hladnými očami o kúsok pre svoje mláďatá. Dal jej, čo mal, a líška prehovorila ľudským hlasom:

„Dobrý synu, za dobrý skutok dobre požiješ. O polnoci príde tátoš, zastane pod jabloňou; skoč naňho, vyrid mu moje pozdravenie.“ Líška odbehla, Janko vyliezol na jabloň, čaká. Mesiac svieti, vietor šumí trávou, o polnoci letí z dubiny biely tátoš; priletí pod jabloň, oheň mu z nozdier srší, z očí iskry prší. Janko naňho skočil, chytil sa hrivy, vyriadil líščie pozdravenie. Tátoš vzlietol, stíchol, prehovoril ľudským hlasom:

„Milý Janko, líščí pane, dnes ma domov pusť. Ako zahvizdneš, menom ma zavoláš, čo rozkážeš, to sa stane.“ Janko ho pustil, ľahol si pod jabloň; ráno ho idú budiť, tráva svieža, len sa rosou blyští, Janko spí, o ničom nevie.

Ale v tej krajine býval kráľ, mal tri dcéry na vydaj. Dal postaviť vysokú pavlač zo skla, zo zlata, z drahého kamenia, na pavlač posadil najstaršiu princeznú, v ruke držala zlaté jablko. Kto k nej na koni doskočí, jablko vezme, dostane ju za ženu. Najstarší brat sa hneď strojil na cestu, prikázal Jankovi koňa vyčesať, remenie vyleštiť, nové šaty vyklepať, topánky vyčistiť. Ráno vyšiel na námluvy, Janko išiel kosiť trávu. Príde pod jabloň, tam sedí líštička, starostlivá samička, hovorí ľudským hlasom: „Na zámok pôjdeš, jablko dostaneš, ale dary nedávaj.“ Janko zahvizdol, menom zavolal, tátoš priletel, striebrom ozdobený, striebrom podkutý, na sedle šabľu a biele šaty. Janko sa obliekol pri studničke, pripol šabľu, vyšiel ako princ, len letel, brata predbehol, celého blatom pocapkal. V zámku plno panstva, v oknách kráľ s kráľovnou a so všetkým dvorným služobníctvom. Princovia skáču, nikto ani pod pavlač neskočí. Tátoš letí, zem duní, iskry srší, vletí na pavlač, zastane ako vrastený. Janko chytil jablko, pozrel sa po najmladšej princeznej — sedela v okne s maminkou — a zmizol ako plameň. Kým sa princezná spamätala, stál už Janko v režných nohaviciach po pás v tráve a kosil. K večeru príde najstarší brat celý zablatený, rozpráva divy o tom cudzom princovi, aký je zlý, nakoniec o zlatom jablku. Janko siahne do vrecka: „Hľa, aj ja som čosi našiel.“ Hneď mu jablko zobrali, najstarší vyšiel na druhý deň vystrojený na zámok. Najstaršej princeznej sa včera zdal krajší, ale čo robiť: bol pekne oblečený, doniesol jablko — vystrojili svadbu.

Tak druhýkrát posadili na pavlač prostrednú princeznú; v ruke držala zlatý prsteň. Kto k nej na koni doskočí, prsteň vezme, dostane ju za ženu. Prostredný brat sa hneď strojil na cestu, prikázal Jankovi koňa vyčesať, remenie vyleštiť, nové šaty vyklepať, topánky vyčistiť. Ráno vyšiel na námluvy. Janko išiel kosiť trávu. Príde pod jabloň, tam sedí líštička, starostlivá samička, hovorí ľudským hlasom: „Na zámok pôjdeš, prsteň dostaneš, ale dary nedávaj.“ Janko zahvizdol, tátoš priletel, zlatom ozdobený, zlatom podkutý, na sedle šabľu a červené šaty. Janko sa obliekol pri studničke, pripol šabľu, vyšiel ako princ, len letel, brata predbehol, celého blatom pocapkal.

A zasa zem duní, iskry srší, tátoš vletí na pavlač, zastane ako vrastený. Janko chytil prsteň, pozrel sa po najmladšej princeznej — sedela v okne s maminkou — zmizol ako plameň. Kým sa princezná spamätala, stál už Janko v režných nohaviciach po pás v tráve a kosil. K večeru príde prostredný brat, celý zablatený, rozpráva divy o tom cudzom princovi, aký je zlý, nakoniec o zlatom prsteni. Janko siahne do vrecka: „Hľa, aj ja som čosi našiel.“ Hneď mu prsteň zobrali a prostredný vyšiel na druhý deň vystrojený na zámok. Prostrednej princeznej sa včera zdal krajší, ale čo robiť: bol pekne oblečený, doniesol prsteň — vystrojili svadbu.

Tak napokon posadili na pavlač najmladšiu princeznú; v ruke mala šatôčku bielo vyšívanú. Ale tá bola najkrajšia. Tešila sa, že dvakrát sa na ňu pozeral ten rytier s modrými očami, ale bála sa, či príde aj tretíkrát o ňu súťažiť. Prišiel rytier v čiernom odeve, biely kôň diamantmi len svieti, vletí na pavlač, zastane ako vrastený.

Pozerali sa na seba, princeznej až srdce zamrelo. Podala Jankovi svoju šatôčku. Janko chcel poďakovať, vziať ju za ruku, ale tátoš sa nezdržal, vzlietol, zmizol ako plameň. Čakali rytiera na druhý deň — neprišiel. Princezná plakala, sestry sa smiali, kráľ poslal zaťov hľadať ženícha a šatôčku. Chodili po všetkých veľmožoch a princoch, po všetkých kniežatách, grófoch a rytieroch, šatôčky nebolo. Celú krajinu prešli, po domácich lúkach sa vracali domov. Pri studničke pod jabloňou spí v tieni Janko, tvár má prikrytú bielou šatôčkou. Bratom to bolo veľmi na smiech. Hneď Janka zobudili, vzali ho so sebou na zámok, tak ako bol v režných nohaviciach a v konopnej košeli, priviedli ho k princeznej, ale nehlásili sa k nemu. Kráľ ho chcel hneď obesiť, že šatôčku ukradol. Janko mlčal, pozrel sa po princeznej modrými očami, princezná povedala, že je to pravý ženích, že chce byť jeho ženou. Neostalo nič iné, len ich zosobášiť, ale kráľ bol nahnevaný, hneď po sobáši ich dal vyhnať, ani ich vidieť nechcel. Išli spolu po dvore zo zámku; princezné a bratia stáli v oknách, smiali sa, ale oni sa viedli za ruky, šli k otcovi. Bol už staručký, nemal, kto by mu zaopatril hospodárstvo, ostali u neho pracovať.

Po čase sa kráľ dozvedel, že ďaleko v horách, vysoko pod oblakmi, rastie medená borovica, konáre strieborné, ihličie zlaté. Najstaršia princezná veľmi chcela takú borovicu mať, ale jej muž ani počuť nechcel. Tak sa kráľ nahneval, hneď prikázal zaťom priniesť sadenicu, a ak ju neprinesú, budú o hlavu kratší. Zaťovia šli smutní; ani nepomysleli hľadať vzácnu borovicu, zašli si k otcovi posťažovať. Janko počúval ich nárek, sediac so ženou pri peci na lavici. Na druhý deň ráno došiel pod jabloň, na tátoša zahvizdol, menom ho zavolal, so všetkým sa mu zveril. Tátoš povedal: „To je ľahká vec.“ Vzlietol s ním do hôr pod oblaky, kde zo snehu rastie medená borovica, strieborné konáre, zlaté ihličie. Janko odťal konár šabľou, vrátil sa k jabloni. Žena mu nesie obed, čo vidí: rytier na koni letí po oblohe, v ruke zlatý konár. Ale kým došla, stál už Janko v nohaviciach po pás v tráve a kosil otavu. Dal jej konár zavesiť na pec, muchy odháňať. Jankovi bratia, len čo uvideli zlatý konár, hneď ho schmatli, ani nepovedali švagrinej Pán Boh zaplať, odišli veselo späť na zámok, rozprávali divy o svojej ceste do hôr pod oblaky.

Konár zasadili v kráľovskej záhrade. Cez noc vyrástla vysoká medená borovica, konáre strieborné, ihličie zlaté, spod oblakov priletelo dúhové vtáctvo, posadalo po konároch, spievalo ľúbeznými hlasmi o blaženej ríši večného snehu.

Tak sa zasa po čase kráľ dozvedel, že ďaleko v horách, vysoko pod oblakmi, skáče kozorožec, má zlaté rohy a biele fúzy na brade. Prostredná princezná veľmi chcela takého kozorožca mať, ale jej muž ani počuť nechcel. Tak sa kráľ nahneval, hneď prikázal zaťom priviesť kozorožca, a ak ho neprivedú, budú o hlavu kratší. Zaťovia šli smutní; ani nepomysleli chytiť vzácneho kozorožca, zašli si k otcovi posťažovať. Janko počúval ich nárek, sediac so ženou pri peci na lavici. Na druhý deň ráno došiel pod jabloň, na tátoša zahvizdol, menom ho zavolal, so všetkým sa mu zveril. Tátoš povedal: „To je ťažká vec.“ Tak zavolali na pomoc líšku. Tátoš letí s Jankom, líška sedí na koni v zlatej hrive, ukazuje cestu. Vzlietli do hôr pod oblaky, kde v modrom ľade behá kozorožec so zlatými rohmi a s bielymi fúzmi na brade. Líška ho nahnala, tátoš dohonil, Janko chytil. Zviazali ho do uzla, vrátili sa k jabloni. Žena nesie Jankovi obed, čo vidí: rytier na koni letí po oblohe, na koni líška stráži kozorožca so zlatými rohmi. Ale kým došla, stál už Janko v nohaviciach po pás v tráve a kosil lúku. Dal jej kozorožca, zavrieť ho do chlieva. Jankovi bratia, len čo uvideli kozorožca, hneď ho schmatli, ani nepovedali švagrinej Pán Boh zaplať, odišli veselo späť na zámok, rozprávali divy o svojej ceste do hôr pod oblaky.

Kozorožca vypustili do kráľovskej záhrady, kde rástla medená borovica. Na druhý deň behali po záhrade strieborné líšky, biele zajace, hnedé kamzíky, sprevádzali kozorožca so zlatými rohmi.

Ale prišli zlé časy, nepriateľ. Kráľ musel postaviť vojsko do poľa. Zaťovia sa chvastali na pekných koňoch, zlatom sa trblietali, ale Jankovi nechcel otec dať nič iné ako starú kobylu a hrdzavý palaš. Keď dorazil, všetci sa mu smiali. Čoskoro ho kdesi v úvoze stratili. Vrátil sa k jabloni, tam zastihol líštičku, starostlivú samičku; povedala mu ľudským hlasom: „Tátoša zavoláš, na vojnu pôjdeš, víťazstvo dobudneš, potom šťastný budeš.“ Tak išiel, len letel nad horami, dolinami, nad lesmi a nad vodami. Tam sa bijú, až prach stúpa k nebu. S kráľom je zle, zaťovia už sedia v kroví strachom skrčení. Tátoš po nich seknul kopytom, po chrbte ich poznačil a potom sa s Jankom pustili do boja. Janko všetko posekal, a čo neposekal, kôň kopytami dobil. Kráľ plakal od radosti, ďakoval rytierovi. Uvidel, že na čele krváca, dal mu svoju šatku, ranu obviazať. Rytier pekne poďakoval, ale bol preč skôr, než si niekto spomenul. Tak išli domov; bratia rozprávali, aké divy vykonali, ale od bolesti chrbty krčili.

Janko sa vrátil k studničke, umyl si čelo, tátošovi a líštičke poďakoval, odev odovzdal. Líštička hovorí: „Buď zdravý, dobrý synu, nás už nepotrebuješ, sám sebou šťastný budeš.“ Tak sa rozlúčili, líštička s tátošom sa vrátili domov do hôr pod oblaky, Janko došiel domov. Žena ho privítala, čelo kráľovou šatkou obviazala. Sadli si na slniečko pred chalupou. Janko jej dal hlavu do lona, bol unavený, zaspal. Vojsko ide okolo, kráľ, zaťovia sa hnevajú: „Hľa, Janka, my z boja do boja, a Janko doma, žene v lone leží!“ Kráľ sa hneval, pristúpil k nemu, vidí hlavu obviazanú, na šatke vlastný erb kráľovský. Ale bratia sa smejú: „Kde si, Janko, rozbil hlavu?“ Janko vstal, odpovedá: „Tam, kde môj kôň poznačil vás po chrbtoch.“ Tak kráľ spoznal, kto je jeho pravý rytier. Obaja zaťovia hneď aj s princeznami marš do chalupy otcovi robotovať a Janko so svojou ženičkou išli na zámok — zdediť kráľovstvo.