Dobrotivý Áladdín

Za čias dávno minulých, keď oázy ukrývali tajomstvá, a za ktorých sa v riedkych palmových hájoch a v jaskyniach ukrývali lupiči, skôr než ľudia poznali to, čo je známe v dnešných časoch, za čias, keď sa rozmáhalo islámske náboženstvo a neustále sa škriepilo s kresťanmi, za čias, keď príbehy kolovali z úst do úst medzi rozprávačmi a neboli zaznamenané v knihách, býval v krajine, na ktorej oblohe v noci žiarili tri mesiace a množstvo hviezd a kde slnko pražilo tak horúco ako rozpálený oheň, jeden človek, ktorý býval v malom domčeku na kraji veľkého púštneho mesta Bagdadu.
A tento muž sa volal Áladdín a v Bagdade ho takmer nikto nepoznal, hoci už mnohým mužom i ženám pomohol a bol ku všetkým prívetivý a láskavý. Príroda mu však to, čo mu pridala na rozvahe a múdrosti, ubrala na kráse tváre, a tak bol Áladdín muž nepekného vzhľadu, mal na chrbte hrb a jednu nohu kratšiu. Jeho vlastnosti však boli naopak ušľachtilé a jeho myseľ bola vždy čistá. A Áladdín sa zaoberal koránom a básňami múdrych a často sedával nad knihami učenými a náboženskými a riešil problémy ríše. Mal však iba jediného priateľa, a to muža, ktorý býval v dome len o krok ďalej, než stál dom Áladdínov. Jeho sused sa volal Dža’far, bol to dobrý muž, no aj jeho tvár bola nádherná. Niekto by si mohol myslieť, že Áladdín závidel svojmu priateľovi, ale nikdy sa tak nestalo, pretože jeho myseľ nedokázala pomyslieť na závisť a samotná táto vlastnosť sa mu hnusila. Náš hrdina žil v Bagdade za vlády kalifa Hárúna ar Rašída, ktorého povesť sa rozniesla po všetkých svetadieloch, a ktorý bol veľmi šľachetný a miloval chudobných a s učencami sedával a s múdrymi a predobrými ľuďmi a s mudrcmi sa schádzal a jeho ľud si ho obľúbil a bol k nemu pútaný láskou, akú si ešte nevydobyl žiaden kalif, nech už Abul Abbás as Saffáh, Abú Dža’far al Mansúr, Umar ibn an Chattáb či iný vládca, nech už z dynastie ‘abbásovskej, wahhábovskej či inej. Jedného dňa sedel Áladdín nad svätou knihou koránom a premýšľal o jeho súrach a zamýšľal sa nad osudmi ľudí predchádzajúcich a brával si z nich poučenie a múdrosť, keď tu začul, ako okolo jeho domu niekto prechádza a nariekajúc hovorí:
„Ach osud, čo to so mnou robíš, prečo nedáš môjmu telu odpočinúť a stále mu kuješ úklady. Ty si krutejší než púštne slnko, keď je v najväčšej páľave a mýli ľuďom hlavy. Ach osud, Ty ma raz zabiješ a ja už nebudem na tomto svete, veď aj tak som na ňom na nič a nehodím sa doň!“ Len čo Áladdín začul tieto nariekavé slová, zdvihol hlavu od svätej knihy a začal prednášať tieto verše: Znova treba, aby som pomohol človeku sužovanému, od krívd a neprávd zbavil ho utrápeného, a každé bezprávie napravil. Potom sklonil hlavu a vyšiel pred svoj dom a uzrel tam muža, ovešaného sieťami, pristúpil k nemu a opýtal sa ho tak láskavým a priateľským hlasom:
„Čo sa ti stalo, priateľu, chorieš azda, alebo ťa postihlo nešťastie, alebo ti azda niekto ukrivdil?“ Muž pozrel na Áladdína a odvetil mu na jeho otázku:
„Muž predobrý, mňa stále osud prenasleduje a škodí mi, ako keby som ani nebol človek. Počuj, že môj príbeh je takýto: Ja som v tomto meste chudobný rybár a volám sa ‘Abdalláh, no Boh ..... On jediný, mi nepraje a stále mi nedožičí uloviť nejakú rybu, a ja nemám čím živiť rodinu a ani čo predať na trhu. Nech zhynie ten prekliaty Tigris, rieka, ktorá by mi mala dávať potravu a namiesto toho je hluchá k mojim prosbám i k môjmu plaču a smútku. Nechápem, prečo práve ja, človek z mesta Bagdadu, musím žiť v takých biednych pomeroch a prečo ma osud tak nenávidí…“ Mudrc sa skoro rozplakal nad mužovým rozprávaním, no zastavil slzy a prehovoril k nemu hlasom rozhodným:
„‘Abdalláh, ja sa volám Áladdín a som na svete preto, aby som ľuďom ako si Ty pomáhal a aby som sa vždy objavil na mieste, kde ma je treba. A ako povedal básnik vo svojich veršoch: Ľudia si navzájom musia pomáhať, a kto sa spolupráci bráni, nemôže byť správnym človekom, a Bohu sa tak znepáči. Takto sa zachovám aj ja. A Ty teraz poď so mnou a nasleduj ma, ja Ťa zavediem na miesto, kde sa každému splnia jeho túžby.“
„Pôjdem s Tebou, priateľ môj Áladdín!“ zvolal muž. Áladdín potom schmatol lampu a vyrazil s ‘Abdalláhom von z mesta a kráčal ulicami, až s ním vyšiel kamsi za Bagdad do jednej neďalekej oázy, kde rástla iba mandľa, pri ktorej sa nachádzal vyvierajúci prameň. Áladdín nabral do rúk vodu a pokropil ňou ‘Abdalláha a potom odtrhol jednu mandľu, podal ju mužovi a povedal:
„Priateľ môj, zjedz túto mandľu a pri jej požívaní si želaj, aby k Tebe bol osud naklonený.“ Muž od neho prijal plod, rozlúskol jeho pevnú škrupinu a vložil si lahodnú mandľu do úst a rozmýšľal a usilovne si želal, aby k nemu osud bol prívetivý, a aby mu už Tigris dožičil dobré úlovky. Len čo mandľu dojedol, jeho srdce sa cítilo potešené a pozrel na Áladdína pohľadom plným vďaky, usmial sa na neho a chcel niečo povedať, no Áladdín ho zastavil a povedal:
„Teraz sa vydáme späť do Bagdadu. Vojdeš do kalifovej záhrady, kde je dobré lovisko, a tam rozhodíš svoje siete a uvidíš, že iste niečo chytíš.“ Muž mlčky prikývol, vstúpili do Bagdadu a za svitu mesiacov hodil ‘Abdalláh siete do priezračnej vody Tigridu. Tá sa začala na jeho potešenie ťažieť a on ju s pomocou Áladdínovou vytiahol na breh a našiel ju plnú rýb. A zaradoval sa, vzal tie ryby a zabudnúc na Áladdína odišiel zo záhrady. Áladdín, keď videl ‘Abdalláha odchádzať bez vďaky, sklonil hlavu k zemi a začal prednášať tieto verše:

„Ach, ty nevďačník, tvoje srdce je bez vďaky,
kto vďaky schopný nie je, nepatrí do tohto veku.“

Potom sa rozplakal nad tým, čo sa mu prihodilo, až zaspal v tej záhrade na kamennej lavici a na jeho tvár dopadalo bledé svetlo mesiacov. Nasledujúceho dňa ráno vyrazil do záhrady kalif a tu našiel na lavici ležať Áladdína, a keď videl jeho kŕčovitú, aj v spánku hrozivú, ale zároveň aj skľúčenú tvár, povedal svojmu eunuchovi:
„Masrúr, tento muž sa mi zapáčil, a tak ho, keď sa prebudí, pošli do môjho paláca. Kiež by mi tento muž mohol pomôcť v mojom nešťastí.“ Vtom sa Áladdín na lôžku pohol, pozrel na kráľa, vzdal mu poctu a oznámil mu, že sa mu pokúsi poradiť, keď mu kalif povie, čo ho trápi. A dozvedel sa od neho Áladdín, že kalif nebol od svojej ženy Zubejdy obdarený dieťaťom, pretože ho trápi neplodnosť. Áladdín teda zaviedol kalifa k onej oáze, pokropil ho vodou a nechal ho zjesť mandľu. Kráľ ihneď pocítil v tele silu a tak povedal Áladdínovi:
„Priateľ, ak mi budeš hovoriť pravdu, urobím Ťa svojím vezírom.“ Potom sa odobrali do mesta a kalif pridelil Áladdínovi jeho komnatu a Zubejda ešte toho večera počala, a keď sa naplnil jej čas, narodil sa kráľovi syn. A po jeho narodení a pomazaní si povolal Áladdína k sebe a povedal mu:
„Áladdín, zaslúžiš si odmenu a ja splním to, čo som Ti sľúbil, a to teda to, že Ťa urobím svojím vezírom.“ Áladdín sa pokúšal namietať, no kráľ ho dal povýšiť na jeho hlavného vezíra a Áladdín kalifovi vyhovel a s láskou a oddanosťou začal vykonávať svoj hodnostársky úrad. Jedného dňa, keď bol povýšený aj na bagdadského válího, mestského sudcu, prišli k nemu dvaja sporiaci sa muži. Medzi nimi bol aj ten nevďačník ‘Abdalláh a len čo ho Áladdín uzrel, povedal, odvrátiac hlavu k zemi:
„Prečo prichádzaš ku mne, nevďačník?“ Vtedy Abdalláh spoznal, kto je válí, a pokľakol pred ním a povedal ospravedlňujúcim hlasom:
„Moja povaha sa zmenila od tej doby, čo si mi pomohol k šťastiu. Stal som sa podvodníkom a aj tohto muža, s ktorým sa teraz chcem súdiť, som oklamal. Len čo som však uzrel Teba, priateľ Áladdín, spomenul som si, čo si pre mňa urobil.“
„Nenazývaj ma priateľom, Abdalláh, lebo ten, kto nepozná vďaku a vďačnosť, nemôže nazývať iného priateľom, pokiaľ ten druhý tiež nie je nevďačník. No z Tvojho hlasu počujem ospravedlnenie a tak Ti odpúšťam, ale spriatelím sa s Tebou úplne až vtedy, keď sa tomuto oklamanému mužovi ospravedlníš. Povedz, podrobíš sa môjmu rozkazu, alebo si ponecháš svoju žulovú hlavu takú tvrdú, ako je dnes? Čakám na Tvoje rozhodnutie a medzitým sa opýtam Teba, muž predobrý,“ povedal válí, otočiac sa k mužovi, ktorý dosiaľ mlčky stál, „čo Ti ‘Abdalláh urobil?“
„Oklamal ma na trhu, dal mi menej rýb, než som mal dostať,“ odvetil opýtaný. Potom sa Áladdín pozrel opäť na ‘Abdalláha a prehovoril k nemu rečou výrečnou:
„Moju hlavu už pokryl sivý vlas a za celý svoj život som nevyskúšal hriech a plnil som všetky povinnosti islamu a nikdy som sa nepostavil proti Bohu, On je jedinečný, a vždy som si ctil pravdu a spravodlivosť a múdrosť u mňa víťazili nad silou. Preto teraz urobím to, že Ťa opäť budem nazývať svojím priateľom, no musíš tomuto mužovi vrátiť jeho ryby, inak Ťa dám vyhostiť z Bagdadu.“ Áladdín čakal, že ‘Abdalláh urobí to, čo mu prikázal, no on sa urazil a povedal pyšne:
„Prekliaty Áladdín, viem dobre predstierať ľútosť, no som v jadre zlý a preto Ťa neposlúchnem a na mieste Ťa zabijem!“ A ako povedal, tak aj takmer urobil, nebyť jedného z prítomných strážcov, ktorý si všimol, že ‘Abdalláh vyťahuje meč a chce Áladdína rúbať. Len čo Áladdín videl, že ‘Abdalláh je zradca, ktorému niet páru, dal ho vyhnať z mesta s vypáleným znamením na čele, ktoré znamenalo, že je to podvodník a nevďačník, nad ktorého niet. Toto bol prvý a aj posledný Áladdínov násilný čin, pretože sa už nenašiel nikto, kto by bol taký, aký bol práve ‘Abdalláh. A ak Áladdín nezomrel, tak v Bagdade žije dodnes a iste je neustále mestským válím a každý ho má v obľube. A ak už nežije, tak iste je zapísaný do myslí bagdadských občanov zlatou farbou a spomienka a pamiatka na neho potrvá ešte ďalšie mnohé storočia, pretože legendy neumierajú.