Libuša

V dávnych dobách vládla českému národu kňažná Libuša, dcéra múdreho Kroka. Bola nielen dobrou vládkyňou, ale vynikala aj veštockým darom, vďaka ktorému nejedenkrát prospela bojovníkom, keď bolo treba chopiť sa zbraní alebo vytrvať v boji. Ale aj v súdnych sporoch a v rozmanitých vladárskych záležitostiach jej umenie nazerať do skrytých príčin diania pomáhalo, a preto si ju všetci vážili. Uctievala slnko, keď sa vynorilo na východnom okraji hradieb Vyšehradu ako zlatá kvočka a zvestovalo deň. Milovala zlato a kniežacie sídlo sa smelo mohlo nazývať zlatým, ako bohato bolo vyzdobené týmto vzácnym kovom. A kňažnej Libuši sa niekedy zdalo, že zlato je akoby slnko tu na zemi a slnko akoby zlato tam na modrej oblohe. Pohybovala sa vždy obklopená družinou svojich panien a z nich mala obzvlášť v láske dve: Krasavu, ktorej meno už samo napovedalo, aká bola pôvabná, a jej priateľku Radmilu, ktorá vynikala bystrosťou rozumu. Radmila bola sestrou dvoch bratov Klenovcov, z ktorých starší, ktorý sa volal Chrudoš, sa zapáčil Krasave. A z toho vznikla ťažkosť, ktorá mohla mať netušené následky. Ani Krasava, ani Radmila si nikdy nepomysleli, že by práve pre Krasavu mohol vzniknúť medzi bratmi spor takmer vražedný. A ešte menej tušila Krasava sama, že práve ona sa stane príčinou veľkých zmien na kniežacom stolci.
Ohnivý Chrudoš poznal Krasavu od jej detských rokov, pretože jeho otec Klen, práve nedávno zomretý, a otec Krasavy Lutobor boli bratia. Ale svoju lásku ku Krasave pokladal za slabosť, čo dievča mrzelo, pretože sama cítila, že jej Chrudoš prirástol k srdcu. Hovorila si, že ju asi Chrudoš málo miluje, keď sa jej nechce zo svojej lásky vyznať. Sama s ním raz nadviazala rozhovor o jeho citoch, ale keď jej Chrudoš konečne lásku vyznal, tvárila sa, akoby ho nemala rada. Dúfala, že ho tým potrestá a že ju bude mať ešte oveľa radšej, keď sa mu stane vzácnou.
„Prekvapil si ma, Chrudoš, tým, že mi ponúkaš svoje srdce,“ povedala mu osamote v posvätnom háji. „Ale mne sa viac páči tvoj brat Šťáhlav.“
Chrudoš sa zvíjal ako had, ako týmito slovami trpel. „A on?“ vypravil zo seba ťažko.
„Myslím, že ma má radšej ako ty,“ mučila ho Krasava ďalej. „Ale dám svoje srdce tomu, kto si ma zaslúži viac.“
„To uvidíme, kto si z nás dvoch čoho viac zaslúži,“ vzplanul Chrudoš hnevom a bez ďalších slov odišiel. Krasava taký hnev nečakala. Myslela, že jej bude Chrudoš lichotiť, prehovárať a sľubovať jej modré z neba a že ona mu nakoniec podá svoju ruku, ale toto ju prekvapilo a zarmútilo. A ešte viac to, čo sa z toho začalo vyvíjať. Chrudoš si od tej chvíle Krasavu nevšímal a k svojmu bratovi planul krvilačnou nenávisťou. Nedával ju však najavo, čakal len na príležitosť, kedy si bude môcť svoju zlosť vyliať. A vtedy práve zomrel staručký Klen a obaja bratia sa mali podľa dávnych zvykov ujať dedičstva rovným dielom. Šťáhlav to prijímal ako samozrejmosť, ale Chrudoš si postavil hlavu a soptil na brata hnevom.
„Som prvorodený syn, a preto mi patrí dedičstvo celé!“ volal a rukou už-už siahal po meči. „Na zhnité zvyklosti nič nedám. Len sa pozrite k našim susedom za hranice, tam sú múdrejší. Statok tam dedí najstarší z detí a pôda sa nerozdrobuje. A Šťáhlav je okrem toho nehodný syn a zradný brat!“
Šťáhlav nechápal, odkiaľ sa taká zlosť v Chrudošovi berie. Ale keď Chrudoš neprestával soptiť a vyhrážať sa, že bude svoje právo brániť mečom, neostávalo nič iné, než hľadať nejaké východisko. A vtedy sa ponúkla Radmila, že ako ich sestra a jedna z dievčenskej družiny kňažnej Libuše poprosí svoju paniu, aby spor oboch bratov rozsúdila sama. A to pred zborom najvýznamnejších lechov, kmeťov a vladykov z celej krajiny.
Tak sa aj stalo a bratia boli pozvaní na Vyšehrad.
Krasava pozorovala, ako sa spor z malej iskričky rozdúchava v nebezpečný požiar, a cítila nemalú úzkosť. Už chápala, čo spôsobila, ale bála sa to priznať. Bála sa Chrudošovho hnevu a bála sa, že ho stratí vôbec. S takými pocitmi chodila medzi dievčatami z Libušinej družiny po zlatom Vyšehrade, ktorý čnel vysoko na skale a hľadel dolu na modrú Vltavu so striebornými penami.
„Teba niečo trápi, Krasavo,“ oslovila ju Radmila.
Ale Krasava sa nepriznala.
„Mám starosť o tvojich bratov, milá Radmilo, veď sú to moji bratranci. Je hanba, že ich musí rozsudzovať súd. A tieň tej hanby padá aj na našu rodinu. Úbohý otec je tým tiež celý skrúšený.“
To bola pravda. Starý Lutobor, Krasavin otec, mal hlavu v smútku, keď prišiel na zasadnutie sudcovského zboru, ktorý sa zišiel na Vyšehrad zo všetkých kútov krajiny. Lutobor skúšal tých dvoch rozbesnených bratov uzmieriť domluvami a radami, ale márne. Aj múdre slová ostatných padali do prázdna. Počúval ich len Šťáhlav, ale čoraz menej, keď videl, ako zaťato naňho Chrudoš nenávistne hľadí. Už sa tiež zatvrdzoval a chvíľami siahal po rukoväti meča. Na zmier nebolo ani pomyslenia. Chrudoš stál zaslepene na svojom: dedičstvo pripadne jemu a Šťáhlava vyplatí, čím bude chcieť, peniazmi, dobytkom alebo vzácnymi vecami.
„Tak málo ctíte kňažnú,“ snažil sa im domluviť kmeť Radovan od Kamenna Mosta, „že sa neostýchate hádať pred jej zrakmi? Všetci predsa vieme, že nám vládne múdro a podľa starých zvykov.“
Prilial len oleja do ohňa.
„To je práve tá chyba,“ rozpálil sa Chrudoš, „že vládne podľa starých zvykov! Keby vládla podľa nových, aké už panujú inde, odpadlo by mnoho sporov, a možno aj ten náš.“
Slová, ktoré vyslovil, ohromili sudcov. Nielen preto, že to bola otvorená vzpurnosť proti milovanej kňažnej. Ale aj preto, že svojimi slovami zasiahol sudcov do boľavého miesta. Myšlienku, ktorou sa oháňal, mali v hlave aj všetci prítomní, len si ju neodvážili priznať. Časy sa skutočne menili a včerajšie zvyklosti, vláda žien, ustupovali potrebám novej doby, drsnejším časom, keď bolo na stolcoch treba pevnejšej ruky muža. Múdrosť ustupovala meču, mier vojne. Nová doba prichádzala do krajiny na vozoch kupcov, prechádzajúcich z kraja do kraja, v sedlách cudzích poselstiev a nezriedka aj na hrotoch nepriateľských mečov. Preto nastalo po Chrudošových slovách mlčanie, ktoré sa nikto neodvažoval prerušiť.
Do ticha zazneli zvuky trúb a bubnov, oznamujúcich príchod kňažnej.
Bol na ňu krásny pohľad, keď vchádzala na nádvorie na čele svojich panien. Podobala sa bielej sviečke a jej zlaté vlasy boli ako rozžatý plameň. Bola štíhlej, vysokej postavy, hrdého držania, mala krásnu tvár a jej oči boli nezvyčajne veľké, ako dva modré drahokamy zasadené do mramoru.
Stáročná lipa sa pnula vysoko k nebu a pod ňou bol umiestnený kniežací stolec. Boli tu aj posvätný oheň a posvätená voda, ktoré boli pozostatkom starých čias, keď sa súdilo pomocou ohňa alebo vody. Jedna z Libušiných dievok prinášala dosky, v ktorých boli zapísané zákony, a druhá držala vztýčený zlatý meč, znamenie práva a moci.
Kňažná Libuša spočiatku vzývala bohov, prosiac ich, aby dopomohli súdu nájsť spravodlivosť. Potom usadla na kniežací stolec a prikázala bratom, aby každý za seba predniesol žalobu i obhajobu zároveň.
Bratia len opakovali, čo už bolo všetkým známe. Nikoho nemohli prekvapiť novými okolnosťami. Ale v pozadí ich sporu bol vlastne iný spor, oveľa vážnejší a nebezpečnejší. Spor medzi starými zvyklosťami a potrebami novej doby. To všetkým chodilo po mysli, aj kňažnej samotnej, ktorá dobre cítila, čo sa v jej krajine deje. Preto bola dnes iná ako inokedy. Nebola dobre rozhodnutá, čo má urobiť. Prenechala sudcom, aby bratský spor rozhodli. Kmeti, lechovia a vladykovia sa neradili dlho. Za chvíľu predstúpil Radovan od Kamenna Mosta a zvýšeným hlasom slávnostne oznamoval:
„Počujte, bratia Klenovci, zo starého rodu Tetvy Popelová, ktorý prišiel s plukmi Čechovými do tejto úrodnej vlasti, počujte úradok lechov, vladykov a kmeťov: takto sa zmierite o dedičstvo ..... spoločne ním budete vládnuť obaja!“
„Nikdy!“ dupol ohnivý Chrudoš hnevlivo nohou o zem. A obrátil sa k sudcom so zaťatou päsťou:
„Hanba vám, že ste poslušní slabej ženy! Hanba mužom, ktorým vládne žena!“ A urobil krok, akoby azda chcel pristúpiť až ku kňažnej Libuši a uraziť ju zoči-voči.
Lutobor, červený od hnevu, mu zastúpil cestu:
„Ani o krok ďalej, vzpurný urážač!“ zvolal.
Chrudoš sa zastavil. Nebol schopný slova. Chvel sa zlosťou a len bezmocne niekoľkokrát mávol rukou. Potom sa obrátil, siahol si na hrdlo, akoby sa dusil, a bez slova opustil nádvorie.
„Pôjdem za ním, kňažná, pomstiť tvoju urážku,“ uklonil sa Lutobor pred kňažnou, a keď sa jej privreté oči nepohli, ponáhľal sa za Chrudošom.
Šťáhlav bol ochotný uznať výrok súdu, a preto mlčal. Zrazu však nevedel, čo má robiť. Myslel si, že jeho prítomnosť je tu už zbytočná, preto sa aj on uklonil sudcom i kňažnej a ponáhľal sa za bratom. Dúfal, že zabráni najhoršiemu, keby azda chcel rozlícený Chrudoš zdvihnúť meč proti samému Vyšehradu.
Na nádvorí bolo ticho. Posvätný oheň tichučko praskal a vo vetre vysoko hore šumeli listy lipy. Kňažná Libuša mala stále ešte privreté oči, akoby nechcela pozrieť do tvárí tých, čo boli svedkami jej urážky. Ale aj múdri a silní muži s lesklými zbraňami klopili oči k zemi a hryzli si pery. Svoj úradok pokladali za spravodlivý, ale Chrudošove slová sa im zaťali do srdca. Aj oni boli uražení s kňažnou. Ale zároveň vycítili v Chrudošových slovách iskričku pravdy. Na kniežacom stolci naozaj bolo treba nielen krásy a veštockého umu, ale aj pevnej mužskej ruky, držiacej meč. Kňažná Libuša sa pohla. Otvorila oči, vstala a pozdvihla pravú ruku, akoby ukazovala k nebesiam ďaleko do budúcich čias. A povedala:
„Vladykovia, lechovia a kmeti, vy sila a záštita krajiny, opora kniežacieho stolca, zbraň práva a plameň múdrosti, počujte môj hlas. Odteraz nech vám už nevládne slabá žena, ale železnou rukou silný muž. Ak to chcete, súhlasím, aby sa stal mojím manželom. Uznesťe sa teda, kto má byť tým, koho uznáte a zvolíte za kniežaťa!“
Zrazu uvidela pred sebou hrdo a radostne pozdvihnuté čelá i zapálené zraky, hľadiace na ňu s obdivom a vďačnosťou. Prehovorila im zo srdca. Ale neprijali jej slová bez výhrady. Radovan od Kamenna Mosta, uistiac sa, že hovorí za všetkých, vykročil k stolcu a prehovoril:
„Sama, kňažná, si vyvoľ muža, ktorého uznáš za hodného sedieť na kniežacom stolci po svojom boku. Tvojim verným nie je tajné, že si už tvoje srdce samo vybralo muža, ktorý sa ti rovná múdrosťou i šľachetnosťou. Vyslov jeho meno a my ho vyhlásime za kniežaťa.“
Kňažná Libuša sklonila čelo. Nebolo treba zapierať, čo bolo verejným tajomstvom. Bola medzi svojimi vernými, ktorí boli ochotní dať za ňu život. Narovnala sa a s očami, ktoré sa rozžiarili akoby slnečným leskom, prehovorila:
„Staň sa podľa vášho želania. Vypravte bezodkladne poselstvo k mužovi, ktorý sa mojou i vašou voľbou stane kniežaťom Čechov. Jeho meno je Přemysl a miesto, kde ho nájdete, sú Stadice.“
Provolali jej slávu, hrmotili zbraňami v slávnostnom hluku a zaspievali pieseň, ktorá zaznievala vždy v osudových chvíľach krajiny. Hlásatelia oznámili cez hradby nový beh vecí zhromaždenému ľudu a aj odtiaľ spod hradu sa začalo ozývať provolávanie slávy. Krajina bola zrelá na vládu kniežaťa muža.
Kňažná odchádzala. Ako biela ľalia, štíhla, hrdo vzpriamená, s vlasmi, ktorých bohatá nádhera bola spútaná do vrkočov, kráčala sprevádzaná svojou dievčenskou družinou. Takmer súčasne vyrážalo rýchle poselstvo z vyšehradských brán na bujných koňoch.

Do Stadíc k Přemyslovi.

Lutobor Chrudoša nedohonil, hoci poháňal koňa, ako len mohol. Poslal teda za ním posla s výzvou, aby sa Chrudoš dostavil k mohyle svojho otca Klena v blízkych horách a tam ..... pri pamiatke svojho otca ..... úprimne objasnil strýkovi Lutoborovi svoje zámery a pozbieral sily na ospravedlnenie, skôr ako naňho dopadne za urážku kňažnej tvrdý trest.
Určené hodiny čakal Lutobor pri mohyle, pri veľkej homoli pôdy nasypanej nad pozostatkami zosnulého Klena. Priviedol so sebou aj svoju dcéru Krasavu v nádeji, že jej prítomnosť na Chrudoša zapôsobí a zmierni jeho prudkosť. Tušil, že mu nebola ľahostajná. Krasava mala stále čosi na jazyku, ale nenachádzala odvahu priznať sa. Konečne sa otcovi zverila a vysvetlila mu, že ona je vlastne príčinou celého sporu. Ona roznietila v Chrudošovi žiarlivosť na brata, žiarlivosť, z ktorej vyrástla nenávisť a nakoniec zaslepená vzpurnosť. Starý Lutobor sa na dcéru nahneval.
„Nie si hodná svojho otca, Krasavo, pre ten čin. Tvoje konanie by bolo len pochabosťou, aké robievajú mladé dievčatá, ale sama vidíš, aké následky prinieslo, a tieto následky zväčšujú tvoju vinu, dcéra. Ťažko ti môžem odpustiť; nejde len o mňa, ale o česť kňažnej a celej krajiny. Máš jedinú možnosť, ako zmyť svoju vinu. Prehovor sama s Chrudošom, ktorý sa tu objaví každú chvíľu, a prinúť ho k tomu, aby požiadal kňažnú o odpustenie svojej prchkosti. Potom bude prepáčené jemu i tebe. Inak sa budeš podobať človeku, ktorý na seba strhol uvoľnenú skalu.“
Krasava len smutne sklonila hlavu. Uznávala, že otec má pravdu. Lutobor ju nechal osamote.
Ešte dlho vyzerala Chrudoša. Konečne sa objavil s pohŕdavým a spupným výrazom v tvári. Dostavil sa zámerne neskôr, aby dal najavo, že o nijaké zmierovanie nestojí. Bol prekvapený, keď namiesto očakávaného Lutobora uzrel Krasavu.
„Ty tu?“ obrušil sa na ňu drsne. „Azda ťa starý Lutobor nastrčil, aby si ma obmäkčila? Myslí si, že na mňa platia falošné oči a hladké slovíčka? Vedz, že nie som ten, kto si dá vládnuť od ženských vlasov!“
Krasava mlčala. Nechala ho hovoriť, kým mu nedošli slová. Nevedel byť dlho drsný na tú, ktorú skryte miloval.
„Prečo nič nehovoríš?“ spýtal sa konečne, „cítiš azda, že som v práve?“
„Si v práve inak, než myslíš, Chrudoš,“ vzlykla Krasava, „lebo ja som vo všetkom vinná najviac.“ A zverila mu pravý zmysel svojich rozmarných slov, ktorými ho vtedy chcela naopak pripútať k sebe. A rozplakala sa nad tým, že ho asi stratila navždy. A nielen to, dala aj podnet k bratskej zvade, z ktorej môže vyšľahnúť požiar, ktorý zapáli celú krajinu a postaví rody proti rodom. „Šťáhlav, ktorého tak nenávidíš, Chrudoš, je celkom bez viny,“ dodávala.
Chrudoš sa tváril nevrlo, ale pociťoval úľavu. Videl, že Krasavu nestratil, poznával, že sa brat neprevinil, a začal tušiť východisko z nepríjemnej zvady. Len v jednom nemienil nič meniť.
„Od svojej požiadavky neupustím,“ vyhlasoval. „Nemá žena vládnuť mužom.“
„Nevieš ešte, Chrudoš, najnovšie veci. Od týchto dní nám bude vládnuť knieža. Přemysl zo Stadíc sa stane manželom kňažnej Libuše a zasadne po jej boku na kniežací stolec.“
Tomu ani nechcel veriť. Keď videl, že Krasava neklame, mal pocit nečakaného víťazstva. Jeho názorom sa dostalo za pravdu a vlastne už nemal, o čo sa s bratom prieť. To, ako sa vyrovnajú o dedičstvo, bola maličkosť, na ktorej veľmi nezáležalo. Zrazu pocítil ľútosť, že bol takýto drsný aj ku Krasave. Milším hlasom povedal:
„Vidím teraz všetko inými očami, Krasavo. Aj teba. Už pevne verím v tvoju lásku a prosím ťa, aby si mi odpustila. Moja divoká krv ovládla môj rozum.“
„Odpustila som ti už dávno, Chrudoš, pretože som pochopila svoju vlastnú vinu. Zaslúžila som si horšie jednanie od teba. Ale tá, ktorá ti ničím neublížila, pocítila divokosť tvojich slov namiesto mňa. Kto zmyje urážku z jej jasného čela? Len ty to môžeš urobiť, Chrudoš. Sľúb mi, že pred ňou pokľakneš a poprosíš ju, aby ti odpustila.“
„Mal som pravdu,“ odporoval.
„A bolo ti za pravdu dané. Lenže tvoje slová urážali a urážka tu zostala ako zlo bez príčiny. Uznaj to, milý, ako som ja uznala svoju chybu.“
Chrudoš mlčal. Stál a v tvári mal výraz, akoby v duchu zápasil s príšerami pýchy. Nechcel sa poddať. Až sa Krasava postavila zblízka k nemu a povedala:
„Ak tak neurobíš, Chrudoš, nemôžem žiť ďalej. A radšej ma zabi na mieste vlastným mečom, než aby som sa musela vrhať zo skaly do priepasti.“
V očiach mala slzy a jej hlas znel tak vrúcne, že Chrudoša dojala.
„Dobre,“ zamrmlal a slová mu išli ťažko z úst. „Odprosím.“
Vyhľadali Lutobora, v ktorého spoločnosti už našli aj Šťáhlava s Radmilou. Ich tváre sa rozžiarili, keď bolo vidieť, že Chrudoš prichádza v dobrom. A Chrudoš sám prvý načiahol k bratovi ruku, ktorú Šťáhlav bratsky stisol. „Semeno zvady padlo medzi nás, Šťáhlav,“ povedal Chrudoš, „ale ten, kto ho zasial, ho včas zasa vykopal.“
Zmierenie bratov bolo dokonané. „Máš moje odpustenie,“ objal starý Lutobor dcéru a pobozkal ju na čelo. Zostávalo len uzmieriť si kňažnú.
Nestrácali čas a spoločne všetci namierili k Prahe.

Přemysl zo Stadíc sa zdržiaval v poliach, kde jeho žencovia práve usadli do tieňa stromov na poludňajší oddych. Vtedy čeľaď ešte patrievala do rodiny, a tak sa s ňou aj zaobchádzalo. Ľudia neboli na seba krutí a radosť z práce, ktorá plynula zo šťastného života, či naopak, vkladala ľuďom do úst piesne. Piesní bolo na stovky a pre každú príležitosť iná. Pre prácu i oddych, pre všedné dni i pre sviatky. Ale teraz žencovia nespievali. Odpočívali po dlhej práci od rannej zory. Pili a jedli a zbierali sily na ďalšiu prácu. Přemysl usadol pod storočnou lipou, z ktorej koruny voňalo medom a bzučalo včelami. Lipa bola uctievaný posvätný strom. Rad ich tu stál už po stáročia a mnohé sa košatili ako vysoké, rozložité koráby so zelenými plachtami.
„Tie lipy spievajú,“ pomyslel si Přemysl. „A viem aj, o čom mi spievajú. O tej, ktorú v duchu vidím krásnu, voňavú a uctievanú ako je lipa. O Libuši. Spomína ešte na zemana zo Stadíc, keď sám nemôže zabudnúť na jej úsmev, na jej veľké modré oči, na jej zlaté vrkoče? Spomína na neho na výsostiach svojho kniežacieho trónu?“ Pomyslenie na kňažnú napĺňalo jeho srdce sladkou radosťou, ale bola v tom aj trpkosť myšlienky, že myslieť na tú, ktorá sedí na kniežacom stolci, je čistá hlúposť.
Do poludňajšieho žiaru zaznelo trúbenie Libušinho poselstva. Tie zvuky akoby mali tiež farbu slnka a horúčosť letného úpalu. Přemysl vyskočil na nohy. Ale upokojil sa, keď videl, že ide o príchod priateľov. Za nedlho zoskočili muži z koní a pred Přemyslom sa postavil na čele poselstva Radovan od Kamenna Mosta.
„Prinášame ti, Přemysle,“ povedal, „rozhodnutie kňažnej Libuše. Nemá už naďalej byť tajomstvom, že jej srdce je ti naklonené. Vyvolila si ťa spomedzi mužov krajiny za svojho manžela a chce ťa pozdvihnúť k sebe na kniežací stolec ako budúceho vladára Čechov. Lebo odteraz už nemá vládnuť mužom žena, ale muž tvrdou rukou, pevne držiaci meč i radlo.“
Přemysl musel nabrať dych. Náhla správa menila celý jeho život. Rozmýšľať nemusel, sobáš s Libušou bol jeho sen, ale nevedel nájsť slová, akými by odpovedal.
„Ako by som mohol nesúhlasiť,“ povedal napokon, „keď ma kňažná pozdvihuje vysoko na svoj stolec. Moje srdce jej chce slúžiť do posledného dychu. A všetko, čo mi dali bohovia darom, bude patriť kňažnej i národu. Tento deň je najšťastnejší v mojom živote. Budem sa snažiť, aby národ pod mojou vládou bol rovnako šťastný. Kiež mi len dožičia bohovia, aby som častejšie zvieral v ruke radlo ako meč!“
„Meča bude možno treba každú chvíľu,“ povedal zachmúrene Radovan od Kamenna Mosta. „Nie je isté, že sa Chrudoš z rodu Klenov nepostaví so zbraňou v ruke na odpor kňažninej vôli. Urazil ju a vzoprel sa rozhodnutiu súdu kmeťov, vladykov a lechov.“
„Urazil kňažnú?“ ozval sa Přemysl tvrdo. „Nízkym slovom?“
Radovan mu vypovedal, čo sa stalo na Vyšehrade pri súde bratského sporu.
Přemysl zaváhal. Mal horúcu krv v žilách, ale hlavu chladnú. Nemal rád zbrklé rozhodnutia. Pomaly povedal:
„Bude nutné vyčkať, či to nebolo len z Chrudošovej divokej povahy. Ak však nie je ochotný odčiniť svoju vinu, bude tvrdo poučený o tom, kto vládne a kto má byť poslušný. Nebudem strácať čas. Pôjdem s vami.“
Rozlúčil sa s čeľaďou a opustil svoj statok natrvalo. Kone dostali napiť a trochu ovsa a poselstvo, zaprášené a premočené potom z letného žiaru, sa vracalo na čele so svojím budúcim kniežaťom na Vyšehrad.

Skôr než poselstvo dorazilo na Vyšehrad, prišli tam Chrudoš s Krasavou, Šťáhlavom, Radmilou a Lutoborom. Vracali sa veselšie, než keď odtiaľ oddelene odchádzali. Vstúpili na hrad a zamierili do komnaty, kde ich očakávala Libuša.
„Kňažná,“ povedal Chrudoš prudko, ale potom sa zarazil. Slová sa mu vzpriečili v hrdle. „Ja ..... “
„Prišiel si sa pokoriť a odprosiť ma, Chrudoš, to vidím z celého tvojho vzhľadu a nežiadam si, aby si tak urobil naozaj. Stačí mi tvoj dobrý úmysel. Odpúšťam ti.“
„Kňažná ..... “ povedal znova Chrudoš, ale tentoraz mäkko, a zase márne hľadal slová.
„Si prchký,“ prehovorila opäť kňažná, „a to ti spôsobí ešte mnoho ťažkostí. Ale máš dobré srdce. Tvoj hlas bol prvý, ktorý mi potvrdil, čo som očakávala už dlhší čas. Veštiaci duchovia mi už dávno oznamovali, že sa veci u nás zmenia. Snáď som pochybila, že som čakala, kým to započujem z cudzích úst, ale čakala som sama na niečo ..... “ A vtedy kňažná zmĺkla. Nechcela priznať, že čakala na príležitosť, kedy bude môcť pozvať Přemysla na Vyšehrad.
Krasava oddane pokľakla pred kňažnou a vrúcne jej pobozkala ruku. To bolo jej poďakovanie za to, že kňažná odpúšťa Chrudošovi a tým aj jej samotnej.
„Vstaň, milá Krasavo,“ pozdvihla ju kňažná od zeme. „Tvoj osud sa zmení tiež. Nebude už počuť na týchto miestach hlasy a smiech mojej dievčenskej družiny. Ale rovnako by si odtiaľto odišla, lebo tu ti tento ohnivý bojovník bude druhom na celý život.“ A uchopila Chrudošovu ruku a spojila ju s rukou Krasavy, ktorá sa červenala ako rozkvitajúca ruža.
„Kňažná ..... “ povedali obaja mladí ľudia zároveň, ale tentoraz došli slová im obom.
Nebolo treba hovoriť. Z nádvoria zazneli fanfáry, ktoré vítali vracajúce sa poselstvo a Přemysla zo Stadíc.
Čoskoro zazneli v predsieni rázne kroky a v komnate sa pred kňažnou postavil sám Přemysl. Libuša mu vykročila v ústrety s načiahnutou rukou, pred ktorou sa budúci knieža hlboko sklonil.
„Poznáš moje rozhodnutie, Přemysl zo Stadíc,“ povedala kňažná. „Smiem z tvojho príchodu súdiť, že sa mu podrobuješ?“
Přemysl nabral dych a snažil sa ovládnuť svoje vzrušenie. „Kňažná moja, vládkyňa všetkých Čechov, ako ti mám poďakovať? Pohliadla si na mňa z výšky ako hviezda nebies a pozdvihla si ma k sebe. Vieš, že pre mňa je tvoje srdce cennejšie ako tvoj stolec. Môj život už dávno patril tebe. Teraz bude podľa tvojho želania patriť tejto krajine.“
„Od tejto chvíle,“ obrátila sa kňažná k prítomným, „je tento muž vaším kniežaťom. Nech vám vládne tvrdo železnou rukou, ako po tom volá doba.“ A uviedla Přemysla na kniežací stolec a posadila ho po svojom boku.
„Zostáva napraviť, čo sa stalo,“ povedal Přemysl ako prvé slová svojej počínajúcej vlády. „Urážka kňažnej je urážka všetkých a nezmyť ju by znamenalo zmieriť sa s potupením krajiny, ktorá nás živí a ktorú obrábame v pote svojich tvárí. S krajinou, ktorá je nám kolískou a kam sa vracia náš popol.“
Chrudoš, ktorý držal Krasavu okolo pliec, akoby sa o ňu bál, ju teraz pustil a stál, očakávajúc veci budúce. Jeho oči sa stretli s očami Přemyslovými, keď knieža pokračovalo:
„Ty si to bol, Chrudoš, ktorý si obťažil svoje srdce touto vinou. Pýtam sa ťa, či ju hodláš napraviť, alebo chceš slepo vzdorovať moci, ktorá je nad tebou. Ak máš dobrú vôľu, pokor sa a pred všetkými tu prítomnými kňažnú odpros.“
„Už som mu odpustila,“ vmiešala sa kňažná, „prejavil mi ľútosť nad svojím činom a nemá sa už z čoho kajať.“
„Za seba si mu odpustila,“ povedal Přemysl hlasom, ktorý znel ako kov, „ale verejná urážka si žiada verejné odčinenie. Čakám, Chrudoš, tvoje rozhodnutie.“
Chrudoš stál ako dub, ktorý sa nechce pohnúť. Čosi ho ťahalo k zemi, ale niečo mu v tom zároveň bránilo. Nebol zvyknutý klakať pred nikým. Pozrel na Krasavu.
„Môj život visí na tvojom rozhodnutí,“ vzdychla Krasava, bledá ako sviečka.
Chrudoš zdvihol bradu, akoby mal pred sebou najlútejšieho nepriateľa, a odhodlane pristúpil ku kňažnej. „Klesnem pred tebou na kolená, kňažná Libuša,“ povedal, „chcem vyčkať tvoje odpustenie pred očami tých, čo tu zastupujú krajinu.“
Chcel pokľaknúť. Ale Přemyslov jasný, teraz už vľúdny hlas ho zadržal.
„Nie tak, Chrudoš,“ zvolal, „sem, na moje prsia! Tak zmyješ svoju vinu.“ A zostúpil z kniežacieho stolca, objal Chrudoša a pritisol ho pevne k svojej hrudi.
Přemyslov čin všetkých dojal. Videli, že ich knieža bude pevné, ale zároveň aj milosrdné.
Provolali slávu Přemyslovi i kňažnej.
Libuša vstala a pozdvihla ruku. Jej tvár sa zmenila. Podobala sa vychádzajúcemu slnku, aj keď mala oči privreté, akoby oslnená vlastnou žiarou. Videla zatvorenými očami, čo nevideli druhí.
V komnate bolo ticho, že by bolo počuť pierko dopadnúť na zem. Každý tušil, že sa kňažná dostáva do posvätného vytrženia. A čakali na jej slová.
Libuša dlho mlčala. Zatvorenými očami videla hmly, dym a temnotu, ktorá sa chvíľami pretrhávala a odhaľovala na okamih jasný obraz. Videla šíky zbraní, požiare striech, lesk mečov, vysoko vztýčené zástavy. Videla hrôzy a biedu, ale aj kvitnúci život miest a dedín. Videla strašné krviprelievanie, ale nakoniec aj oslnivú žiaru nad tisíckami veží nezvyčajných tvarov.
„Mnohé dni skúšok a utrpenia prídu,“ konečne prehovorila veštockým hlasom, „ale vždy sa nájdu hrdinovia, ktorí ochránia národ od záhuby. Po dňoch tmy a nárekov vidím žiaru, akoby sa slnko priblížilo krajine a osvietilo ju svojou slávou. Váš národ, Čechovia, nikdy nezanikne a hrôzy, ktoré sa mu postavia do cesty, slávne prekoná!“
Počas jej reči jeden za druhým, ako tu boli, pokľakli, aj sám Přemysl, ktorý upieral oči na kňažnú, dotýkajúc sa jedným kolenom zeme. To nebolo pokorenie, ale jedno jediné poďakovanie veľkej kňažnej, ktorá sa vzdávala vlády a svojím proroctvom sa ujímala novej vlády nad srdcom každého Čecha pre všetky časy budúce.
Teraz sa kňažná podobala zlatému slnku v plnom poludní. Na jej tvári sa objavil úsmev. Dohovorila a otvorila oči, akoby sa vracala z neznámych diaľav. Přemysl ju objal a znova uviedol na kniežací stolec.
„Tvoje slová, kňažná a moja budúca manželka,“ prehovoril k nej, „majú väčšiu váhu než meč v mužových rukách. Ty si múdrosť našej krajiny a mužova ruka, držiaca meč, je jej sila. Z tvojich slov hovorila búrka s bleskami, desila noc, hrozili časy kruté a zlé, ale nakoniec vyšlo slnko nádeje, istoty a odvahy. Buď ti za to všetko nehynúca vďaka!“
Jeho slová zanikli v búrke provolávanej slávy obom na kniežacom stolci, ktorí sa ujímali novej vlády. Nový vek sa začal.