Synáčik z hrášku

Žili na svete otec a matka, mali dvoch synov a tretia bola dcéra, dcéra Palagia. Tí synovia boli takí pracovití chlapci, že chodili privyrábať ešte aj do druhého cárstva, keď si už doma urobili všetku robotu.
Raz odišli na celé tri dni a povedali otcovi:
„Ak sa nevrátime do troch dní, nech nám Palagia donesie jedlo, ale aby vedela, kde sme, my budeme cestou, keď pôjdeme, sypať slamu.“
No dobre, tak oni odišli. Idú, idú, sypú slamu a hovoria si:
„No, naša Palagia pôjde a uvidí cestu.“
Kdesi tam neďaleko žil drak so železným, strašným jazykom, taký strašný, a stále chytal mladé ženy i dievčatá a zaťahoval ich do svojho dvorca, postaveného zo samých ľudských kostí, odkiaľ sa už nikto nevrátil.
Ten drak tajne počúval, ako bratia hovorili, prečo sypú slamu po ceste. Išiel a pozbieral všetku slamu, rozsypal ju po ceste k svojmu dvorcu a čakal na Palagiu. Myslel si, že keď pôjde k bratom, zájde po slame až k nemu. Tak sa aj stalo.
Prešiel deň, bratia nikde, prešiel druhý, tretí, a tí nikde.
Rodičia pripravili jedlo, poslali po dcéru a povedali jej:
„Dcérka, choď rýchlo k bratom s týmto jedlom tou cestou, po ktorej nasypali slamu.“
Palagia odišla. A bola veľmi krásna, všetci chlapci za ňou behali, dokonca ani pán nedával rodičom ani jej pokoj a stále hovoril:
„Poď ku mne, bude ti tam veľmi dobre,“ ale ona nechcela.
Ide, ide a tu vidí ten drakov dvorec z kostí. Len čo ho uvidela, rýchlo beží späť, beží, beží, ale počuje, že niečo tak temne hučí, hučí, obzrela sa a on to drak. Chytil ju, odniesol ju do dvorca a hovorí:
„Ja už dávno po tebe pasiem, ale až teraz som ťa chytil. Teraz už budeš žiť so mnou ako žena.“
Ona sa dala do plaču, ale čo to pomôže? Ako mŕtvemu kadidlo.
Jej bratia si našli dobrú robotu u jedného pána. Pilne u neho pracovali, ale štvrtého dňa im už došiel chlieb, a tak opustili robotu, šli domov a zlostili sa na Palagiu i rodičov, že im neposlali jedlo.
Prišli domov a v chalupe vyvolali pre ten chlieb taký povyk a krik na rodičov, že hrôza, a úbohí rodičia stáli s otvorenými ústami, lebo sami nevedeli, čo sa stalo. Poslali Palagiu k synom a tí ju ani nezazreli.
A povedali synom:
„My sme ju k vám vyprevadili s chlebom ešte včera.“
Všetci akoby rozum stratili, stoja bieli, bieli ako krieda. Možno by boli dlho tak stáli, ale starší syn hovorí:
„Pôjdem hľadať Palagiu.“
Ako povedal, tak aj urobil. Odišiel. Ide, ide tou cestou, po ktorej bolo nasypané slamy, ale nevšimol si, že to nie je tá cesta, ktorou šli oni. A prišiel k tomu palácu z kostí a tu stretne Palagiu.
Tá mu rozpráva:
„Tak a tak, ja úbohá som sa dostala do nešťastia, uteč, brat, rýchlo, inak ťa drak zje.“
Ale brat hovorí:
„Keď už utekať, tak utečme spolu.“
Ale sestra povedala:
„Nie, brat, on ma ucíti a dobehne, ale ty uteč!“
Len čo to dopovedala, niečo zadunelo, ale tak silno, až ich to ohlušilo ..... pozerajú sa, a on to drak.
Palagia mu hovorí:
„To môj brat prišiel k nám!“
„Dobre,“ hovorí drak, „veď ho ku mne, bude mojím hosťom.“
Keď prišli do domu, drak hovorí:
„Žena, daj nám na pochutnanie železné bôby.“
Žena ich priniesla. Ako drak začal jesť, tak mu z huby iskry lietali, ale brat, úbožiak, vzal si jedno zrnko a div si zuby nevylámal. Tak vybral ten bôb z úst.
Drak to zbadal a pustil sa do úbohého chlapca:
„Prečo,“ kričal, „nejješ a vyhadzuješ to? Či nechceš jesť, lebo je to moje?“
Drak kričal, kričal a potom hovorí:
„Poďme, pozrieme sa na moje bohatstvo.“
Brat šiel, ale drak ho tam za dvorom obesil na vráta. Vrátil sa a hovorí:
„Žena, ja som tvojho brata obesil, lebo nechcel jesť bôby.“
A tu úbohú slzy zaliali. Ale čo? Poplakala si a prestala.
Išla druhý deň na prechádzku na cestu, a tu ide druhý brat, hľadá ju.
Ale ani ten, chudák, nezjedol bôb a už visel vedľa brata.
Rodičia synov čakali deň, čakali druhý. Čakali šesť dní, a synovia nikde.
Raz pred svitaním šla matka po vodu a vidí, že sa po ceste kotúľa hrášok; zdvihla ho, pozrela sa naň a zjedla ho.
Asi za dva alebo tri týždne sa jej narodil chlapček, taký krásny, krásny i taký veľký, veľký. Len čo sa narodil, hneď kričal:
„Mama, daj jesť.“
A hlas mal taký silný, silný, že sa všetci zľakli a sami nevedeli, čo je to za div.
Chlapec rástol nie odo dňa do dňa, ale od hodiny do hodiny a za mesiac vyrástol taký veľký, že otec nad tým žasol a z úžasu nevychádzal. Rozmýšľali, rozmýšľali, ako ho nazvať ..... aké mu dať meno. Dali mu meno Hrášok.
A ten Hrášok hovorí otcovi:
„Na, ocko, špendlík a choď s ním ku kováčovi, nech z neho vykuje palicu sedempudovú.“
Otec si v duchu myslel:
„Pozri, aký je hlúpy, zo špendlíka, čo si ním páni pripínajú kvietky alebo stuhy, chce urobiť sedempudovú palicu.“
Kováč kul, kul, sotva vykul. Otec bol rád, mal z toho strach! Prišiel domov a zhodil synovi z voza tú palicu.
Hrášok ju vzal jednou rukou, a ako ju vyhodil do výšky, tak sa stratila v oblakoch. Keď ju vyhodil, šiel raňajkovať.
Poraňajkoval, pohovoril s rodičmi a hovorí:
„No, ocko, poďme na pohnojené pole, palica sa hneď vráti.“
Otec sa triasol, ale šiel.
Prišli na pohnojené pole a syn hovorí:
„Pozri sa, ocko, tamto sa niečo černí na nebi, to letí moja palica.“
Otec sa ani nestihol pozrieť, a palica už tak hučala popri nich, Hrášok nastavil koleno, palica udrela do kolena, prerazila sa na polovicu a Hrášok hovorí:
„A čo, ocko, pozri sa, akú palicu si mi dal urobiť, iste nie z toho špendlíka, ktorý som ti dal.“
Otec sa tak zľakol, že až zubami drkotal a odhryzol si kúsok jazyka, ale keď sa trochu pozbieral, hneď odišiel do mesta, kúpil v obchode sedem pudov anglického železa a kováč z toho železa vykul novú palicu. Otec vzal tú palicu a doviezol ju synovi. Ten ju znova vyskúšal ako tú prvú, ale palica bola taká pevná, že sa len trochu ohla.
Hrášok sa rozveselil, vzal palicu, mávol ňou, až zahučalo, a hovorí:
„No, ocko, ja teraz pôjdem hľadať sestru.“ No a otec si myslí:
„Boh ti pomáhaj!“
Hrášok sa dlho nerozmýšľal, vzal svoju palicu a šiel rovno k drakovi. Drak ucítil veľkú silu, vykročil k nemu a stretol sa s ním na ceste.
Pozerali sa jeden na druhého a mlčali, akoby sa boli jeden druhého zľakli. A neďaleko nich stojí Palagia. Hrášok sa na ňu pozrel a domyslel si, že je to jeho sestra, ale nič nepovedal. Či dlho tak stáli, či nedlho, a drak hovorí Hráškovi:
„Poďme, brat, zjeme trochu bôbov.“
Prišli a posadili sa na železné stolce. Ako si Hrášok sadol, tak sa stolec rozsypal. Drak sa až začudoval a dal mu iný stolec, tiež železný, ale pevnejší. Hrášok si sadol, ale stolec sa predsa trochu ohol. A začali jesť železné bôby: jedli, jedli, kým všetko nezjedli.
Drak až očervenel, tak mu bolo zle, že sa našiel človek, ktorý je dokonca silnejší ako on. Krútil sa, krútil a povedal Hráškovi:
„Poďme, brat, pozrieme sa na moje bohatstvo.“
„Dobre!“
Šli. Prišli do stodoly na kamenný mlat, z tej stodoly bolo vidieť vráta a na vrátach visia dvaja ľudia už mŕtvi. Hrášok sa pýta:
„A kto to je?“
„To sú,“ hovorí drak, „bratia mojej ženy.“ Hrášokom to až otriaslo, a pomyslel si:
„Tu máš, oneskoril som sa,“ ale hneď vykríkol: „Ach, ty drak ničomný, ty jeden, takže ty si mojich bratov obesil!“ A schmatol ho za hruď a udrel ním o zem, až draka po pás vrazil do toho mlatu. Potom chytil svoju palicu, udrel ho do koreňa nosa, až mu krv vytryskla, a keď mu dal ešte jednu, tak ten drak zdochol. Keď toho draka zabil, zašiel Hrášok k sestre a hovorí:
„Ja som tvoj brat a ty si moja sestra. Toho draka som už zabil.“ Ale sestra mu neverila a povedala:
„Akýpak ty si môj brat! Ja viac bratov nemám. Mám len tých, čo visia na vrátach,“ a dala sa do plaču.
Hrášok si spomenul na bratov; šiel, zložil ich z vrát, zabil vola, stiahol z neho kožu, vliezol do nej a ležal tam. Priletely čierne havrany, začali klovať tú kožu a on spod kože chmat! a chytil havrana.
Ten, chudák, prosí:
„Pusť ma. Čo chceš, urobím, len ma pusti.“
„Tak mi prines živú vodu!“ hovorí Hrášok.
A keď mu havran dal slovo, pustil ho.
Hrášok sa ešte ani nestihol poriadne obzrieť, a havran už priniesol v zobáku živú vodu. Hrášok vzal tú vodu, pokropil bratom oči, oni ožili a pýtali sa:
„Čo si ty zač, komu máme poďakovať?“
A Hrášok na to:
„Ja som váš brat a vaše vďaky nepotrebujem.“
Tí mu neverili a mysleli si:
„Aký nám je on brat? Odkiaľ sa vzal?“
Ale predsa poďakovali a hneď vzali nohy na plecia. Pozbierali Palagiu a ušli domov.
Pribehli a hovoria otcovi, čo sa im prihodilo a že sa ten človek hlási ako ich brat. Rodičia všetko vypočuli, poďakovali bohu a rozprávali, že sa im naozaj narodil akýsi synček nesmierne divný. A kde je teraz ..... ?
Hrášok zašiel do drakovej stajne, vybral si dobrého koňa a dva chrty, čo stále lovili, a odišiel do sveta. A kde je teraz, kto vie? Možno, že aj teraz niekde jazdí.
A tí rodičia s deťmi žijú po starom.