Ako zomrela spravodlivosť

V jednom kráľovstve žil bohatý, prebohatý knieža. Patrilo mu toľko zeme, že ju objazdil tri dni kočiarom a ešte nevidel koniec. A predsa chcel viac a viac. Kupoval nové a nové statky, lesy a polia a myslel si, že za peniaze dostane všetko na svete.
Raz prišiel k veľkej krásnej sedliackej usadlosti. Poručil zastaviť, vystúpil a obzeral si statok. Sedliak stál pred bránou a zasa sa pozeral na knieža.
„Počúvaj, sedliaku, predaj mi svoj statok, dobre ti zaplatím,“ vravel knieža.
„Nehnevajte sa, pán knieža, ale ja statok nepredám. Môj otec sa tu narodil a zomrel a aj ja som sa tu narodil a chcem tu zomrieť,“ odpovedal sedliak.
„Dám ti deň na rozmyslenie,“ povedal knieža, sadol si do kočiara a odišiel.
Na druhý deň zarachotil kočiar pred usadlosťou znova.
„Hej, sedliaku, ako si sa rozhodol?“
„Nehnevajte sa, pán knieža, statok nepredám.“
„Rozmýšľaj dobre. Dám ti ešte jeden deň.“
Tretieho dňa knieža ani z kočiara nevystúpil a len zavolal:
„Naposledy sa ťa, sedliaku, pýtam: predáš mi statok?“
„Vaša Milosť, nepredám,“ odpovedal sedliak.
„Predáš alebo nepredáš, aj tak statok dostanem,“ nahneval sa knieža a odišiel do mesta k sudcovi.
„Pán sudca, za mestom žije sedliak, má veľký statok a nechce mi ho predať. Tu máte vrecúško peňazí, predvolajte sedliaka, budem sa s ním súdiť.“
Sudca mal radšej peniaze ako spravodlivosť. Uklonil sa kniežaťu a povedal:
„Pán knieža, nemajte starosti. Veď ja už na sedliaka nájdem fintu. Budeme ho súdiť a odsúdime ho.“
Knieža dal sudcovi ešte jedno vrecúško peňazí a sudca sa klaňal a klaňal.
Skôr než sa sedliak nazdal, dostal list od súdu. Čmáranice sem, čmáranice tam, čert vie, čo páni chcú. Sedlo na koňa, sedliak do sedla a ide do mesta.
„Pozdrav Pán Boh, pán sudca, prečo ma voláte?“
„Zaplať, sedliaku, pánovi kniežaťu tisíc toliarov. Preto sme ťa volali.“
„Nie som pánovi kniežaťu nič dlžný.“
„Zaplať, sedliaku, alebo prídeš o statok.“
„Tisíc toliarov nemám a nemôžem ich dať.“
Sudca na to ani tak, ani tak a napísal rozsudok. Sedliakov statok dostal knieža a sedliakovi ostali len tri toliare, ktoré mal so sebou.
„Na svete už nie je spravodlivosť!“ pohrozil sedliak sudcovi.
Sudca sa usmieval, kniežacie zlato ho hrialo vo vrecku.
„Ba, ba, spravodlivosť dávno zomrela, tá ti nepomôže.“
„Keď zomrela, tak je nebožka,“ vravel sedliak a išiel ku kostolníkovi, s ktorým sa dobre poznal.
„Toníčku,“ vraví kostolníkovi, „tu máš tri toliare. Je to práve toľko, koľko sa platí za vyzváňanie veľkým zvonom. Choď a vyzváňaj za nebožku.“
„Kto zomrel?“ pýtal sa kostolník.
„Ale jedna dobrá známa.“
„A na čo zomrela?“
„Zadusila sa zlatom, Toníčku.“
Kostolník išiel vyzváňať veľkým zvonom a zvonil tak usilovne a silno, až sa ľudia na uliciach zastavovali a hádali, akému boháčovi asi vyzváňajú. Aj kráľ počul vyzváňať a bolo mu divné, komu tak usilovne a silno zvonia. Prikázal sluhovi:
„Bež, pozri sa, komu zvonia umieračikom.“
Sluha bežal do kostola, kostolník práve vychádzal.
„Kostolníku, komu si zvonil?“
„Jednej dobrej známej.“
„Na čo zomrela?“
„Zadusila sa zlatom.“
„Ako sa volala?“
„Neviem. Sedliak zaplatil vyzváňanie, azda pozná nebožku menom. Poď so mnou, opýtame sa ho.“
Sedliak sedel na lavici pred kostolom. Sluha hneď spustil:
„Sedliaku, komu si dal zvoniť?“
„Jednej dobrej známej.“
„Ako sa volala?“
„Spravodlivosť,“ povedal sedliak.
Sluha sa rýchlo vrátil so správou na zámok.
„Spravodlivosť zomrela?“ čudoval sa kráľ, „spravodlivosť nesmie nikdy zomrieť. Hneď mi sem sedliaka priveďte.“
Za chvíľu stál sedliak pred kráľom.
„Sedliaku, ako vieš, že zomrela spravodlivosť?“
„Bol som pri tom, pán kráľ.“
„A načo zomrela?“
„Zadusila sa zlatom.“
„A kto ju tak hostil?“
„Pán knieža si ju pozval na hostinu. Pohostil aj pána sudcu, ale ten zlato prehltol. Len spravodlivosť sa zadusila.“
Kráľ rozkázal poslať po knieža aj sudcu. Oboch prísne vypočul a potom ich dal zavrieť do žalára. Každému, čo mu patrí.
Spravodlivosť sa vrátila medzi ľud. Tam je jej miesto a tak je to aj v poriadku.