Vták Ohnivák a líška Ryška

Jeden kráľ mal veľkú krásnu záhradu. Bolo v nej veľa vzácnych stromov, ale najvzácnejšia bola jedna jabloň, ktorá stála uprostred záhrady. Mala každý deň jedno jablko, a bolo zlaté: ráno odkvitlo, cez deň vyrástlo a do noci dozrelo, a druhé ráno kvitlo zasa iné. Ale žiadne to zrelé jablko sa nedočkalo druhého rána, zakaždým sa v noci zo stromu stratilo a nikto nevedel kam a ako. Kráľ sa preto veľmi trápil. Raz si zavolal svojho najstaršieho syna a hovorí:
„Pôjdeš, synu, dnes v noci strážiť: ak vypátraš, kto mi tie jablká odnáša, nebudem šetriť svoj poklad, aby som Ťa odmenil; a ak sa Ti podarí toho zlodeja chytiť, dám Ti za to pol kráľovstva.“
Kráľovič si pripásal k boku meč, vzal na plece samostrel, zastrčil si za opasok niekoľko kalených šípov a podvečer išiel strážiť do záhrady. Tam si sadol pod jabloň a čakal. Nesedel dlho, prišla naňho driemota, nijako sa jej nemohol ubrániť; ruky mu klesli do trávy, oči sa privreli a kráľovič, akoby ho do vody hodil, spal až do bieleho dňa. Ráno, keď sa zobudil, bolo jablko zasa preč.
„Čože,“ pýtal sa ho kráľ, „či si videl zlodeja?“
„Neprišiel nijaký,“ odpovedal kráľovič, „samo sa jablko stratilo.“
Kráľ pokrútil hlavou, nechcel tomu veriť.
„Choď dnes Ty strážiť, synu môj,“ hovorí mladšiemu, „a ak sa zlodeja dopátraš, bohato Ťa odmením.“
Druhý kráľovič sa ozbrojil zasa ako prvý a išiel strážiť. Ale za nejaký čas tiež pod jabloňou zaspal, ako starší brat, a keď sa zobudil, bolo zasa jablko preč. Keď sa ho potom otec ráno pýtal, kto jablko vzal, odpovedal:
„Nikto; samo sa stratilo.“
Vtedy ten najmladší kráľovič hovorí:
„Otče, dnes pôjdem strážiť ja, aby som vedel, či sa mi stratí aj to zlaté jablko.“
„Milé dieťa,“ povedal mu kráľ, „Ty myslím veľa nezmôžeš; si ešte primladý a nerozumný. A keď sa starším nepodarilo zlatého jablka dopátrať, tým menej Tebe. Ale ak chceš, choď.“
Večer, keď sa už zmrákalo, išiel najmladší strážiť do záhrady. Vzal so sebou tiež meč, samostrel a niekoľko šípov, ale okrem toho aj ježovú kožu. V záhrade si sadol pod jabloň a rozprestrel si tú kožu na lono, aby ho tá koža zobudila, keby naň prichádzala driemota a ruky mu klesli. O polnoci priletel zlatý vták, sadol na strom a chcel to jablko odzobnúť. V tom okamihu cvakol kráľovičov samostrel a kalený šíp zasiahol vtáka do krídla. Vták odletel, ale jedno zlaté pero mu vypadlo z krídla na zem a jablko zostalo na strome.
„Nuž, máš zlodeja?“ pýtal sa ho ráno kráľ.
„Nemám,“ odpovedal kráľovič, „ale čo nie je, môže ešte byť; zatiaľ mám kus jeho kabáta.“ Vtedy vybral to zlaté pero a rozprával, čo sa mu prihodilo. Kráľ bol tomu peru veľmi rád; bolo také krásne a vydávalo taký jas, že v noci v kráľovskej sieni ani svetlá nebolo treba. Dvorania, čo tomu rozumeli, vraveli, že to pero pochádza z vtáka Ohniváka a že je drahšie než všetky kráľove poklady.
Od tých čias vták Ohnivák už do záhrady neprilietol a jablká sa nestrácali; ale kráľa už ani nič netešilo, myslel stále len na vtáka Ohniváka a veľmi sa trápil, že ho nemá, až mu z toho zármutku začalo srdce vädnúť. Jedného dňa si zavolal svojich troch synov a hovorí:
„Milé deti, vidíte, že deň čo deň viac chradnem; ale viem iste, že keby som počul vtáka Ohniváka spievať, moje srdce by ožilo. Kto mi z Vás toho vtáka Ohniváka živého prinesie, aby spieval, tomu hneď postúpim polovicu kráľovstva a po mojej smrti bude mojím nástupcom.“
Synovia sa hneď vybrali na cestu, rozlúčili sa s otcom a šli toho vtáka Ohniváka hľadať. Nedlho išli, prišli do lesa a v lese na križovatku.
„Kadiaľ pôjdeme?“ pýta sa najstarší brat.
„Sme traja, a tu pred nami tri cesty,“ odpovedal druhý, „vydajme sa každý jednou; keď sa rozídeme na tri strany, ľahšie sa o vtákovi Ohnivákovi dopočujeme.“
„A kto ktorou stranou pôjde?“
„Choďte Vy každý, ktorou cestou chcete,“ hovorí najmladší, „ja pôjdem tou, čo mi zostane.“
Bratia boli spokojní a každý si zvolil jednu cestu, ktorou pôjde. Potom hovorí jeden:
„Dajme si tu na tom mieste nejaké znamenie, aby ten, kto sa vráti skôr, vedel, ako sa druhým podarilo. Zastrčme každý do zeme prútik: čí prút porastie, bude to znamenie, že vtáka Ohniváka šťastne dostal.“
Bratom sa tá rada páčila, každý si zasadil vedľa svojej cesty do zeme prútik a potom sa rozišli.
Najstarší kráľovič išiel svojou cestou stále, až prišiel na akýsi vrch. Tu zoskočil z koňa, pustil ho, aby sa pásol, a sám si sadol do trávy; potom vybral, čo mal na jedenie, a začal obedovať. Vtom sa k nemu prikradla líška Ryška:
„Prosím, prosím, panáčiku, som veľmi hladná, daj mi tiež niečo pod zub.“
Ale kráľovič, len čo ju zbadal, vzal samostrel a poslal za ňou kalený šíp. Trafil, netrafil, líška sa mu stratila.
Druhému bratovi sa viedlo tiež tak. Keď sa na jednej širokej lúke rozložil do trávy a vybral jedlo, prišla k nemu tiež hladná líška Ryška, aby jej niečo dal; a len čo po nej vystrelil, stratila sa mu z očí.
Najmladší brat išiel stále, až prišiel k akémusi potoku. Bol unavený a hladný, a tak zoskočil z koňa a sadol si na brehu do trávy, aby sa posilnil. Keď začal jesť, videl tiež líšku Ryšku; približovala sa stále bližšie a bližšie, a potom neďaleko od neho zostala stáť:
„Prosím, prosím, mladý panáčiku, som veľmi hladná, daj mi tiež do niečoho zahryznúť.“
Kráľovič jej hodil kúsok údeniny a hovorí:
„Poď sem, nič sa ma neboj, líško Ryško, vidím, že máš väčší hlad ako ja, a na dnešok budeme mať obaja dosť.“
Potom rozdelil svoje jedlo na dva diely: sebe jeden, líške jeden. Líška Ryška sa najedla dosýta a potom hovorí.
„Dobre si ma nakŕmil, dobre Ti poslúžim. Sadni na svojho koňa a choď za mnou. Ak urobíš, ako Ti poradím, vták Ohnivák bude Tvoj.“
Potom bežala popredu a huňatým chvostom mu robila cestu: zmetala hory, zasypávala jamy a cez vody a brody stavala mosty. Kráľovič na koni za ňou klusom, až sa nečakane ocitol pri medenom zámku.
„Vtáka Ohniváka máš v tomto zámku,“ povedala líška Ryška, „choď tam v pravé poludnie, vtedy budú strážni spať, a nikde sa nemeškaj. V prvej sieni nájdeš dvanásť čiernych vtákov v zlatých klietkach, v druhej uvidíš dvanásť zlatých vtákov v drevených klietkach, a v tretej sieni bude ten vták Ohnivák sedieť na bidielku. Vedľa neho uvidíš dve klietky, zlatú a drevenú: nedávaj ho však do zlatej, daj ho do drevenej, inak zle pochodíš.“
Kráľovič išiel do medeného zámku a našiel všetko tak, ako povedala líška Ryška. V tretej sieni sedel vták Ohnivák na bidielku, akoby spal. Bol taký krásny, že kráľovičovi srdce nad ním plesalo. Vzal ho a dal ho do drevenej klietky; potom sa však rozmyslel a hovorí:
„Ako sa to k sebe hodí, taký krásny vták a taká obyčajná klietka? Vták Ohnivák patrí do zlatej klietky!“ Nato ho z drevenej klietky vzal a dal do zlatej. Ale len čo ho tam zavrel, vták Ohnivák sa prebudil a zapískal, a hneď sa v tých dvoch prvých sieňach strhlo také pískanie a krákanie od všetkých vtákov, až sa ľudia v bráne na stráži od toho zobudili. Tí hneď pribehli, milého kráľoviča chytili a priviedli pred kráľa.
Kráľ bol veľmi nahnevaný a povedal:
„Kto si, zlodej, že si sa opovážil prejsť mnohými strážami, aby si mi ukradol môjho vtáka Ohniváka?“
„Nie som nijaký zlodej,“ odpovedal kráľovič, „ale prišiel som po zlodeja, ktorého Ty prechovávaš. Máme doma v našej kráľovskej záhrade jabloň, nesie zlatá jablká: len jedno za deň vykvitlo, vyrástlo a dozrelo, a Tvoj vták Ohnivák nám ho zakaždým v noci odniesol. A kráľ, môj otec, ťažko ochorel, vädne mu srdce, a neuzdraví sa, kým nepočuje Tvojho vtáka Ohniváka spievať. A preto Ťa prosím, daj mi ho.“
„Môžeš ho mať,“ povedal na to kráľ, „ak mi za neho privedieš koňa Zlatohriváka.“
„Prečo si ma neposlúchol a vzal zlatú klietku?“ hnevala sa líška Ryška.
„Naozaj som sa pomýlil,“ povedal kráľovič, „ale už sa pre to nehnevaj, čo sa stalo, a povedz mi, či vieš o koňovi Zlatohrivákovi.“
„Viem,“ odpovedala líška Ryška, „a ešte Ti k nemu pomôžem. Sadni na svojho koňa a choď za mnou.“
Potom zasa bežala popredu a huňatým chvostom mu robila cestu. Kráľovič za ňou klusom, až sa nečakane ocitol pri striebornom zámku.
„Tuto v tomto zámku je kôň Zlatohrivák,“ hovorí líška Ryška. „Choď tam v pravé poludnie, keď budú strážni spať, a nikde sa nemeškaj. V prvej stajni nájdeš dvanásť vraných koní so zlatými uzdami, v druhej dvanásť bielych koní s čiernymi uzdami, a v tretej stajni stojí ten kôň Zlatohrivák pri svojom válove. Vedľa neho na stene uvidíš dve uzdy, zlatú a koženú, ale maj sa na pozore: tú zlatú uzdu nechaj visieť a daj mu len koženú, inak zle pochodíš.“
Kráľovič išiel do toho zámku a našiel zasa všetko tak, ako povedala líška Ryška. V tretej stajni stál kôň Zlatohrivák pri striebornom koryte a žral z neho živý oheň. Bol taký krásny, že sa naň kráľovič ani nemohol dosť vynadívať. Potom vzal zo steny koženú ohlávku s čiernou koženou uzdou a dal ju tomu koňovi Zlatohrivákovi. Kôň stál ako baránok. A vidí tu vedľa na stene visieť aj prekrásnu zlatú ohlávku so zlatou, drahými kameňmi vykladanou uzdou, a veľmi sa mu zapáčila.
„Ako sa to k sebe hodí: taký krásny kôň a taká obyčajná uzda?“ hovorí si sám; „koňovi Zlatohrivákovi patrí zlatá uzda!“
Nato mu tú koženú uzdu zasa zložil a dal mu zlatú. Ale len čo kôň ucítil, že má zlatú uzdu, začal sa vzpínať a silno zarehtal; a hneď aj začali všetky kone v tých prvých dvoch stajniach skákať a rehtať, ľudia na stráži sa zobudili, pribehli, kráľoviča chytili a priviedli pred kráľa.
„Kto si, zlodej,“ osopil sa naňho kráľ, „že si sa opovážil prejsť mnohými strážami, aby si mi ukradol môjho koňa Zlatohriváka?“
„Nie som nijaký zlodej,“ odpovedal kráľovič, „nerád som pre Tvojho koňa šiel, ale musel som.“
A potom rozprával, ako sa to všetko stalo a že mu kráľ medeného zámku toho vtáka Ohniváka nechce vydať, kým mu neprivedie koňa Zlatohriváka; a prosil, aby mu toho koňa dal.
„Môžeš ho mať,“ povedal na to kráľ strieborného zámku, „ak mi za neho privedieš pannu Zlatovlásku zo zlatého zámku v čiernom mori.“
Líška Ryška vonku v lese na kráľoviča čakala, a keď videla, že prichádza bez koňa, veľmi sa naňho nahnevala:
„Či som Ti nepovedala, aby si tú zlatú uzdu nechal na stene a vzal koženú? Márna je s Tebou práca; komu nie je rady, nie je pomoci.“
„Nehnevaj sa, líško Ryško,“ prosil kráľovič, „naozaj som sa pomýlil, a len tentoraz mi ešte pomôž.“
„Ešte raz a naposledy Ti pomôžem,“ povedala líška Ryška, „a ak ma poslúchneš, môžeš ešte napraviť, čo si nerozumne pokazil. Sadni na svojho koňa a choď za mnou.“
Potom bežala popredu a robila kráľovičovi cestu, až prišiel k zlatému zámku v čiernom mori.
„V tom zámku,“ hovorí líška Ryška, „panuje morská kráľovná; má tri dcéry, a najmladšia z nich je Zlatovláska. Choď tam a pros ju, aby Ti dala jednu dcéru za manželku; a keď Ti povie, aby si si vybral, vezmi tú, ktorá bude najjednoduchšie oblečená.“
Morská kráľovná kráľoviča láskavo privítala, a keď jej povedal, prečo prišiel, zaviedla ho do izby, kde jej tri dcéry sedeli a priadli.
Boli jedna ako druhá tak podobné, že by ich nikto na svete nerozoznal, a také krásne, že sa kráľovičovi tajil dych, keď im pozeral do očí. Každá mala hlavu zaviazanú šatkou, aby sa nevidelo, aké má ktorá vlasy, a každá bola aj inak oblečená. Jedna mala šatku a šaty na sebe pretkávané zlatom a priadla zlatým vretenom; druhá mala šatku a šaty vyšívané striebrom a strieborné vreteno v ruke; a tretia mala len čistú bielu šatku na hlave a biele šaty a priadla obyčajným vretenom.
„Vyber si, ktorú chceš,“ povedala mu kráľovná, a kráľovič ukázal na tú bielo oblečenú pannu:
„Túto mi daj!“
„Hoho!“ podivila sa kráľovná, „to Ty sám zo seba nemáš; počkaj ešte do zajtra.“
Kráľovič tej noci od starostí nemohol spať, ako sa mu zajtra povedie, a len čo sa ráno na východe rozvidnelo, vyšiel si do zámockej záhrady. Len čo tam vkročil, odkiaľsi sa zjavila, stála pred ním tá biela panna:
„Ak ma chceš dnes spoznať, daj pozor, okolo ktorej z nás bude poletovať mušička.“
A potom, ako prišla, tak zmizla. Potom popoludní zaviedla kráľovná kráľoviča zasa do tej izby, kde boli jej dcéry:
„Ak spoznáš, ktorú si včera vyvolil, bude Tvoja; ak nespoznáš, prídeš o hlavu.“
Dcéry tu stáli vedľa seba; bola jedna ako druhá, všetky draho a krásne oblečené, a všetky tri mali zlaté vlasy, a tie sa tak ligotali, že kráľovičovi oči od toho blesku prechádzali. Potom po chvíľke, keď si zrak zvykol, zbadal, že okolo tej jednej panny poletuje malá zlatá mušička. „Táto panna mi patrí,“ povedal, „túto som si vyvolil.“
Kráľovná sa čudovala, že ju spoznal, a hovorí:
„Takto ľahko ju predsa nedostaneš; ešte mi zajtra musíš urobiť, čo Ti uložím.“
Potom ráno mu ukázala z okna veľký rybník pri lese, dala mu malé zlaté sitko a povedala:
„Ak tým sitkom ten rybník do večera vyleješ, dám Ti Zlatovlásku; ak nevyleješ, prídeš o hlavu.“
Kráľovič vzal sitko a šiel smutne k rybníku. Ponoril ho do vody a nabral, ale keď sitko zasa vytiahol, vybehla z neho všetka voda do kvapky. Keď videl, že takto nič nepochodí, sadol si na hrádzu, sitko vedľa seba, a rozmýšľal, ako si pomôže. Nečakane, odkiaľsi sa zjavila, stála vedľa neho zasa tá biela panna:
„Prečo si taký smutný?“
„Ako mám byť veselý,“ povedal kráľovič, „keď vidím, že Teba nedostanem; Tvoja matka mi uložila nemožnú vec.“
„Buď bez starostí,“ povedala panna, „to všetko sa dá urobiť.“
Potom vzala sitko a hodila ho do stredu rybníka. Vtedy sa v celom rybníku naraz začala voda variť, a husté mraky sa valili z rybníka a kládli sa na zem, že ani na tri kroky nebolo pred seba vidieť. Vtom počuje kráľovič dupot, a keď sa obzrel, bola tu líška Ryška a za ňou jeho kôň.
„Nemeškaj,“ hovorí, „vezmi pannu pred seba na koňa a uháňaj.“
Kôň letel ako šíp späť po urobenej ceste, a líška Ryška ju za ním zasa rúcala: huňatým chvostom zmetala mosty, robila jamy, stavala hory, všetko tak, ako bolo predtým. Kráľovič bol rád, že získal zlatovlasú pannu, ale zasa nerád, že ju má kráľovi strieborného zámku dať za koňa Zlatohriváka. Čím bližšie prichádzal k tomu zámku, tým pomalšie išiel a bol smutnejší.
„Však Ti je ľúto dať svoju krásnu pannu Zlatovlásku za koňa Zlatohriváka?“ prehovorila k nemu líška Ryška; „Už som Ti pomohla vo všeličom, ani v tom Ťa neopustím.“
Vtedy skočila v lese cez vývrat, urobila kotrmelec, a namiesto líšky Ryšky stála tu druhá panna Zlatovláska, práve taká, akú si viezol kráľovič.
„Nech Tvoja panna zostane tu v lese, a mňa zaveď ku kráľovi strieborného zámku, aby Ti za mňa vydal koňa Zlatohriváka. A potom, až ho budeš mať, uháňaj so svojou pannou.“
Kráľ bol tej panne Zlatovláske veľmi rád a bez meškania dal za ňu kráľovičovi koňa Zlatohriváka aj s tou zlatou uzdou. Potom dal svojej krásnej zlatovlasej panne na česť vystrojiť slávnu hostinu a pozval na ňu všetkých pánov. Keď sa už poriadne napili a boli veselí, spýtal sa kráľ tých pánov, ako sa im páči jeho zlatovlasá nevesta.
„Krásna je,“ odpovedal jeden pán, „krajšia byť nemôže; ale zdá sa mi, akoby mala líščie oči.“
Len čo to slovo povedal, urobila sa v okamihu z tej panny Zlatovlásky zasa líška Ryška, a jedným skokom bola z dverí von a tam. Bežala za kráľovičom a za zlatovlasou pannou, a rúcala za nimi svoju líščiu cestu: huňatým chvostom zmetala mosty, robila jamy, stavala hory, všetko tak, ako bolo predtým. Keď ich dohonila, boli už blízko medeného zámku, kde bol vták Ohnivák. Vtedy mu hovorí líška Ryška:
„Krásne to pristane panne Zlatovláske na koni Zlatohrivákovi! Nie je Ti, kráľoviču, ľúto dať koňa Zlatohriváka za vtáka Ohniváka?“
„Samozrejme, je mi ľúto pre pannu Zlatovlásku,“ odpovedal kráľovič, „ale nie je mi ľúto pre môjho otca, aby bol zasa zdravý.“
A na to líška Ryška:
„Kde je panna Zlatovláska a kôň Zlatohrivák, nech je aj vták Ohnivák. Už som Ti pomohla vo všeličom, a preto Ti pomôžem aj v tom.“
Vtedy skočila v lese cez vývrat, urobila kotrmelec, a namiesto líšky Ryšky tu bol druhý kôň Zlatohrivák, celkom taký, ako ten, na ktorom sedela Zlatovláska.
„Zaveď ma k tomu kráľovi medeného zámku,“ hovorí, „aby Ti za mňa vydal vtáka Ohniváka. A keď ho budeš mať, uháňaj.“
Kráľ bol veľmi rád, že dostal koňa Zlatohriváka, a bez meškania dal za neho kráľovičovi vtáka Ohniváka aj s tou zlatou klietkou. Potom pozval k sebe veľa pánov, chválil sa im svojím koňom Zlatohrivákom a pýtal sa ich, ako sa im páči.
„Krásny je,“ povedal jeden pán, „krajší byť nemôže; ale zdá sa mi, akoby mal líščí chvost.“
Len čo to slovo povedal, urobila sa v okamihu z koňa Zlatohriváka zasa líška Ryška, a jedným skokom bola z brány von a tam. Bežala za kráľovičom a za Zlatovláskou, rúcala za nimi v behu svoju líščiu cestu, a dohonila ich, keď už boli pri tom potoku, kde sa bola prvýkrát stretla s kráľovičom. „Teraz už vtáka Ohniváka máš,“ hovorí, „a máš aj viac, než si žiadal, už ma nepotrebuješ. Choď domov v pokoji, a nikde sa nezastavuj, inak zle pochodíš.“ A nato zmizla.
Kráľovič išiel potom svojou cestou ďalej, v ruke vtáka Ohniváka v zlatej klietke, vedľa seba koňa Zlatohriváka so zlatou uzdou a na ňom krásnu pannu Zlatovlásku. Keď prišiel na tú križovatku v lese, kde sa rozlúčil s bratmi, spomenul si na prútiky, čo si tu každý z nich vedľa svojej cesty do zeme zasadil na znamenie. Prútiky jeho dvoch bratov boli suché, ale z jeho prútika vyrástol zatiaľ pri ceste krásny košatý strom. Kráľovič sa z toho veľmi zaradoval, a že už boli obaja z dlhej cesty unavení, chcel, aby si tu pod tým stromom odpočinuli. Zoskočil z koňa a pomohol aj zlatovlasej panne z koňa Zlatohriváka; potom oboch tých koní priviazal k tomu stromu a klietku s tým vtákom Ohnivákom zavesil na konár. Netrvalo dlho, prišla na nich driemota a obaja zaspali.
Kým tu spali, vrátili sa aj jeho bratia, jeden z jednej strany, druhý z druhej, obaja s prázdnymi rukami, a stretli sa tu zároveň. Tu videli, že ich prútiky sú suché a že z prútika najmladšieho brata je krásny košatý strom; videli tu aj pod tým stromom brata spať, a vedľa neho krásnu zlatovlasú pannu a koňa Zlatohriváka, a nad nimi v klietke vtáka Ohniváka. Vtedy sa im v srdci zrodili zlé myšlienky a jeden druhému povedal:
„Náš brat dostane teraz od otca pol kráľovstva a po jeho smrti bude jeho nástupcom. Lepšie bude, keď ho zabijeme: zlatovlasú pannu si vezmeš ty, koňa Zlatohriváka ja, a vtáka Ohniváka dáme otcovi, aby mu spieval. O kráľovstvo sa podelíme rovným dielom.“
Ako si umysleli, tak urobili. Telo bratovo rozsekali na veľa kusov, a zlatovlasej panne pohrozili smrťou, ak povie pravdu. Keď prišli domov, dali koňa Zlatohriváka do mramorovej stajne, vtáka Ohniváka postavili s klietkou do izby, kde kráľ ležal, a zlatovlasej panne dali krásnu izbu a veľa panien na posluhu. Starý chorý kráľ pozrel na vtáka Ohniváka a pýtal sa svojich synov, či niečo nevedia o najmladšom bratovi.
„Nepočuli sme o ňom nič,“ povedali bratia, „niekde azda zahynul.“
Otec zostal zarmútený, vták Ohnivák nespieval, kôň Zlatohrivák zvesil hlavu, a panna Zlatovláska nehovorila ani slova, nerozčesávala si zlaté vlasy a neustále plakala.
Kým kráľovič rozsekaný na kusy ležal v lese, pribehla k nemu líška Ryška, pozbierala všetky tie kusy a poskladala ich tak, ako patrili, a rada by bola kráľoviča vzkriesila, ale nemohla. Vtedy vidí vránu s dvoma vráňatami nad tým telom poletovať. A schovala sa pod krík do trávy, a keď to jedno vráňa sadlo na telo, aby žralo, líška Ryška vyskočila a chytila ho za krídlo a robila, akoby ho chcela roztrhnúť: Stará vrana od strachu priletela bližšie, sadla na krík a hovorí líške Ryške:
„Kvá, kvá! nechaj moje úbohé dieťa, veď Ti ničím neublížilo; odslúžim sa Ti, keď to budeš potrebovať.“
„Teraz práve to potrebujem,“ povedala líška Ryška. „Ak mi prinesieš z čierneho mora živú a mŕtvu vodu, pustím Tvoje vráňa na slobodu.“
Vrana sľúbila, že prinesie, a odletela.
Letela tri dni a tri noci, a keď sa vrátila, priniesla so sebou dva rybie mechúriky plné vody: v jednom bola voda živá, v druhom mŕtva. Líška Ryška vzala tie mechúriky a roztrhla vráňa na dve polovice; potom zasa tie polovice zložila jednu k druhej, pokropila ich mŕtvou vodou, a v okamihu sa zrástli; potom ich pokropila živou vodou, a vráňa zatrepotalo krídlami a odletelo. Potom pokropila mŕtvou vodou kráľovičovo rozsekané telo, a hneď bolo zasa celé, ani jazva na ňom nezostala; a keď ho potom živou vodou pokropila, prebudil sa kráľovič ako zo sna, vstal a hovorí:
„Ach, ako som tvrdo spal!“
„No naozaj, tvrdo si spal,“ povedala líška Ryška, „a keby nebolo mňa, na veky by si sa bol neprebudil! Či som Ťa nevarovala, aby si sa nikde nezastavoval a išiel priamo domov?“ Potom mu rozprávala, čo sa stalo, odprevadila ho až na kraj lesa blízko kráľovského zámku jeho otca, dala mu ešte pre potrebu jednoduchý odev, rozlúčila sa s ním a zmizla.
Kráľovič išiel do zámku a dal sa do služby ku koňom a nikto ho nespoznal. Vtedy počuje dvoch pacholkov od koní spolu rozprávať:
„Škoda toho krásneho koňa Zlatohriváka! Zahynie nám, hlavu zvesil a nič nechce žrať.“
„Dajte sem kus hrachoviny,“ hovorí kráľovič, „chcem sa s Vami staviť, že hneď bude žrať.“
„Hoho!“ smiali sa mu pacholci, „takýto odpad ani naše kone od pluhu nežerú.“
Kráľovič ale išiel, vzal kus hrachoviny a dal ju tomu koňovi do mramorového válova, potom ho pohladil po zlatej hrive a povedal:
„Čo si taký smutný, môj koňu Zlatohriváku?“
Vtedy poznal kôň podľa hlasu svojho pána, poskočil si, odfrkol a veselo zarehtal a hneď sa dal do hrachoviny.
Hneď sa to rozniesla po celom zámku, až aj k chorému kráľovi to prišlo, že jeden jeho čeľadín koňa Zlatohriváka uzdravil. Kráľ si ho dal hneď zavolať a povedal mu:
„Počujem, že si koňovi Zlatohrivákovi pomohol; kiežby si aj vtákovi Ohnivákovi vedel pomôcť, aby spieval! Je smutný, spúšťa krídla a nič nechce žrať. Ak zahynie, zahyniem aj ja.“
„Neboj sa, jasný kráľu, nezahynie,“ povedal kráľovič. „Prikáž, aby doniesli trochu jačmenného odpadu, a iste bude žrať, rozveselí sa a hneď bude spievať.“
„Hoho!“ smiali sa sluhovia, keď šli pre ten jačmeň, „ten bude vtáka Ohniváka kŕmiť odpadom, čo ani naše husi nechcú žrať!“ Zatiaľ museli ten jačmeň predsa priniesť, a kráľovič ho nasypal vtákovi do zlatej klietky, potom ho pohladil po zlatom perí a povedal:
„Čo si taký smutný, môj vtáku Ohniváku?“
Vták ho hneď podľa hlasu spoznal, otriasol sa, uhladil si perie, začal skákať a žrať a tak krásne zaspieval, že starému chorému kráľovi srdce hneď ožilo. A keď vták Ohnivák druhýkrát a tretíkrát zaspieval, bol už kráľ tak posilnený, že z postele vstal a od veľkej radosti toho neznámeho čeľadína objal.
Potom hovorí kráľ:
„Čo si počneme s tou krásnou zlatovlasou pannou, ktorú moji synovia so sebou priviezli? Nehovorí, nerozčesáva si zlaté vlasy, nič nejie a neustále plače.“
„Dovoľ, jasný kráľu,“ povedal ten čeľadín, „prehovorím k nej slovo, azda sa rozveselí.“
Kráľ ho k nej hneď zaviedol, a kráľovič ju vzal za bielu ruku a povedal:
„Čo si taká smutná, nevesto moja?“
Panna ho v okamihu spoznala, od radosti vykríkla a objala ho. Kráľ sa tomu veľmi čudoval, že ju nazval svojou nevestou a že ho panna objala, a kráľovič mu povedal:
„Čo, nespoznávaš, kráľovský môj otče, svojho najmladšieho syna? Neboli to moji bratia, ale ja som získal vtáka Ohniváka, koňa Zlatohriváka i túto krásnu pannu Zlatovlásku.“ A potom rozprával, ako sa všetko prihodilo, a panna dodala, že jej jeho bratia pohrozili smrťou, ak prezradí, čo urobili. Bratia tu stáli, videli, že sú prezradení, a triasli sa ako osika, ani slova nemohli prehovoriť. Kráľ sa na nich veľmi nahneval a dal oboch bez milosti popraviť. Potom si kráľovič vzal krásnu Zlatovlásku za manželku, dostal od svojho otca hneď jednu polovicu kráľovstva a po jeho smrti druhú.