Zlatovlasci

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden chudobný muž a jedna chudobná žena, tí nemali nič iné než malú chalupu na brehu mora a živili sa rybolovom; chodilo to u nich z ruky do huby. Jedného dňa, keď muž zase sedel pri vode a rozhodil sieť, vytiahol rybu a tá bola celá zlatá. A keď si tú podivuhodnú rybku prekvapene obzeral, tu sa dala do reči: „Počúvaj, rybár, keď ma hodíš späť do vody, vyčarujem ti namiesto tvojej úbohej chalupy vznešený palác.“ „Načo mi bude palác, keď nebudem mať čo jesť?“ spýtal sa muž. Tu zlatá rybka povedala: „O to sa tiež postarám, bude tam stáť veľká skriňa, a keď ju otvoríš, nájdeš vnútri misy plné dobrého jedla; koľko si len budeš priať.“ „Keď je to tak, rád ťa prepustím,“ súhlasil muž. „Dobre,“ povedala rybka, „ale mám jednu podmienku, nesmieš nikomu povedať, odkiaľ to tvoje šťastie pochádza, keď to prezradíš, všetko zmizne.“ Muž hodil čarovnú rybku späť do vody a išiel domov.

Namiesto chalupy tu teraz stál veľký zámok, až mu zatajilo dych, a keď vstúpil dovnútra, uvidel svoju ženu v krásnych šatách, ako sedí v nádhernej komnate. Spokojne sa usmievala a pýtala sa ho: „Muž, čo sa to stalo? To sa mi veľmi páči.“ „Mne sa to tiež páči, ale mám veľký hlad, daj mi niečo na jedenie,“ odvetil. Ale žena povedala: „Ja nič nemám a v tomto novom dome som nič na jedenie nenašla.“ „Žiadny strach!“ zvolal muž. „Stačí otvoriť túto skriňu!“ A keď ju otvoril, smiali sa naň koláče, mäso, ovocie, zelenina vo veľkom množstve. Žena spľasla rukami: „Dobrotivý bože, kde sa to tu vzalo?“ A potom si obaja sadli za stôl a jedli a pili, a keď boli nasýtení, žena sa spýtala: „Muž, povedz mi, odkiaľ pochádza všetko toto bohatstvo?“ „Nepýtaj sa ma na to,“ odvetil muž. „Nemôžem ti to povedať, keď to niekomu vyjavím, všetko to zmizne.“ „No dobre,“ povedala, „keď to nemám vedieť, tak nemám.“ Ale žena mala takú povahu, že jej zvedavosť nedala spať ani vo dne ani v noci, na muža neúnavne dorážala otázkami a popichovala ho výsmechmi a posmeškami tak dlho, kým mu nedošla trpezlivosť a všetko jej to nevyklopil; ako chytil zlatú rybku a ako jej opäť dal slobodu. A keď to vyrozprával, tu zrazu všetko zmizlo a oni sedeli zase vo svojej starej chalupe. A bolo po všetkom!

Mužovi neostalo nič iné, než aby zase chodil na ryby ako predtým. Ale opäť sa mu poštastilo a ulovil zlatú rybku. „Počúvaj,“ povedala, „keď ma zase hodíš do vody, tak ti ja ešte raz vyčarujem zámok a bude tam aj tá skriňa plná jedla. Ale to ti vravím, nikomu nehovor, odkiaľ to pochádza, inak to zase zmizne.“ „Tentoraz budem mlčať,“ povedal a hodil rybku do vody. A doma bolo všetko ako predtým a žena bola celá šťastná a veselá, ale zvedavosť jej nedala pokoja. Po pár dňoch sa ho začala opäť vypytovať, čo sa prihodilo a kde to všetko má začiatok. Muž dlhý čas mlčal, ale nakoniec sa zase nahneval a tajomstvo jej vyjavil. V tú ránu všetko zmizlo a oni sedeli zase v starej chalupe. „No a teraz to máš!“ povedal. „Teraz môžeme zase hladovať.“ „Keď ma to bohatstvo netúži, keď neviem, odkiaľ pochádza, nemám pokoja,“ povedala žena smutne.

Tak chodil muž zase rybačiť a po nejakom čase ulovil zlatú rybku po tretí raz. „Počúvaj,“ povedala, „keď som zase padla do tvojich rúk, vezmi ma domov, rozrež ma na šesť kúskov, dva daj zjesť svojej žene, dva svojej kobyle a dva zakopaj do zeme, tak ti azda konečne prinesiem šťastie.“ Muž vzal rybu domov a urobil, čo mu povedala. Tak sa stalo, že z tých dvoch kúskov, čo vložil do zeme, vyrástli dve zlaté ľalie, kobyle sa narodili dve zlaté žriebätá a jeho žena porodila dve deti, ktoré boli celé zlaté.

Deti vyrástli na krásnych zlatovlasých jinochov, rovnako ako žriebätá na zlatogrbé kone. Jedného dňa povedali otcovi: „Otče, nasadneme na svoje zlaté kone a pôjdeme do sveta.“ Ale otec zarmútene odpovedal: „Čo si tu počneme, keď vy odídete a my nebudeme ani vedieť, ako sa vám darí?“ Tu mu zlatovlasci odpovedali: „Zostanú tu predsa tie dve ľalie, každý deň sa na ne pozerajte, ako sa im darí, keď budú svieže, tak sa darí dobre aj nám, keď však budú usychať, je to zlé aj s nami, a keď padnú k zemi, sme mŕtvi.“

Zlatovlasci teda vyrazili do sveta, až prišli ku hostincu, kde bolo veľa ľudí, a keď chlapcov videli, začali sa smiať a robiť si z nich posmech. Keď ten výsmech začul ten starší, zahanbil sa a do sveta sa mu zrazu nechcelo, obrátil sa teda domov. Ale mladší brat šiel ďalej, až sa dostal na okraj hlbokého lesa. Chcel sa týmto lesom vydať ďalej, ale ľudia ho varovali: „Nechoď tadiaľto, les je plný zbojníkov, niečo zlé sa ti prihodí, keď uvidia, že si zo zlata ty aj tvoj kôň, tak ťa iste zabijú.“ Ale chlapec sa nezľakol a povedal: „Ja musím ísť ďalej.“ Vzal medvediu kožu, natiahol si ju na seba, na koňa natiahol tiež jednu medvediu kožu, aby nebolo vidieť, že sú obaja zo zlata, a spokojne sa vydal do lesa. Keď tým lesom chvíľu išiel, tu začul v krovinách šuchot a tiché hlasy, ako jeden s druhým hovorí. Z jednej strany niekto volal: „Tu je zas jeden!“ a druhý mu odpovedal: „Toho necháme ísť, to je len nejaký medvedí vodič, úbohý a iste chudobný ako kostolná myš, čo by sme si na ňom vzali.“ Tak týmto lesom prešiel šťastne a neutrpel žiadnu škodu.

Jedného dňa prišiel do jednej dediny, kde stretol krásne dievča, ktoré bolo také pôvabné, že krajšie svet nikdy nevidel. A pretože si ho zamiloval, išiel za ním a spýtal sa: „Z celého srdca ťa milujem, staneš sa mojou ženou?“ Tomu dievčaťu sa tiež veľmi páčil, takže rada súhlasila: „Chcem sa stať tvojou ženou a verne pri tebe stáť po celý život.“ Tak slávili svadbu, keď tu sa vrátil domov nevestin otec a videl, že jeho dcéra sa vydáva, a začudoval sa: „Kto je ženích?“ Ukázala mu zlatovlasca, ktorý mal na sebe medvediu kožu. Tu sa otec nahneval: „Moju dcéru si nikdy nevezme nejaký povaľač!“ a chcel ho zabiť. Tu ho dievča úpenlivo prosilo: „Je to môj muž a ja ho z celého srdca milujem.“ Nakoniec otca obmäkčilo. Ale tomu to aj tak nešlo z mysle, a tak druhého rána vstal zavčasu, aby si ženícha poobzeral. Ale keď ho zazrel, veľmi sa zaradoval, v posteli videl spať zlatého muža a jeho medvedia koža ležala na zemi. Pomyslel si: „To je dobre, že som svoj hnev skrotil, bol by to hriech.“

Raz sa ženíchovi snívalo, že je na love a prenasleduje překrásneho jeleňa. Keď sa ráno zobudil, povedal svojej žene: „Musím na lov.“ Tá však dostala strach a prosila ho, aby zostal doma: „Mohlo by sa ti ľahko niečo zlé prihodiť.“ Ale on stál na svojom: „Musím von!“ A vyšiel do lesa a netrvalo dlho a naozaj natrafil na skvostného jeleňa, rovnakého ako vo sne. Chcel ho zastreliť, ale jeleň uskočil nabok, a tak sa ho vydal prenasledovať. Hnal sa cestou necestou cez kroviská a úžľabiny, celý deň jeleňa neúnavne sledoval, ale k večeru mu zrazu zmizol. A keď sa obzrel, stál pred malou chalupkou, v ktorej býva čarodejnica. Zaklopal, vyšla von a pýtala sa: „Čo tu robíš tak neskoro večer v tmavom lese?“ Odpovedal: „Nevidela si toho krásneho jeleňa?“ „Áno, toho jeleňa poznám,“ odvetila čarodejnica a jej psík, ktorý s ňou vybehol z domu, začal brechať a dorážať. „Buď ticho, ty malá krysa, lebo ťa zastrelím!“ zvolal nahnevane. Tu sa čarodejnica zachmúrila a povedala: „Môjmu psíkovi chceš ublížiť?!“ a dotkla sa jinocha prstom a premenila ho na kameň. Jeho žena zatiaľ márne čakala doma a do srdca jej vstúpila podivná tieseň.

Toho času stál jeho brat práve pri zlatej ľalii, keď zrazu padla k zemi. „Ach bože, môj brat je vo veľkom nebezpečenstve, musím za ním, azda ho ešte zachránim.“ Ale otec ho prosil: „Zostaň doma, ak stratíme aj teba, čo si počneme?“ Ale zlatovlasec odvetil: „Ja musím, otče!“ Vyskočil na svojho zlatého koňa a išiel, až došiel do hlbokého lesa, kde ležal jeho brat ako kameň. Stará čarodejnica vyšla z domu a lákala ho bližšie, aby ho tiež zaklala, ale on sa nepriblížil a povedal: „Zrazím ťa strelou k zemi, ak môjho brata zase neoživíš!“ Čarodejnica sa vykrúcala, ale nakoniec to, hoci nerada, urobila, dotkla sa toho balvana prstom a on sa zmenil zase na človeka. Obaja zlatovlasci sa zaradovali, že sa opäť stretli, a išli spoločne von z lesa, jeden k svojej žene, ten druhý domov k otcovi, ktorý povedal: „Ja som vedel, že si brata vyslobodil, lebo ľalia sa postavila a znovu rozkvitla.“

A žili odvtedy spokojne, a tak to išlo až do konca ich dní.