Princ Žabinec

1. kapitola

Bol raz jeden začarovaný princ. A bol začarovaný už dlho. Tak dlho, že si už ani nepamätal, aké je to chodiť a neskákať, rozprávať a nekvákať, hrýzť a necmúľať. Bol totiž začarovaný do žabiaka. A keďže sa jeho princovské meno pre žabiaka príliš nehodilo a ostatné žaby a žabiaci sa mu smiali, začal si hovoriť Žabinec.
Princ bol vzdelaný človek, totiž žabiak. Vedel kedysi tancovať, ale to mu teraz, pravda, príliš nešlo. A tiež mal veľmi rád hudbu, sám vraj kedysi hrával na husle a výborne spieval. Preto za ním jedného dňa prišiel starý žabiar, odovzdal mu kvakovku a poveril ho vedením najlepšieho žabieho zboru na celom rybníku. Ale žabky boli nedisciplinované, kvákali, ako im zobák narástol, a vôbec robili princovi samé naschvály.
Žabiak bol trpezlivý učiteľ, ale jedného dňa došla trpezlivosť aj jemu. Snažil sa so žabím zborom práve nacvičiť jeden z nádherných koncertov Vodnej hudby. Ráno, tesne pred východom slnka, žaby a žabiaci práve odpočívali po nočnom kvakovskom koncerte. Prišiel za Žabincom ocko Slimák a hovorí:
„Ty si taký múdry a vzdelaný, výnimočný žabiak. Nedalo by sa nejako zariadiť, aby ste Vy žaby boli v noci ticho? Budíte celé okolie. Mám doma ženu a malého synčeka. Pochop, že my ostatní sa potrebujeme v noci vyspať. Vezmite si príklad zo svetlušiek. Tiež pracujú v noci, pekne všetkým svietia. A ako potichu!“
Táto reakcia publika na práve skončený celonočný koncert princa Žabinca tak rozhorčila, že sa vydal hľadať princeznú vyslobodzovateľku.
Preskákal celé hodiny, dni i týždne, bol to žabiak skokan. Až raz dorazil k veľkému veľkému jazeru. Vyliezol na najvyšší lopúch pri brehu, ale druhý koniec nedovidel. Len modrá hladina odrážala slnečný trblet a chlpaté obláčiky z oblohy. Keďže bol princ nielen vzdelaný, ale aj šikovný, nazbieral suché steblá trávy, zviazal ich ďatelinou, z listu lopúcha urobil plachtu a loď bola pripravená na vyplávanie. Ale to už bol večer, a tak sa žabiak rozhodol, že sa na tú veľkú plavbu poriadne vyspí.

2. kapitola

Bola krásna letná noc a žabiakovi Žabincovi sa spalo veľmi dobre, ako keď ho do vody hodí. Našťastie ho tam nikto nehodil. A tak sa mu sníval ten najkrajší sen, aký sa len začarovanému princovi môže snívať. V tom sne bol krásnym mládencom. Býval v krásnom zámku s množstvom krásnych izieb. A všade bolo plno slnka, mäkkých kobercov a nadýchaných vankúšov. Tiež sa oňho starala kopa služobníctva. Na raňajky mal čerstvé rožteky s maslom, hrnček kakaa a dve jablká. Na obed mu nosili kuchárky vypečené kurence, misu zemiakov a žajdlík chladnej medoviny. A keď sa zvečerievalo, dostal chuť na čučoriedkový koláč. Zavolal si teda novú kuchárku a hovorí:
„Na raňajky chcem mať kus čučoriedkového koláča. Teraz pôjdeš, nazbieraš ich, zamiesiš cesto a ešte v noci mi ho upečieš. Alebo pre Teba na zámku už nebude miesto.“
Ale v celom zámku nebola ani jedna maličká čučoriedka a v celom okolí ani jeden čučoriedkový les. Kuchárka sa dala do plaču:
„Čo ja si len počnem?“
Ale keď si princ praje, poddaní musia poslúchať. A tak si Majdalénka zbalila krajec chleba a misku na čučoriedky. Vzala si pevné topánky a pršiplášť, keby začalo pršať, a vydala sa na cestu. Prechodila skoro celú noc, ale čučoriedku nenašla ani jedinú. Potom už bola taká unavená a ospalá, že jej neostalo nič iné, len sa vrátiť domov. Ťažko sa jej vracalo do izbietky v podzámčí. Čo ja len princovi poviem. Ako mu to len vysvetlím. Veď nikdy nebol ďalej než pri druhej bráne. Určite ani nevie, že v našom kráľovstve žiadne čučoriedky nerastú, že ich kuchár pri každoročných trhoch draho kupuje od severného kráľa. A zaspala.
Ráno celá chalúpka voňala čerstvým koláčom. Ležal na stole, ešte horúci, prikrytý ľanovým obrúskom. Majdalénka sa najprv zľakla, ale potom si povedala, že takto to v rozprávkach asi má byť. Zabalila koláč do uzlíka a utekala na zámok. Veď už bol najvyšší čas. Princ sa práve chystal na raňajky. V poslednej chvíli stihla kuchárka narovnať koláč na podnos a už sa niesol princovi na stôl. Princ zjedol rožteky, maslo, vypil kakao, z koláča len ukúsol, na nešťastnú kuchárku sa ani nepozrel a dokonca jej ani nepoďakoval. A to sa predsa patrí, aj keď je princ. A Majdalénka z toho bola veľmi smutná.
V tom sa Žabinec prebudil. Bolo mu Majdalénky ľúto a hovoril si, že keby on mohol byť zase princom, určite by zjedol koláč do poslednej omrvinky a pekne by jej poďakoval. Ale to už sa zdvihol vhodný vietor a bol čas vyplávať.

3. kapitola

Hladina jazera bola toho rána pokojná, vlny sa len mierne povaľovali, obloha modrá ako voda a voda ako obloha a v celej tej modrej sa občas zabielil obláčik, občas lekno. A cesta na plti pekne ubiehala.
Na poludnie, keď už bol ten pravý čas na obed, zjedol Žabinec poslednú slivku z cestovného uzlíka. Potom sa natiahol na svoj zelený žabí chrbát a opaľoval sa. Jeden obláčik ako baránok, druhý obláčik ako baránok, tretí obláčik ako. A princ už zase spal ako zabitý. Ale chyba!
Keď niekto spí na vode, mal by spať ako na vode! Klapy. klapy. klap. Stojí nad ním bocian. Cvaky. cvaky. cvak. Naťahuje zobák. Žabinec otvoril jedno oko, druhé oko. Vidí červené nohy, dlhéé, predlhéé, a niekde vo výške biely kabát z peria. A tu nad ním zobák znova klap! a žabiak hop! a už bol vo vode. A pláva a pláva. A bocian za ním a za ním. Tak sa Žabinec zhlboka nadýchol a ponoril sa pod hladinu. Ale bocian zobákom stále za ním. A žabiak hlbšie a zobák hlbšie. Až sa princ ponoril až na dno jazera. Tam naňho zobák nedosiahol.
Sadol si na modrý kameň, obzerá sa modrou vodou. Vidí čudné rastlinky, iné než poznal. A tiež vidí ryby. A tie sú od prírody náramne zvedavé, preto sa tak často nachytajú na obyčajného červa. Červy sú totiž strašne táravé. Okolo Žabinca už plávajú aj Krásnoočká, čo sú práve v sladkých vodách na dovolenke. A tiež rak sa prišiel na čudného návštevníka pozrieť. Pricúval opatrne k žabiakovi a hovorí:
„Jativ, cenizduc!“
Žabinec naňho pozeral s otvorenými ústami. Asi tu rozprávajú nejakým zvláštnym podvodným jazykom a ako slušne vychovaný žabiak na pozdrav odpovedal. A rak pokračoval:
„Aj mos kar. A otk is yt?“
Asi sa ma na niečo pýta, pomyslel si princ. Ale ja mu nerozumiem. Keď mu neodpoviem, bude si myslieť, že som nezdvorák. V tom sa do čudného rozhovoru vložila pani raková:
„Ale veď on Ti nerozumie! Veď hovoríš odzadu.“
A bola to pravda. Ako bol rak zvyknutý chodiť odzadu, myslieť odzadu, tak začal aj odzadu hovoriť.
„Ospravedlňujem sa,“ obrátil sa k žabiakovi.
„To nič,“ stihol ešte povedať princ, ale to sa už musel vrátiť späť. Žabiaci totiž bez vzduchu dlho pod vodou nevydržia. Cestou mu ešte blesklo hlavou: Dúfam, že tam už nebude ten hrozný bocian. Ale to už bol od hladiny len kúsok.

4. kapitola

Keď Žabinec vyplával z podvodného kráľovstva zase späť na hladinu, žabí lovec tam už nebol. Asi odletel niekam na druhú stranu jazera nazbierať trstinu na stavbu hniezda. To aby mu pani Bocianová nenatrela uši, že ide domov s prázdnymi rukami.
„Aké to asi je bývať na komíne?“, hovoril si princ Žabinec, „Dovidí ďaleko, kam nedovidí, tam doletí. Mať tak krídla! Obletel by som všetky hrady a zámky v krajine. Zakrúžil by som okolo veže, usadil sa na rímsu, nazrel do okna. Zaspieval by som svojej princeznej tak ľúbezne, že by ma pobozkala a ja by som bol znovu krásnym princom ..... “
A ležal na plti a premýšľal, aké by bolo nádherné byť bocianom.„A možno by som ani nepospiechal s hľadaním princeznej. Možno by som mohol ešte obletieť svet. Spoznať ďaleké kraje, naučiť sa reči. Aké tam asi žijú žabky v tých končinách za obzorom? Sú tiež také pekne zelené ako tie naše? Žabky!!! Veď bocian žerie žabky! Nikdy by som nemohol byť tým odporným pojedačom žiab! Ani jeden deň!
A možno by mi princezná dokonca prirazila okno pred zobákom. Myslela by si, že jej nesiem decko. Bociany predsa nosia deti, chlapcov. Ani by ju nemuselo napadnúť, že ma má pobozkať. No, už ste niekedy počuli, že by princ bol začarovaný bocian… totiž že by bocian bol začarovaný princ? A ja by som zostal navždy bocianom! Brrrr.
Radšej zostanem ako žabiak. A svoju princeznú nájdem aj tak. A to čo najrýchlejšie, než sa ten bocian vráti. Tak rýchlo preč.“
A ponoril nohy do vody, bruškom sa oprel o plť a mocnými tempami uháňal po jazere k druhému brehu. Už sa mu skoro zdalo, že ho zazrel. Ale bol to len mrak nad hladinou. Trochu si odpočiniem. Ľahol si na plť. A potom pôjdem ďalej. Zastavil a hodil do vody kotvu. Mať tak krídla, pomyslel si ešte. Ale to už slnko zapadalo, a tak sa žabiak prikryl listom a zaspal.

5. kapitola

Hviezdy tú noc svietili ako tisíce lampášikov a ožarovali oblohu tajomným svetlom diaľok. Mesiac bol v splne a jeho strieborný svit prebúdzal vo všetkých žabkách, žabiakoch aj žabiatkach tie najvrúcnejšie umelecké túžby. A tak žaby kuňkali, žabiaci kvákali a žabiatka škrekotali, všetci sa snažili, ako len najlepšie vedeli, a spievali, ako len najsilnejšie mohli. Všetky riečky, potoky, rybníky, jazerá, skrátka celú krajinu prestúpil jeden veľký žabí koncert.
Len jeden hlas v tomto žabom zbore sveta chýbal. Len jeden žabiak tej noci nezaspieval ani notičku. Bol to náš Žabinec. Mesiac svietil, vlny ho kolísali a on unavený spal vo svojej lodi. Celý deň bojoval s bocianom a teraz sa mu snívalo o podvodnom kráľovstve. O začarovanej víle, račej princeznej, o sasankách a lastúrach, o morských koníkoch a sladkovodných šťukách a spal a spal a spal.
Prebudilo ho až ranné slniečko. Žabiak otvoril jedno oko a zľakol sa, otvoril druhé oko a posadil sa, otvoril ústa a pozerá. Jeho loďka pristála. Polnočné jazero uvoľnilo kotvu a on si to nevšimol. Loďka plávala, vlny ju unášali, vietor vial a Žabinec spal.
„Zem!“, zvolal konečne, keď sa spamätal.„Našiel som zem!!!“ A skákal, div loďku neprevrhol. Potom vzal svoj uzlíček a urobil prvý žabí krok. Stanul na rozpálenej piesočnatej pláži, ktorá sa ťahala od nedohľadna do nedohľadna. „Zem, moja zem,“ hovoril si žabiak a bol šťastný.
Vydal sa potom po pláži. Išiel a vietor ho ovieval, piesok hrial. Pri vŕbe obedoval, kúsok ďalej sa v plytčine vykúpal a deň príjemne ubiehal.
„To je tu krásne,“ hovoril si Žabinec, „kto tu asi býva? Žijú tu aj žaby?“, premýšľal. „Určite tu žijú, veď je tu tak krásne.“ A išiel ďalej a odtláčal svojimi žabími nožičkami do piesku malé žabie stopy.
Tu zrazu vidí niečo v piesku. „Stopa!“ zaradoval sa žabiak „Žabia stopa na mojej pláži! Niekto tu bol. Nejaký žabiak sa tu prechádzal. A práve pri mojej lodi.“ Tu sa zarazil. „Loď! Veď to je moja loď!!!“ A žabiak zosmutnel. Poznal, že jeho loď pristála na ostrove a on ho za jediný deň obišiel dokola, taký malý to bol ostrov. A žabiak Žabinec bol veľmi smutný, smutný a sklamaný. Ľahol si do piesku a plakal.
„Som na ostrove. Úplne sám a opustený. Nie je tu žiadny žabiak, aby som sa s ním mohol hrať.“ A plakal a plakal. Ale to už bol opäť večer, piesok hrial a náš začarovaný princ unavený plačom zaspal. Len vietor ešte utrhol zo stromu list a žabiaka prikryl.