Arcilhár

Kde bolo, tam bolo, bol raz v krajine Jánevímkde jeden kráľ, ktorému sa dalo nakecať modré z neba, dalo sa luhať, až sa dubové trámy v trónnej sále prehýbali. Ten kráľ všetko pokladal za pravdu a o ničom, čo sa dostalo k jeho ušiam, nepochyboval, že by to predsa len nemusela byť pravda.
Už mnoho rokov bol kráľom a najmenej raz za deň sa stalo, že niektorý z jeho dvoranov či ministrov nad nejakou novou správou povedal:
„To je lož!“ alebo „To je vylhané!“ alebo „Tomu by ani živá duša neuverila!“.
Tu sa kráľ vždy rozhneval, lebo on vždy všetko pokladal za pravdu a ešte ani raz nikomu nemohol do očí povedať:
„Ty veľkohubý šibal, ty luhaš!“
Ale aspoň raz, skôr než umrie, by tú vetu kráľ rád povedal a za to by dal aj tú najmilšiu vec na svete. Preto dal heroldmi po celej krajine rozhlásiť, že kto vymyslí takú veľkú lož, že jej ani sám kráľ neuverí, ten dostane za ženu jeho jedinú dcéru, krásnu princeznú.
Mnoho urodzených i neurodzených luhárov a táračov sa pokúšalo svojím bájnym umením vyslúžiť si kráľovskú dcérku, ale nepodarilo sa im to. A za svoju opovážlivosť potom putovali na sedem rokov do temnej veže.
Tu v jednom ďalekom meste začul jeden vandrovný tovariš herolda vyvolávať tú kráľovskú správu. Ten chasník sám seba pokladal za arcilhára, ktorý rád vodil ľudí za nos. K tomu si povedal, že krásna princezná je pekná odmena za pár šťavnatých lží, a vybral sa na cestu do kráľovského mesta.
Keď ten mladý a statný chasník prišiel k zámockej bráne a strážnym a sluhom oznámil, čo chce, títo mu radili, aby sa radšej ani o krok ďalej neodvažoval ísť. Ale Kilián sa nedal zastrašiť a želal si byť zavedený ku kráľovi.
Kráľ sedel na svojom zlatom tróne a vedľa neho jeho dcéra. Kráľ povedal:
„Povoľujem ti tri lži. Ale keď budem všetko pokladať za pravdu a aspoň raz ťa nenazvem luhárom, tak si tú očarujúcu cenu po mojej ľavici prehral a po celých sedem rokov neuvidíš ani slnko, ani mesiac.“
Keď kráľ o tej očarujúcej cene po svojej ľavici hovoril, odvážil sa Kilián pozdvihnúť k princeznej svoje oči ..... a ty moja krása ..... ona sa na neho tak priateľsky a milo usmievala, že z neho všetka úzkosť spadla a on už nepochyboval, že ju ešte dnes zovrie vo svojom náručí.
„Tak začneme.“ zahájil kráľ to zápolenie a ukázal rukou, ozdobenou žiarivými prsteňmi, na podlahu trónnej siene, ktorá bola zo zlatých dosiek, a spýtal sa Kiliána:
„Pozri chlapče, takú drahocennú podlahu si iste nikde nevidel, čo?“
„Ale, prečo by nie?“ odvetil chasník.
„Kde?“ spýtal sa kráľ.
„V mojej rodnej dedine, ktorá leží za skleneným lesom vpravo pod Mesiacom a volá sa Lžimiprvá.“
„A u koho si takú zlatú podlahu videl?“
„No, kde asi? Doma, u môjho otca.“
„Kto je tvoj otec?“
„No, kto by mal byť? Predsa pastier svíň v našej obci.“
„A koľko svíň pasie?“
„Asi päťtisíc.“
„Ako dlho ich už otec vyháňa na pašu?“
„Teraz už to pomaly bude 199 rokov!“
Kráľ zakašľal a povedal:
„Keď tvoj otec už toľko rokov opatruje toľko svíň, iste si nasporil veľa peňazí, takže si napokon mohol dať položiť v izbe podlahu zo zlata, tomu rád verím, lebo byť pastierom svíň je výnosné.“
Kráľ sa škodoradostne usmieval, pretože tá prvá lož bola pre neho veľmi nepatrná. Ale Kilián sa tým nenechal vyviesť z pokoja.
„No, ďalšia.“ pokračoval kráľ, ukázal rukou na okno a povedal:
„Choď k oknu a pozri sa dolu do mojej záhrady! Videl si niekedy vo svojom živote takú veľkú repu?“
„Ó, jemináčik!“ namietol Kilián statočne:
„Tie vaše sú len uschnuté sadenice proti tým, ktoré som videl, dnes je to práve 99 rokov, za morom Nikdež v krajine Zarohem. Boli také veľké, že pod ich listami mohlo stáť šestnásťtisíc vojakov v prietrži mračien a ani kvapka vody ich nezmočila.“
Kráľ zakašľal druhýkrát a povedal:
„No áno, keď môže mať pastier svíň v izbe zlatú podlahu, tak v krajine Zarohem, čo leží za morom Nikdež, môžu rásť takéto repy. Čo všetko je len na tomto svete možné!“
Kráľ sa smial ešte zlomyseľnejšie než prvýkrát. Potom hneď zdvihol ruku, ukázal na okno na druhej strane siene a povedal:
„Teda do tretice! Choď na druhú stranu a pozri sa na jedľu v mojom parku, videl si niekedy pri svojom vandrovaní vyššiu jedľu?“
Veselý Kilián, v ktorom bolo ukrytých mnoho šibalstiev, si práve teraz spomenul na jednu lož, ktorá bola taká diabolsky vylhaná, že sa určite na celom svete nenájde človek, ktorý by jej uveril. A tak začal statočne a chvastavo rozprávať:
„Ty moja dobrota! Táto? To je len metlička proti tým jedliam, ktoré som videl v Nebeských horách. Ja sám som vyskúšal, aká vysoká je tá najvyššia z tých jedieľ. Najprv som si nakúpil 22 tisíc nárožníkov a jeden po druhom som ich do kmeňa zatĺkal, aby som po nich mohol smerom k vrcholu vystúpiť.
Pomyslite si! Už som vyliezol až do siedmeho neba a vrcholok jedle nebol stále vidieť. No, keď som už tam bol, povedal som si, že by som sa mohol po tom nebi trochu porozhliadnuť. Našiel som tam mnoho známych z dediny Lžimiprvá a tiež z krajiny Zarohem a rozprával som im, že skôr než uplynie jeden rok, privediem si ako svoju ženu domov krásnu kráľovskú dcéru z krajiny Jánevímkde. A oni mi všetci verili a priali mi veľa šťastia. Radi by ma pozvali na večeru, ale ja som si povedal, že by som rád ešte pred zotmením kĺzal dolu na svet a rozlúčil sa.
Ale nemohol som ani za nič nájsť tú jedľu, po ktorej som do siedmeho neba vyliezol, a už som myslel na to, že si v nebi nájdem nejaké odľahlé miesto, kde prenocujem. Keď som sa tam tak motal, narazil som zrazu na sud od cibule. Pozrel som dovnútra a videl som, že je plný až po okraj pšeničných otrúb. Vida! To mi prišlo práve vhod! Z tých otrúb som upletol povraz, tuctom zvyšných klincov som ho dobre pribil k nebeskému oknu a sám som sa po tom otrubovom povraze spustil dolu na svet. Keď som bol ešte ďaleko od najvyšších mrakov, veľký kus povrazu mi chýbal.
Čo som si mal teraz počať? No, nemal som inú možnosť, než aby som kus povrazu hore odrezal a dolu ho priviazal. Tak som sa konečne dostal na pevnú zem priamo pred vaším kráľovským palácom.
A ten povraz, tomu nebudete, pane kráľu, veriť, tak ten povraz bol celý porastený gombíkmi z medi.“
Tu kráľ zoskočil z trónu a dal sa do krika:
„To je LOŽ rovnako dlhá ako ten povraz, ktorým si sa z neba vylhal!“
„Dobre,“ odvetil žiariaci Kilián: „teraz som váš zať!“
A vzal krásnu princeznú za ruku a dal jej zásnubný bozk. Potom šťastný pár predstúpil pred kráľa a ten im zviazal ruky, z hlavy zložil korunu a posadil ju statočnému Kiliánovi na kučery.
A tak sa arcilhár stal kráľom v krajine Jánevímkde