Chytrá Elza

Kto by nepoznal chytrú Elzu? Celá dedina ju chválila:
„To je naša chytrá Elza.“
„Mala by sa vydať,“ hovoril otec. „Ale kde zobrať ženícha?“ odpovedala matka. Vyberali, prebierali, radili sa a pozvali Mateja. Ten sa k Elze bude hodiť ako kapusta k jaternici. Matej prišiel a vypytoval sa:
„Je vaša Elza naozaj chytrá? Inú ako chytrú si za ženu nevezmem.“
„Ó jaj, tá má za ušami,“ smial sa otec. A matka povedala:
„Naša Elza vidí vietor, ako behá po návsi, a počuje aj muchy kašľať.“
Matej pokýval hlavou:
„Taká žena sa mi hodí. Budem sa o ňu uchádzať.“ Sadli si za stôl a dali sa do jedla. Ale chýbalo pivo. „Choď, Elza, s krčahom do pivnice a prines pivo,“ povedala matka.
Elza vzala krčah s viečkom, išla do pivnice a cestou pekne klapkala viečkom o krčah, aby jej cesta ubiehala. V pivnici si pritiahla k sudu stoličku a posadila sa na ňu. Prečo by sa k sudu zohýnala a krčila? Bolelo by ju v chrbte a ešte by mohla dostať nejakú chorobu. Krčah prisunula nohou k čapu a otvorila kohútik. Nech si pivo tečie do krčaha. Aby sa nenudila, obzerala sa po pivnici sem a tam. Pomaly, pomalinky krútila hlavou, nechcela sa unaviť. Zrazu uvidela nad sebou sekerku zavesenú na stene. Chytrá Elza sa pozerala na sekerku, pozerala a uvažovala:
„Ak si vezmem Mateja za muža, budeme mať dieťa. Dieťa vyrastie, pošleme ho do pivnice po pivo a sekerka mu spadne na hlavu. Úbožiatko z toho bude mať smrť.“
A Elza sa dala do plaču a plakala a plakala nad tým nečakaným nešťastím.
Hore sedeli za stolom a čakali, kedy im chytrá Elza donesie pitie.
„Choď, pozri sa, čo je s Elzou,“ hovorila gazdiná slúžke.
Slúžka bežala do pivnice, pozerá, nemôže uveriť vlastným očiam. Elza sedí pri sude, plače a nariekať.
„Prečo plačeš, Elza?“ spýtala sa jej slúžka.
„Ach jaj,“ odpovedala Elza, „ako by som neplakala. Ak si vezmem Mateja za muža, budeme mať dieťa. Dieťa vyrastie, pošleme ho do pivnice po pivo, sekerka mu spadne na hlavu a dieťa z toho bude mať smrť.“
Slúžka povedala:
„Aká je len tá naša Elza chytrá!“ A sadla si k nej a tiež sa dala do plaču. Za chvíľu, keď sa ani Elza, ani slúžka nevracali, hovoril gazda čeľadníkovi:
„Zbehni do pivnice a pozri sa, čo tam Elza a slúžka robia, že nejdú.“
Čeľadník zbehol po schodoch a vidí Elzu a slúžku, sedia pri sude, plačú a nariekajú.
„Prečo plačete?“ spýtal sa ich.
„Ach jaj,“ vzdychla Elza, „ako by som neplakala? Ak si vezmem Mateja za muža, budeme mať dieťa. Dieťa vyrastie, pošleme ho do pivnice po pivo, sekerka mu spadne na hlavu a dieťa z toho bude mať smrť.“
Čeľadník povedal:
„Aká je len tá naša Elza chytrá!“ A sadol si k nej a začal tiež plakať. Hore čakali na čeľadníka, ale čeľadník sa nevracal.
„Choď dolu do pivnice a pozri sa, čo je s Elzou,“ hovoril muž žene. Žena išla dolu, uvidela Elzu, slúžku a čeľadníka nariekať a spýtala sa ich, čo sa deje. Elza jej s plačom povedala, že na jej dieťa raz spadne sekerka a že dieťa z toho bude mať iste smrť.
Matka povedala tiež:
„Aká je len tá naša Elza chytrá.“ A posadila sa k nim a rozplakala sa. Muž hore ešte chvíľu počkal, a keď sa ani ženy nemohol dočkať, hovoril:
„Musím sa sám do pivnice pozrieť, čo je s Elzou.“
Prišiel do pivnice a videl všetkých spolu plakať a nariekať. Spýtal sa, čo sa stalo, a dozvedel sa o tom nečakanom nešťastí.
„Aká je len tá naša Elza chytrá,“ povedal, posadil sa k nim a rozplakal sa s nimi.
Hore čakal ženích dlho sám, a keď nikto nechodil, rozhodol sa ísť za nimi. Zostúpil do pivnice a videl všetkých piatich spolu nariekať. Jeden plakal viac ako druhý. Na podlahe veľká kaluž piva a z čapu už sotva kvapkalo.
„Stalo sa nešťastie?“ spýtal sa ich.
„Ach jaj, milý Matejko,“ vzdychala Elza, „ak sa zoberieme, narodí sa nám dieťatko. Dieťatko vyrastie, pošleme ho do pivnice po pivo a sekerka mu spadne na hlavu. Úbožiatko naše dieťa bude mať smrť. Ako by sme pre neho neplakali?“
„No,“ povedal Matej, „viac rozumu pre moju domácnosť nepotrebuješ. Keď si taká chytrá, Elza, ožením sa s tebou.“ Vzal ju za ruku, vyviedol z pivnice a bola svadba.
Po svadbe hovoril Matej:
„Žena, musím za prácou, zarobiť trochu peňazí. Ty choď zatiaľ na pole a pokos raž, nech máme chlieb.“
„To vieš, môj milý Matejko,“ odpovedala Elza.
Akonáhle Matej odišiel, uvarila si Elza dobrú kašu a vzala ju so sebou na pole. Na poli si povedala:
„Čo mám robiť skôr? Kosiť, alebo jesť? A čo, najskôr sa najem.“
A Elza sa pustila do kaše, nič na miske nenechala. Nakoniec misku vylízala a zase uvažovala:
„Čo mám robiť skôr? Kosiť, alebo spať? A čo, najskôr sa vyspím.“
Položila sa, ruky dala pod hlavu a za chvíľku spala.
Matej bol dávno doma, ale Elza sa z poľa nevracala.
„Kto má takú chytrú Elzu ako ja?“ čudoval sa Matej. „Pre samú robotu sa nepríde ani domov najesť.“
Zmrákalo sa a Elza ešte nebola doma. I vydal sa Matej za ňou na pole. Chcel vidieť, koľko raže pokosila, a uvidel raž stáť a Elzu ležať v tráve a spať. Matej sa rozbehol domov. Priniesol vtáčiu sieť so zvončekmi, obsypal Elzu sieťou a odišiel. Doma za sebou zamkol dvere.
Elza spala a spala. Prebudila sa až v noci. Vstala a zvončeky na sieti začali zvoniť. Chytrá Elza sa zľakla a nevedela, čo sa s ňou deje. Som to ja, alebo to ja nie som, pýtala sa sama seba. Chvíľu prešľapovala a potom hovorila:
„Ja už viem čo, pôjdem domov a opýtam sa, či som vonku alebo doma. Matej to predsa musí vedieť.“
Bežala domov, ale dvere chalupy boli zamknuté. Zaklopala teda na okno a zavolala:
„Matejko, je Elza doma?“
„Ako by nie,“ povedal Matej, „je doma.“ Chytrá Elza sa vyľakala a hovorila:
„Ach, bože, tak to predsa len nie som ja,“ a šla k iným dverám. Ako chodila po dedine, zvončeky na nej cinkali a ľudia pred ňou zamykali. Vtedy sa rozbehla z dediny von a nikto ju už nikdy nevidel.