Dve dcérky a dobrá lesná víla

Bol raz jeden kmotor, bola raz jedna teta, on bol vdovec, ona vdova, on mal dcérku, ona tiež, a tak sa dali dokopy, že im spolu bude lepšie. Lenže im lepšie nebolo, a keby bolo bývalo, nebolo by teraz čo rozprávať. Tak dobre počúvajte!
Jedného dňa sa teta oborí na kmotra a vymýšľa si, čo len vládze:
„Tá tvoja dievka je drzá, lenivá a neposlušná, už si s ňou neviem rady!“
Kmotor si vzdychne, už dávno poznal, že proti tej ženskej, čo si uviazal na krk, nič nezmôže, a zlomyseľná teta si ďalej melie svoje:
„Nech mi ide z domu! Ak ju nevyženieš, pod jednou strechou s tebou nezostanem.“
Úbohý kmotor to prežúval zo všetkých strán, ale nenašiel z toho východisko. I zavolal si s ťažkým srdcom dcérku a hovorí:
„Dievčatko zlaté, ty sama vieš, ako to u nás vyzerá. Si rozumná, k práci sa vieš postaviť a si už dosť veľká, aby si sa o seba vedela postarať. Choď, kam ťa oči povedú a nohy ponesú. Ak nepôjdeš, macocha nás oboch utrápi na smrť.“
Keď to dcérka vypočula, zaplakala, potom si s plačom zviazala batôžtek, naposledy objala otecka a vydala sa do sveta.
Išla, kam ju oči viedli a kam ju nohy niesli, až prišla k studni a zrazu započula:
„Panenka pekná, bežíš popri mne, bežíš, prečo sa nezastavíš?“
„Ale zastavím, studnička, zastavím, keď ma tak úprimne zveš,“ odpovedala dcérka. „Ale vidím, že vodu máš zakalenú. Chceš, aby som ťa vyčistila od blata?“
„To urob, panenka pekná, to urob, a ja ti poďakujem. Keď pôjdeš tadiaľto druhý raz, dám ti čistej vody.“
Dobrá dcérka vyčerpala zo studne vodu, zbavila ju blata, opravila ju, ako vedela, a išla ďalej.
Čoskoro prišla k peci. Len čo sa priblížila, započula:
„Panenka pekná, bežíš popri mne, bežíš, prečo sa nezastavíš?“
„Ale zastavím, pecka, prečo by som sa nezastavila. Ale vidím, že si celá schátraná. Mám ťa vymiesť, hlinou vymazať a oheň rozdúchať?“
„To urob, panenka pekná, to urob, ja sa ti odvďačím. Keď pôjdeš tadiaľto druhý raz, dám ti teplého chleba.“
Dcérka sa o pecku postarala, a keď sa v nej rozhorel oheň, išla svojou cestou ďalej.
Čoskoro prišla ku kru viniča a ten už zďaleka na ňu volal:
„Panenka pekná, bežíš popri mne, bežíš, prečo sa nezastavíš?“
„Rada sa zastavím, milý vinič, a okopem ťa a očistím od suchého lístia, už to potrebuješ.“
„To urob, panenka pekná, to urob, ja ti to nezabudnem. Keď pôjdeš tadiaľto druhý raz, dám ti sladkých strapcov.“
Dcérka kríčok viniča starostlivo ošetrila a išla ďalej, kam ju nohy niesli a viedli oči. Už sa chýlilo k večeru, keď prišla k čiernemu lesu.
Mesiac nesvietil, tma medzi stromami hustla tak, že bolo sotva na krok vidieť, a na dievčatko padol strach. Vtom medzi konármi presvitlo, cesta zatočila na čistinu, a odkiaľ sa vzal, tam sa vzal, uprostred čistiny stál biely domček.
„Poprosím tu o nocľah,“ pomyslela si dcérka, „keď ma vyženú, nestane sa mi horšie, ako keď ma vyhnali z domova.“
Prešla voňavou záhradkou a trikrát zaklopala na dvere bieleho domčeka.
„Kto to klope na moje dvere?“ ozvalo sa zvnútra.
„Pocestná,“ hlesla dievčina.
„Ak máš dobré srdce, vojdi, ak nie, poponáhľaj sa odtiaľto.“
Dcérka si vzdychla:
„Som úbohé opustené dievča. Macocha ma vyhnala z domova, nemám kde hlavu zložiť.“
Z domčeka vyšla o barličke krásna pani s vlasmi až po päty a usmiala sa:
„Myslím, že budeš dobré dievčatko. Poď dnu a mňa sa neboj. Som lesná víla. Za tisíc rokov som si na lúkach nohy vytancovala, že mi už neslúžia, a tak si tu gazdujem.“
Dcérka vošla do bieleho domčeka a dobrá víla sa jej spýtala:
„Nechcela by si ísť ku mne do služby? Ak sa práce nebojíš, ak máš rada všetky lesné bylinky a všetku lesnú háveď, nebudeš si u mňa sťažovať!“
Dcérka si vydýchla, že nebude musieť ďalej naslepo svetom, a s radosťou súhlasila. Víla jej ukázala izbietku, kde bude bývať, a hneď jej povedala, čo bude mať na práci:
„Môj domček musí byť ako z cukru, moje korienky v záhradke nesmú mať nikdy smäd a moji drobčekovia nikdy hlad. Budeš si to pamätať?“
„Budem,“ sľúbila dcérka, „to nie je také ťažké, aby som si to nezapamätala.“
„Nech sa vnútri všetko trblieta a nech mi záhradka na pozdrav zavonia, keď sa napoludnie vrátim. A nezabudni, keď sa slniečko vyhúpne nad vrcholec tejto hrušky, uvaríš kašu z otrúb, ale nech nie je ani príliš horúca, ani príliš studená, a potom takto zvoláš všetky moje deti:

Drobčekovia milí,
kdeže ste sa skryli?
Nech ste zaliezli kdekoľvek, kamkoľvek,
pospešte si, pribehnite,
do kaše sa s chuťou pustite!

Na toto zavolanie sa moja drobnôstka zhromaždí okolo teba. Ty ju dobre nakŕmiš, a to ti vravím, nelekaj sa, ak si dobrá, nemáš prečo!“
Dcérka urobila, ako jej víla prikázala. Keď poupratovala v domčeku a postarala sa o záhradku, uvarila kašu, ochutnala ju, aby nebola ani horúca, ani studená, a práve keď slniečko stálo nad hruškou, vyšla na dvorček a zavolala:

„Drobčekovia milí,
kdeže ste sa skryli?
Nech ste zaliezli kdekoľvek, kamkoľvek,
pospešte si, pribehnite,
do kaše sa s chuťou pustite!“

Len čo to dopovedala, vyrojili sa zo všetkých dier, skrýš a nôr, čo ich všade bolo, hady a škorpióny, ropuchy a myši, tchory a lasice a všelijaká iná lesná háveď. Dcérka ich do jedného svedomito nakŕmila, a keď mala tá čudná drobnôstka dosť, ako sa zbehla, tak bola preč.
Okolo poludnia sa víla vrátila z lesa domov, privoňala k záhradke, očami pohladkala domček, zašla na dvor a trikrát tleskla dlaňami. Ako na povel sa okolo nej zhromaždili jej drobčekovia a zo všetkých strán jej bľabotali chválu na novú gazdinú. A tak tá dobrá dcérka u dobrej víly zostala.
Jedného dňa, keď práve uplynuli dvakrát tri mesiace, položila víla dcérke hlavu do lona a poprosila:
„Poiskaj ma vo vlasoch, už ma dlho nikto neiskal!“
A ako tak mala hlavu v dievčenskom lone, pocítila, že jej do vlasov ukvapla horúca slzička.
„Prečo plačeš, dievčatko? Azda sa ti nestíska po domove?“
„Stíska, tetuška, stíska,“ odpovedala smutne dcérka, „veď ani neviem, či môj otecko ešte žije.“
„No, tak sa pôjdeš pozrieť domov,“ povedala víla. „Choď do pivnice a vyber si jednu truhličku, mám ich tam dosť a dosť. Ktorú si vyberieš, tú ti dám ako výslužku, ale to si zapamätaj, otvoriť ju smieš až doma!“
Dcérka išla do pivnice, zo všetkých truhličiek, čo ich tam bolo, si vybrala tú najmenšiu a najskromnejšiu, vysadila si ju na plece, rozlúčila sa s dobrou vílou a pustila sa k domovu.
Išla a išla a čoskoro stretla vinič. Ako ju vinič zazrel, hneď na ňu volal:
„Panenka pekná, bežíš popri mne, bežíš, prečo sa nezastavíš?“
Dcérka sa zastavila a dostala sladké strapce. Onedlho stretla pec a nasýtila sa teplým chlebom. A čoskoro prišla ku studni, ktorá ju obdarovala dúškom sviežej vody.
Tak jej cesta ubehla, ani nevedela ako, a keď prichádzala domov, otec stál pred vrátkami a už zďaleka ju vyzeral. Pribehol jej naproti a zaplakal od radosti, že sa mu vrátila.
Doma spoločne otvorili truhličku. To bolo prekvapenie! A tá krása! Celá výbava bola v truhličke poskladaná, z najjemnejšieho hodvábu ušitá a bohatou výšivkou zdobená. Nadovšetko krásne boli však svadobné šaty, akoby utkané čiastočne zo slnečného a čiastočne z mesačného trblietania. Až oči prechádzali. A najviac prechádzali macoche, lebo v sebe tajila zlosť a závisť.
Vyzvedala na nevlastnej dcére, ako k tomu bohatstvu prišla, a tá jej všetko úprimne vyrozprávala. Teta si hneď zavolala svoju vlastnú dcéru a prikázala jej, že musí tiež do sveta po toto nevídané veno. Macošina dcéra, lenivá lenivica, spustila nárek, nikam že nepôjde, ona nie, sama svetom a k cudzím do služby, to ju nikto nikdy nedostane. Tak sa tie dve, zlomyseľná teta a jej zlomyseľná dcérka, do seba pustili, až matka dcérku metlou z domu vyhnala a pohrozila jej, nech sa neopováži vrátiť s prázdnymi rukami!
Išla teda dcérka, išla, kam ju oči viedli a niesli nohy. Čoskoro prišla ku studni a započula:
„Panenka pekná, bežíš popri mne, bežíš, prečo sa nezastavíš?“
„Veď nevidíš, že si plná blata? To si radšej nechám zájsť chuť,“ odsekla dcérka. „Ráno mi sama mamička ruky umyla; nebudem si ich kvôli tebe špiniť!“
Išla ďalej a rovnako ako jej nevlastná sestra stretla pec a stretla vinič, ale nezastavila sa ani tam, ani tu a nepomohla, aby si ruky nepošpinila. Tak došla až do čierneho lesa a chytil ju strach, práve keď sa pred ňou na čistine zjavil biely domček dobrej lesnej víly. Trikrát zaklopala na biele dvere.
„Kto to búcha na moje dvere?“ ozvalo sa zvnútra.
„Pocestná,“ povedala dcérka.
„Ak máš dobré srdce, vojdi, ak nie, poponáhľaj sa odtiaľto.“
„Pustite ma dnu, veď vás nepohryziem,“ vykríkla dcérka. „Je mi zima, som hladná a nemám kde hlavu zložiť. Mamička ma vyhnala z domova!“
Z domčeka vyšla o barličke krásna pani s vlasmi až po päty.
„Vlastná mamička ťa vyhnala z domova?“ spýtala sa. „To neviem, neviem, či budeš dobrá! No, keď si taká opustená, skúsim to s tebou. Vezmem ťa do služby a ono sa ukáže.“
„Prečo nie,“ povedala dcérka, „do služby k vám pôjdem, ale len vtedy, ak mi dáte ako výslužku krásne šaty utkané čiastočne zo slnečného a čiastočne z mesačného trblietania. A k tomu náramok z ryzieho zlata a šesť šnúr pravých perál.“
„Skromná práve nie si, dievka,“ podotkla víla. „Azda budeš aspoň pracovitá. Keď budem s tebou spokojná, dostaneš, čo žiadaš, a možno ešte viac.“
A víla dcérke vysvetlila, čo a ako bude mať na starosti. Kým ráno odišla do lesa, pripomenula jej:
„Hlavne moje detičky mi dobre opatri! Pamätaj, že kaša nesmie byť ani horúca, ani studená. Zavoláš na ne takto:

Drobčekovia milí,
kam ste sa mi skryli?
Nech ste zaliezli kdekoľvek, kamkoľvek,
pospešte si, pribehnite,
do kaše sa s chuťou pustite!

Na nič nezabudni a ničoho sa nelekaj, ak si dobrá, nemáš sa čoho báť!“
„To je stále napomínanie,“ zahundrala zlostne dcérka, len čo v domčeku osamela, a vliezla znova do postele.
Slnko už stálo vysoko nad hruškou, keď v neumytom hrnci začala variť kašu. Neochutnala ju, či nie je ani horúca, ani studená, vybehla na dvor a rýchlo odriekla, čo ju víla naučila.
V tej chvíli už zo všetkých skrýš pribiehala hladná lesná háveď.
„Fuj,“ vykríkla dcérka, „túto škaredú háveď mám kŕmiť? Ani mi nenapadne!“ Vyklopila hrniec horúcej kaše, tie najmenšie drobčeky pošliapala, tie väčšie obarila a tí najrýchlejší sa s hrôzou a o hlade rozpŕchli.
Len čo sa víla pred poludním zjavila na čistine, kto z lesnej drobnôstky prežil zlé zaobchádzanie, privalil sa k nej a horko sa sťažoval.
Víla sa na dcérku veľmi rozhnevala, zle jej vynadala a potom povedala:
„Teraz choď do pivnice a vyber si tam ako výslužku truhličku, už ťa tu nechcem vidieť. A to ti vravím, truhličku neotváraj, kým nebudeš doma.“
Dcérka zišla do pivnice a vybrala si tú najväčšiu a najkrajšiu truhlicu, vysadila si ju na plece, nepovedala dobre ani zle a vydala sa na cestu.
Čoskoro stretla vinič, bol obalený lákavými strapcami, ale len čo sa ich dcérka dotkla, scvrkli sa a boli také trpké, že sa nedali prehltnúť. Stretla pec, z ktorej voňal teplý chlieb.
a len čo po ňom siahla, pec jej popálila prsty. A keď konečne došla ku studni, bola už celá zmorená, ako ju tá veľká truhlica ťažila. Zložila ju na zem a tešila sa, že si načerpá čerstvej sviežej vody, načerpala však len a len blato.
Od hladu a smädu a z tej ťažkej truhlice sa jej robilo až mdlo. K domovu mala už blízko, ale rozhodla sa, že truhlicu otvorí, možno vnútri nájde niečo na zjedenie. To zdesenie! Ako zdvihla veko, vyhrnuli sa von hady a škorpióny, ropuchy a myši, lasice a tchory a pavúky a mravce a všetka tá drobná háveď, čo je v lese, bľabotalo to a kričalo:

„Vráť nám naše bratríčky,
vráť nám naše sestričky!
Kdes ich dala,
kde ich máš,
kdeže nám ich schovávaš!“

A div divúci! Tej ničomnej dcérke začali znenazdajky liezť z vlasov hady a jašterice, z rukávov mravce a pavúky, spod sukní žaby a lasice a tchory. Vrtela sa a krútila, ošívala sa a drbala a škrabala a poskakovala a natriasala sa, aby sa tej divej háveti zbavila, a potom vzala s hrôzou nohy na plecia a utekala a bežala, lenže si pomýlila cestu a nebežala domov, ale späť do lesa, a ak sa nezastavila, beží tým čiernym lesom ešte dnes.
Kto mi to neverí, nech tam beží za ňou!
Kto mi to uveril, tomu poviem viac, lebo práve v ten deň, keď sa tá zlomyseľná dievka, čo sa tak drbala a vrtela, rozbehla do čierneho lesa, oslavovali v kmotrovej chalupe svadbu. A bola to svadba ako sa patrí, veď sa vydávala kmotrova dobrá dcérka a brala si najdobrejšieho a najkrajšieho mládenca z dediny. Aj ja som tam bol, ale kto tam nebol, bola to tá zlá teta. Stála za plotom a vyzerala, či sa jej s truhlicou na pleci nevracia zo sveta domov jej zlomyseľná dcéra. Stála tam a stála, oči si celkom vyzerala, a ak ešte nešla preč, stojí tam dodnes.
Kto mi to neverí, nech si tam stúpne tiež!