Janko nebojsa

Býval jeden otec a matka a mali jediného syna Jankúšika. Ešte bol chlapec, a už bol nesmierne silný. Raz vybehol za mamou do lesa, keď zbierala chrastie. Chvíľku sa na ňu pozerá a potom hovorí: „Ale mami, nezaoberajte sa s tým, počkajte!“ A chytil strom, vytrhol ho aj s koreňom a odniesol domov.
Otec príde z poľa, vidí na dvore silnú borovicu a pýta sa: „Kto to priviezol?“ „Ale to náš Jankúšik doniesol z lesa, pozri sa, oco, ešte ho budeme dobre chovať a potom bude až poriadne silný!“ Urobili, ako mama povedala, a keď mal milý Jankúšik pätnásť rokov, mal ísť do sveta. Mama mu ušila košele, napiekla buchiet a otec sa ho pýta: „Aké si vyberieš remeslo?“ A Jankúšik na to: „Ja sa, oco, pôjdem učiť báť.“ Na ceste sa stretol s krajčírom. Pripojil sa k nemu, išli spolu, ale krajčír to hnal ako splašený. Jankúšik za ním sotva klopkal. „Nesmieš tak bežať,“ volal, „ja nie som zvyknutý na chôdzu.“ „A čo si za remeselníka?“ pýta sa krajčír. „Čo by som bol,“ povedal Janko, „ja sa idem učiť báť.“

Prišli pod jeden strom, už bolo poludnie. Janko si tam ľahol, rozbalil uzol s buchtami a s krajčírom sa o ne podelili. Najedli sa a potom zaspali. Zastihol ich večer, ďaleko už nemohli, prišli za dedinu k cintorínu a tam bola drevená zvonica. Povedali si, čo budeme inde hľadať, zostaneme tu na nocľah. Vliezli tam obaja a Janko hneď spal. Keď odbilo jedenásť hodín, zrazu z hrobu vstal mŕtvy, vyzliekol si tam košeľu a preč. Krajčír budí Janka: „Pozri sa, nebožtík tu nechal košeľu!“ „A to je dobré,“ povedal Janko, „ja si to s ním vymením. Mne mama dala košele hrubé, a tento má tenkú, to sa mi hodí.“

Košeľu nebožtíkovu si vzal, svoju tam nechal, ale pred polnocou sa mŕtvy vrátil a volá: „Janko, daj mi moju košeľu!“ „Veď tam máš moju,“ hovorí Janko, „je ti dosť dobrá!“ Ale jemu sa Jankova košeľa nepáčila, a milý nebožtík sa škriabe po zvonici hore. Keď bol už pekne vysoko, Janko zatriasol trámami a mŕtvy spadol na zem ako žaluď. Medzitým odbila dvanásta, a tak už nemal moc. K ránu, keď svitalo, krajčír hovorí: „Poď preč, nech nás tu niekto nenájde!“ Tak šli, Janko videl mŕtveho pri zvonici a pochoval ho v jeho hrobe: nech máš pokoj!

Prišli na okraj mesta a Janko hovorí: „Poď, pôjdeme do hostinca, zohrejeme sa!“ Išiel popredu ako pán a hneď prikazuje krčmárovi: „Pán hostinský, dajte nám niečo na zohriatie!“ Hostinský odbehol, Janko hľadá krajčíra, vyšiel von za ním, obzerá sa, krajčír preč. No, keď tak, veď aj ja niekam dôjdem bez teba!

Prišiel k jednému zámku a hlási sa u hlavného správcu, aby ho tam nechal cez noc. „Človiečik,“ hovorí správca, „my sami tu v noci nie sme, tu straší.“ Ale Janko inak nedal, že to skúsi. Dali mu jedlo, drevo, aby si mohol zakúriť, a odišli na noc preč. Janko sa vyzliekol, poriadne si zakúril, dal si posteľ ku kachliam a leží.

Na veži odbilo jedenásť, a zrazu vrazí do izby chlap, na siahu vysoký, a truhlu má na chrbte. Janko ju dobre nevidel a myslí si: Kto to sem lezie s tou krosnou? A ten mu postavil truhlu pri nohách a ide preč. Hlupák! pomyslí si Janko, postaví mi to sem a ide preč. Počkaj, pozriem sa, čo to tam nesie. Až vtedy vidí, že to je truhla, vylomil veko, a v truhle mŕtvy. Hneď sa posadil a hovorí: „Človeče dobrý, daj mi dve pohlavky.“ „No, keď tak prosíš, prečo nie,“ povedal Janko a dal mu z každej strany jednu. A nebožtík hovorí: „To si mi ich kapitálne odplatil! Dal som svojmu kočišovi nevinne dve pohlavky, a už tridsať rokov sa takto trápim.“

Nebožtík hneď viedol Janka do pivnice, boli tam zakopané tri kade plné peňazí. Vykopali ich a nebožtík hovorí: „Jednu daj na fundácie, jednu rozdaj chudobným a tretiu si nechaj za to, že si ma vyslobodil.“ „Ja žiadne peniaze nechcem,“ hovorí Janko. Všetko zasa zakopal, pozamykal, a keď prišiel hore, truhla bola preč.

Ráno, keď hlavný správca prišiel, Janko mu povedal o poklade, správca to dal všetko prezrieť a ponúkol Jankovi, nech tam zostane s nimi. A Janko hovorí: „Báť sa som sa nenaučil a už sa asi nenaučím, tak to skúsim s iným remeslom.“ A ak nepomrel, je tam dodnes.