Živá voda

Bol raz jeden kráľ, ktorý bol veľmi chorý a už nikto neveril, že z tej choroby vyviazne živý. Mal troch synov, ktorí z toho boli takí zarmútení, že chodili po zámockých záhradách a plakali a plakali. Vtom ich stretol starý muž a vypytoval sa na príčinu ich žiaľu. Tak mu povedali, že ich otec je taký chorý, že určite umrie, lebo mu nemôže nič pomôcť. Starec odvetil: „Ja by som o jednom prostriedku vedel, je to živá voda, kto sa jej napije, ten sa opäť uzdraví, ale je veľmi ťažké ju nájsť.“ Najstarší kráľovič zvolal: „Ja ju nájdem!“ Išiel k chorému kráľovi a prosil, aby mu dovolil vybrať sa do sveta hľadať živú vodu; len tá by ho mohla vyliečiť. „Nie,“ povedal kráľ: „to nebezpečenstvo je príliš veľké, radšej zomriem.“ Ale kráľovič prosil tak dlho, kým kráľ napokon nesúhlasil. Kráľovič, ktorý si v duchu hovoril: „Keď prinesiem živú vodu, kráľ ma bude mať radšej ako bratov a odkáže mi ríšu.“, sa vydal na cestu.

Keď išiel nejaký čas, objavil sa pred ním na ceste trpaslík, pozdravil a spýtal sa: „Kam sa tak ponáhľaš?“ „Čo je ti po tom, škriatok?!“ odvetil mu kráľovič pyšne a išiel ďalej. Ale to trpaslíka veľmi nahnevalo a vyslovil zlé zaklínadlo. Kráľoviča priviedla cesta o chvíľu do skalnej rozsadliny, ktorá sa stále zužovala, až bola nakoniec taká úzka, že nemohol ani krok vpred, dokonca nebolo možné obrátiť koňa ani z neho zoskočiť. A tak tam zostal uväznený.

Doma zatiaľ čakal chorý kráľ, ale najstarší syn sa nevracal. Vtedy povedal prostredný kráľovič: „Otče, nechaj ma ísť do sveta hľadať živú vodu!“ Myslel si však: „Ak je brat mŕtvy, pripadne ríša mne.“ Kráľ spočiatku nechcel privoliť, ale nakoniec povolil. Prostredný kráľovič išiel tou istou cestou, ktorou sa vydal brat, a tiež stretol toho trpaslíka, ktorý ho zastavil a pýtal sa ho, kam sa tak ponáhľa. „Čo je ti po tom, škriatok?!“ odvetil mu pyšne a išiel ďalej, bez toho aby sa obzrel. Ale trpaslík ho zaklial a rovnako ako brat došiel do rokliny v skalách, ktorá sa cestou zužovala, až nakoniec nemohol ísť ani dopredu, ani späť. Zostal tam uväznený a zaplatil za svoju pýchu.

Keď sa ani druhý kráľovič nevracal, chcel sa vydať do sveta hľadať živú vodu ten najmladší a aj jeho musel kráľ nakoniec nechať ísť. Keď stretol trpaslíka a ten sa ho pýtal, kam sa tak ponáhľa, kráľovič zastavil, pozdravil a odvetil: „Hľadám živú vodu, lebo môj otec je na smrť chorý.“ „A vieš už, kde ju máš hľadať?“ „Nie.“ odvetil kráľovič. „Pretože si nebol taký pyšný ako tvoji falošní bratia, dám ti radu a poviem ti, ako sa k živej vode dostaneš. Prýšti z jednej studne na nádvorí zakliateho zámku. Ale dovnútra sa nedostaneš, ak ti nedám tento železný prút a dva bochníky chleba. S týmto prútom udrieš trikrát na železnú bránu zámku a ona sa otvorí. Vnútri strážia dva levy, ktoré otvárajú papule, keď im však každému hodíš bochník, upokoja sa. Potom sa ponáhľaj po živú vodu, aby si ju odniesol skôr, ako odbije dvanásta hodina, inak sa brána opäť zatvorí a zostaneš tam uväznený.“

Kráľovič mu poďakoval, vzal prút aj chlieb a vydal sa na cestu. Keď tam došiel, bolo všetko tak, ako mu trpaslík povedal. Brána sa pri treťom údere otvorila, a keď nasýtil levy chlebom, vošiel do zámku a prišiel do veľkej krásnej siene. Tam sedeli zakliati kráľovičovia, ktorým stiahol z ruky prstene, potom tam ležal meč a chlieb, ten si tiež vzal. Potom prišiel do komnaty, kde bola prekrásna panna, ktorá sa zaradovala, keď ho uvidela, pobozkala ho a povedala mu, že ju vyslobodil a získa aj celú ríšu, ak príde presne o rok, to bude hneď svadba. Potom mu povedala, z ktorej studne prýšti živá voda, ale musí sa ponáhľať, aby sa dostal von skôr, ako odbije dvanásta hodina. Tak išiel ďalej, až prišiel do inej komnaty, v ktorej stála krásna, čisto povlečená posteľ, a pretože bol unavený, chcel si na chvíľu odpočinúť. Ľahol si a zaspal, a keď sa prebudil, hodiny práve odbíjali tri štvrte na dvanásť. Vyľakane vyskočil, bežal ku studni a naplnil vodou pohár, ktorý tam stál, a ponáhľal sa späť cestou, ktorou prišiel. Keď prebiehal bránou, práve odbíjala dvanásta, brána s treskotom zapadla a na nohe mu odsekla kus päty. Ale kráľovič bol rád, že získal živú vodu, cválal domov a cestou opäť natrafil na trpaslíka.

Keď trpaslík uvidel meč a chlieb, povedal: „To si urobil dobre, týmto mečom pobiješ celé vojsko a toho chleba nikdy neubúda.“ Kráľovič však nechcel ísť domov k otcovi bez bratov, a tak sa spýtal: „Milý trpaslík, nemohol by si mi povedať, kde sú moji bratia? Vydali sa po živú vodu a domov sa nevrátili.“ „Sú uväznení medzi skalami.“ povedal trpaslík: „lebo som ich tam zaklial, pretože boli pyšní.“ Vtedy kráľovič tak dlho prosil, kým ich trpaslík neoslobodil. Ale varoval ho: „Maj sa pred nimi na pozore, ich srdcia sú čierne!“ Keď sa jeho bratia objavili, zaradoval sa a rozprával im, ako sa mu viedlo a darilo, že našiel živú vodu a vezie so sebou jeden plný pohár, vyslobodil jednu krásnu kráľovnú dcéru, ktorá naňho bude rok čakať, potom budú sláviť svadbu a on s ňou dostane aj obrovskú ríšu.

Potom išli spoločne ďalej, až dorazili do krajiny, kde bola vojna a hlad, kráľ už myslel, že bude zničený, taká veľká tam vládla núdza. Vtedy išiel najmladší kráľovič ku kráľovi a požičal mu ten chlieb, ktorým nakŕmil celú ríšu, a tiež mu dal ten meč, ktorým pobil vojsko nepriateľa, a ďalej mohli v tej krajine žiť v mieri a pokoji. Potom si kráľovič vzal meč aj chlieb späť a išli ďalej. Prišli však ešte do dvoch krajín, kde panoval hlad a vojna, a kráľovič kráľom vždy požičal chlieb aj meč, a tak zachránil tri ríše. Nakoniec nasadli na loď a plávali cez more. Cestou si títo dvaja starší bratia povedali: „Brat našiel živú vodu a náš otec mu dá ríšu, my nebudeme mať nič.“ Tak sa plní závisti a zlosti dohovorili, že brata zničia. Počkali, až raz tvrdo zaspal, vyliali živú vodu z pohára a nechali si ju pre seba, späť mu naliali horkú morskú vodu.

Keď dorazili domov, niesol najmladší kráľovič chorému otcovi svoj pohár, aby sa z neho napil a uzdravil. Sotva sa však kráľ tej horkej trochu napil, urobilo sa mu ešte horšie ako predtým. A ako tak veľmi nariekal a žialil, prišli tí dvaja a žalovali na toho najmladšieho, že ho chcel určite otráviť, lebo oni mu priniesli pravú živú vodu a podali mu ju. Sotva sa z nej kráľ napil, pocítil, že jeho choroba mizne a bol zrazu silný a zdravý ako za mladých čias. Potom išli tí dvaja k tomu najmladšiemu, vysmievali sa mu a vraveli: „Ty si síce našiel živú vodu, ale zožal si len potupu a odmena je naša; mal si byť múdrejší a mať oči stále otvorené, my sme ti ju vzali, zatiaľ čo si na mori spal. A o rok si jeden z nás vezme tú krásnu kráľovskú dcéru. Ale strež sa toho, aby si niečo z toho prezradil. Otec ti aj tak neuverí, a ak vyzradíš čo len slovko, stratíš svoj život; ak však budeš mlčať, darujeme ti život!“ Starý kráľ sa však naň veľmi hneval a myslel si, že ho naozaj chcel otráviť. Dal teda zvolať radu a vyniesť nad ním rozsudok, že má byť tajne zabitý.

Keď šiel najmladší kráľovič raz zase na poľovačku a nič zlé netušil, sprevádzal ho jeden z kráľovských poľovníkov. V lese, keď boli celkom sami, bol poľovník zrazu veľmi zamračený, a tak sa ho spýtal: „Milý poľovník, čože ti chýba?“ Poľovník odvetil: „To nemôžem a nesmiem povedať!“ Kráľovič povedal: „Von s tým, o čo ide? Máš vopred odpustené!“ „Ach,“ povedal poľovník: „mám vás na kráľov rozkaz zastreliť.“ Kráľovič sa zľakol a povedal: „Milý poľovník, nechaj ma žiť! Dám ti svoje kráľovské šaty a ty mi daj svoje obyčajné.“ Poľovník povedal: „To urobím veľmi rád, ja by som na vás aj tak nedokázal vystreliť.“ Tak si vymenili šaty, poľovník išiel domov a kráľovič sa vydal hlbšie do lesa.

Za nejaký čas priviezli ku kráľovi tri vozy so zlatom a drahokamami pre jeho najmladšieho syna. Poslali ich tí traja králi, ktorí pobili nepriateľa kráľovičovým mečom a jeho chlebom nasýtili krajinu a chceli takto prejaviť svoju vďačnosť. Vtedy si starý kráľ pomyslel: „Možno bol môj syn nevinný!“ Povedal svojim radcom: „Keby tak žil, je mi hrozne ľúto, že som ho dal zabiť.“ „On ešte žije,“ povedal poľovník: „ja som nedokázal splniť váš príkaz.“ A rozpovedal kráľovi, ako sa to prihodilo. Vtedy kráľovi spadol zo srdca obrovský kameň a dal po celej ríši rozhlásiť, že jeho syn sa môže vrátiť späť, lebo sa mu dostalo milosti.

Vyslobodená kráľovná dcéra medzitým nechala k svojmu zámku vybudovať zo zlata cestu, ktorá sa do diaľky nádherne blyštela. Potom svojim ľuďom povedala, že ten, kto pôjde rovno po ceste, bude ten pravý a toho majú pustiť dovnútra. Ak však príde niekto, kto sa na cestu neodváži a pôjde popri nej, ten pravý ženích nebude a toho majú odohnať. Práve totiž uplynul stanovený čas, a tak si najstarší kráľovič povedal, že by si mal pohnúť za kráľovnou dcérou, aby sa vydával za jej vyslobodzovateľa, dostal ju za manželku a s ňou aj celú ríšu, a tak sa vydal na cestu. Keď prišiel k zámku a videl onú krásnu zlatú cestu, pomyslel si: „To by bola večná škoda, keby si po nej išiel.“ Odbočil s koňom napravo vedľa cesty a išiel k zámockej bráne. Tam mu však ľudia povedali, že nie je ten pravý a má zasa odísť. O malú chvíľu sa tu objavil prostredný kráľovič, ktorý by tiež rád dostal kráľovnú dcéru a celú ríšu. Ten zišiel zo zlatej cesty naľavo a dopadol ako brat. Odohnali ho.

Za svojou milou sa vydal aj najmladší kráľovič, chcel pri nej zabudnúť na tú krivdu, ktorej sa mu dostalo. Mal celú cestu pred očami krásne dievča, tešil sa, že bude pri nej, a tak si tej zlatej cesty vôbec nevšimol. Jeho kôň kráčal rovno stredom, a keď prišiel pred bránu, tá sa otvorila a kráľovná dcéra ho radostne vítala a povedala, že toto je jej vyslobodzovateľ a budúci pán celého kráľovstva. A s veľkou radosťou slávili svadbu. A keď bolo po svadbe, rozprávala mu kráľovná dcéra, že ho otec volá k sebe a chce sa mu ospravedlniť.

Potom išiel k otcovi a všetko mu porozprával, ako ho jeho bratia oklamali a jeho prinútili mlčať. Vtedy ich chcel starý kráľ potrestať, ale títo dvaja sa uchýlili na loď, vydali sa na more a viac sa už nikdy nevrátili.