Pavúčik

Bolo babie leto. Teplé dni pomaly ubúdali a na vrátka klopala jeseň. Vonku práve prestávalo pršať a lúče zapadajúceho slniečka maľovali na tráve farebné trblietky.

Malá Adélka ten večer nemohla zaspať. Stále musela rozmýšľať nad tým, čo asi robí ten malý pavúčik s krížikom na chrbte, ktorého popoludní pozorovala na šípkovom kriaku pri ich domčeku. Až rozprávka škriatka z čarovného vankúšika Adélku uspala. Počúvajte aj vy, deti, tú rozprávku! Tentoraz o pavúčikovi Pokoutníčkovi.

Tam na šípkovom kriaku býval pavúk križiak. Volal sa Pokoutníček. Bol iný ako všetci ostatní pavúci. Bol veľmi zvedavý. Zaujímalo ho, prečo je v noci tma a vo dne svetlo. Prečo majú muchy šesť nôžok a nie osem ako pavúky. A úplne najviac ho zaujímalo, čo je ďalej za jeho kriakom. A tak si zbalil svoj cestovný kufrík, obul si vychádzkové topánky a vybral sa do sveta nájsť odpovede na všetky otázky. Len čo však spustil pavučinu dolu na zem, zachytil pavúčika do svojich hustých chlpov pes Hafík, ktorý tam práve naháňal susedovu mačku. Mačka vbehla otvorenými dverami do domčeka a pes Hafík za ňou aj s malým pavúčikom na chrbte.

Väčšina psov mačky nemá rada, a keď ich už nenaháňajú, tak na ne aspoň štekajú. Ani Hafík nebol výnimka. Prenasledoval mačku z predsiene až do kuchyne, kde pani domáca práve varila obed. Pritom štekal tak hlasno, až zobudil pána domáceho, ktorý si na malú chvíľu driemol vedľa na gauči. Zrazu pavúčik vypadol z huňatej srsti psíka Hafíka priamo na zem pod stôl v kuchyni. Bol rád, že sa dostal tak ďaleko, a tešil sa, že práve tu zažije to pravé dobrodružstvo. Rozhnevaného pána domáceho pes s mačkou prinútili zdvihnúť sa z gauča.

„Kto tu pustil toho psa? A čo tu robí tá mačka? Zase niekto nezavrel dvere! Nech vás tu už nevidím, darebáci jedni štvornohí!“ zanadával a vyhodil dverami najprv psa a hneď za psom letela aj mačka. Vystrašený pavúčik nevedel, kam sa schovať, a tak rýchlo zaliezol pod kredenc. Chcel preskúmať neznámy svet. Bol veľmi prekvapený, že niekto môže byť taký veľký a ešte pritom chodiť po dvoch nohách, keď prvýkrát uvidel človeka. Po chvíli si dodal odvahu a vyliezol zo skrýše. Obzeral sa po kuchyni a pritom nechápavo krútil hlavou. „To je čudný domček! Bez trávy a bez lístia. Všetko je tu také veľké a studené. Ani slniečko tu nesvieti,“ hovoril si potichu. „A ani muchy tu nemajú!“ poznamenal, keď hladne zazeral na strop.

Zrazu zbystril, keď uvidel oheň, ktorý horel na sporáku. V hrnci sa varila polievka. Pavúčik si myslel, že je to slniečko. A tak sa rozhodol, že sa tam k tomu malému slniečku pozrie. Pomaly liezol hore, už bol skoro pri hrnci. Vtom si ho všimla pani domáca, ktorá sa odjakživa pavúkov veľmi veľmi bojí. Práve krájala cibuľu. „Pomoc, pavúk! Chyťte ho!“ skríkla nečakane. Pavúčik sa zľakol toho veľkého hlučného tvora a dal sa na útek. Vypustil pavučinu a hojdol sa po nej až späť k stolu. Pani domáca ho nechcela nechať len tak ujsť, schmatla metlu, čo stála v kúte, a začala pavúčika naháňať. „Ja ťa dostanem, počkaj, ty jeden pavúk!“ jačala a búchala metlou do stola a potom zase do podlahy a zase do steny, podľa toho, kade pavúčik práve bežal. Úbohý Pokoutníček mal čo robiť, aby jej zakaždým vyšmykol. Už nestačil uhýbať metle, sila ho pomaly opúšťala.

Takéto dobrodružstvo sa mu ale ani trochu nepáčilo! „Že ja som radšej nezostal doma!“ vyčítal si svoju nerozvážnosť. Celý sa triasol, keď sa bál o svoj život a pritom uhýbal pred metlou. Vtom sa rozleteli dvere a do kuchyne opäť vbehla mačka a hneď za ňou pes. Pavúčik na nič nečakal a chopil sa svojej nečakanej príležitosti na únik. „Teraz, alebo nikdy!“ zapišťal a urobil najväčší skok svojho pavúčieho života. Podarilo sa. Zachytil sa Hafíkovej srsti a držal sa zo všetkých síl siedmimi nôžkami. Tou ôsmou nožičkou totiž zamával rozhnevanej pani domácej s metlou v ruke.

„Dovidenia, tu ma už ľudia nikdy neuvidíte!“ zavolal na ňu na rozlúčku. Potom sa pán domáci nevrlo zdvihol zo svojho gauča. Najprv letel z domu pes Hafík a hneď za ním susedova mačka. Potom ešte začul za svojím chrbtom buchnúť dvere. Pavúčik vyskočil psíkovi z chrbta, hneď ako uvidel svoj šípkový kriak. „Ďakujem ti, psík!“ zavolal na Hafíka, ktorý jeho tichý hlások už nepočul, pretože zmizol za mačkou kdesi v krovinách. „Tu je môj domov, tu mi je najlepšie!“

Pokoutníček si vyzul svoje vychádzkové topánky a cestovný kufor vrátil späť do skrine. Odvtedy ho diaľky prestali lákať a zmieril sa s tým, že na všetky svoje otázky nikdy nebude poznať odpoveď. Po nejakom čase si našiel nevestu a mal s ňou kopu zvedavých pavúčikov.