Tri čarovné dary

Bol raz jeden vojak, volal sa Vrana. Keď skončil vojenskú službu, vydal sa domov. Mal do svojej rodnej dediny pár míľ, ale vo vrecku mu cinkali len štyri groše. Vravel si: Jeden groš si schovám na nocľah, za jeden si kúpim tabak, za jeden si objednám pálenku a jeden si nechám, keby som stretol žobráka, aby som mu ho mohol darovať. Ako išiel, zrazu vidí oproti sebe žobráka, a ten ho prosí:
„Prosím Vás, vojak, obdarujte ma, uživte ma, úbožiaka!“ „Tu máte, starček, jeden groš, ten mám zbytočný! Mám ešte viac, ale tie potrebujem pre seba!“
Starček poďakoval a rozišli sa. Ale kúsok ďalej sa oproti nemu belhá zase nejaký starý žobrák, ešte úbohší ako ten prvý. Vrana si vraví: Že ma aj on bude pýtať!
Keď sa stretli, žobrák ho začal prosiť, nech ho obdaruje. „Nemám, starček, len tri groše, a tie potrebujem. Ale viete čo? Predsa len Vám jeden groš dám, veď pálenku piť nemusím.“ Starček poďakoval a rozišli sa. Lenže o malú chvíľu ide oproti nemu zase žobrák, a ešte úbohší ako tí prví dvaja. Vrana si myslel: Bože, už mám len dva groše a tie potrebujem na tabak a na nocľah. Žobrák ho začal prosiť, nech mu dá almužnu. Ale Vrana vravel:
„Starček, už nemám nič, len dva groše a tie si schovávam na nocľah a na tabak.“
Keď ho žobrák znova a znova veľmi prosil, Vranovi sa ho zželelo a vraví:
„Na, starček, ešte tento groš. No čo, nebudem fajčiť. Ale už nemôžem nikomu nič dať, posledný groš si musím schovať na nocľah.“ Starček obracal groš v hrsti a vravel:
„Keď ste, vojačik, taký dobrosrdečný, niečo Vám poviem. Vyvoľte si odo mňa tri veci. Ja Vám ich dám.“
Vrana si myslel: Čo by si mi ty mohol dať, úbožiak? Ale skúsim to, však sa uvidí. Chvíľu rozmýšľal a potom začal voliť:
„Tak ja by som rád takú fajku, čo by som ju nemusel napchávať a ona by vždy fajčila, ako ju vezmem do ruky. A potom, keby som mal také karty, že keď si sadnem, aby som vždy vyhral. A to tretie ..... keby som mal vrece, keď poviem: Marš do neho, aby do neho všetko vletelo.“ Starček krútil hlavou a vravel:
„Vojačik, vojačik, mohol si si vybrať lepšie! Ale čo si si želal, to budeš mať.“ A podával mu tie tri veci, fajku, karty a vrece. Skôr než mu Vrana stihol poďakovať, starček sa stratil ako para.
Tak Vrana vykračoval domov. Príde do jedného mestečka, tam bol na samom konci hostinec. Bolo už k večeru a Vrana sa pýtal:
„Pán hostinský, dostanem tu nocľah?“
„Kdeže, vojačik, tu ani ja nespávam, o desiatej vždy zatváram a idem odtiaľto na svoj dom.“
„A prečo to?“
„No, sem chodia o jedenástej strašiť čerti, tu nikto nevydrží spať.“
„Pán hostinský, ja tu zostanem na nocľah.“
„Ale ja za Vás neručím!“ vravel hostinský.
„Ja sa nebojím. Len mi tu, pán hostinský, nechajte dve sviečky, aby vydržali svietiť celú noc, nalejte mi nejaký krčah piva a ja budem sedieť a popíjať.“
Vrana sa posadil k stolíku, svietil si a pomaly popíjal. Ako odbilo jedenásť hodín, na priedomí sa ozval strašný hrmot, akoby tam bežalo niekoľko párov okutých koní. Vrana sa predsa len trochu striasol, ale v duchu sa spoliehal na svoje vrece. Tak sa díval, čo sa stane. Plnými dverami sa do hostinca hrnuli čerti, začali skákať po izbe až do stropu, a hneď na Vranu:
„Čo ty tu robíš?“
„No, čo by som robil, však vidíte. Sedím, pijem a fajčím.“ Čerti začali zase robiť rámus, pískať a spievať a vraveli:
„Teraz musíš s nami tancovať!“
„No, keď tancovať, tak tancovať,“ vravel Vrana. Pustil sa s nimi do tanca, až troch čertov utancoval, sotva lapali dych. Jeden vravel:
„Nechajme toho, radšej si zahráme karty. Máš karty?“
„Mám,“ vravel vojak a vytiahol z vrecka tie, čo dostal od starčeka.
Sadli si za stolík a začali hrať. Čerti mali plné vrece medených peňazí,
ale za malú chvíľu im ich Vrana všetky vyhral. Obracal karty v rukách a pýtal sa:
„To už nemáte žiadne peniaze?“
Len čo to povedal, jeden čert odletel a v okamihu bol späť s vrecom strieborniakov. Lenže v krátkej chvíli ich mal Vrana všetky zase na svojej kope. Ako by nie, keď mal tie čarovné karty! Čerti sa na neho hnevali, ale čo naplat, vojak vyhral spravodlivo. „To už zase nemáte žiadne peniaze?“ čudoval sa Vrana.
Poslali po nové vrece, a kým odbilo dvanásť hodín, Vrana už mal peniaze všetky pred sebou na stole. Čerti vstali a začali na neho dorážať:
„Teraz tie peniaze pozbieraj a poneseš ich s nami do pekla!“
„Hohohohó!“ vraví Vrana. „Choďte, choďte, tie peniaze sú moje, nikam nič neponesiem a nikam s Vami nepôjdem.“
„Však my si s Tebou poradíme,“ kričali čerti a začali milého Vranu ťahať, že musí s nimi do pekla.
„Marš do vreca!“ vykríkol Vrana a len čo to dopovedal, všetci čerti boli vo vreci. Mal od nich pokoj! Zložil si kabát na lavicu, položil si naň hlavu a o chvíľu pekne spal.
Len čo sa rozvidnelo, hostinský prišiel a opatrne nazeral zvonku oknom do hostinca, čo a ako. Vidí Vranu sedieť za stolom, ako počíta kopy peňazí. Hneď odomyká a čuduje sa:
„Milý človeče, ako ste tu vydržali?“
„No dobre!“
„Boli tu čerti?“
„No boli, veď ich mám všetkých pekne pokope.“ Hostinský sa zhrozil, ako to môže byť, ale Vrana sa ho už pýtal:
„Pán hostinský, je tu u Vás kováč?“
„Je tu.“
„Má nejakých tovarišov?“
„Má dvanásť tovarišov.“
„Buďte taký dobrý a pošlite k nemu niekoho, nech vezme všetkých tovarišov a nákovu a prídu sem, že tu budú mať usilovnú prácu.“ Hostinský zašiel ku kováčovi sám a vraví:
„Pán majster, máte pozbierať tovarišov a nákovu a prísť ku mne do hostinca. Je tam nejaký človek a dá Vám prácu a o zaplatenie sa tiež postará.“ Kováč sa čudoval:
„Čo tam môže mať pre mňa za prácu, to neviem.“
Ale vzal všetkých svojich tovarišov, kladivá aj nákovu. Príde do hostinca a pýta sa:
„Načo je nás tu treba?“
„Hneď Vám dám prácu,“ vravel Vrana, „len si najprv pripijeme.“
Prikázal naliať a pripíjal majstrovi aj tovarišom. Potom rozovrel vrece, vyťahoval čertov po jednom von a tovariši ich museli biť tak dlho, až sa každý zaprisahal, že do hostinca viackrát nevkročí. Keď to všetci sľúbili, vtedy ich až pustil. Tí odtiaľ upaľovali! Len smrad po nich zostal. Potom Vrana majstrovi zaplatil, vyrovnal sa s hostinským, čo mu bol dlžný, najal si sedliaka s koňmi, peniaze naložil a odviezol si ich domov. Keď bol zasa doma, vravel si: Peniaze mám, chalupu mám, všetko mám ..... len žena mi chýba. Začal si hľadať nejakú nevestu. Ale každá mu hovorila:
„Veď už ste starý.“ Až potom stretol jedno dievča a pýtal sa ho:
„Hej, dievča, nebudeme sa chcieť?“
Ona bola chudobná a prisľúbila mu, že by ho chcela. Tak sa vzali, kúpili si statok a veľa pozemkov, gazdovali a mali sa dobre.
Pred domom stála hruška. Raz šiel Vrana popri nej a vidí sedieť na tej hruške smrť.
„Čo tu chceš?“ pýtal sa jej.
„Idem si po Teba.“
„No no, po mňa?“ čudoval sa Vrana naoko. „Ale keď si už prišla, len poď!“
Smrť zliezla z hrušky dolu a Vrana jej vraví:
„Ak ma necháš nažive, dám Ti štvrť merice dukátov.“
Smrť sa chvíľu rozmýšľala, ale potom súhlasila, že ho za štvrť merice dukátov nechá pri živote. Keď jej tie dukáty odmeral a dal, bolo mu toľko pekných peňazí ľúto a vraví:
„Smrť, vieš hrať karty?“
„To sa vie, že viem.“
Tak Vrana vytiahol z vrecka karty:
„Poďme si teda zahrať!“
Hrali a hrali a o chvíľu na nej vyhral späť všetky dukáty. Smrť z toho bola zlá, začala sa naň vrhať, že ho uškrtí, ale milý Vrana si spomenul na vrece a prikázal:
„Marš do vreca!“
Hneď bola vo vreci. Metala sebou a pišťala, ale bola tam dobre zaviazaná. Na dvore mal Vrana vyschnutú studňu, tak hodil vrece do nej a zasypal to hlinou a kameňmi.
Na druhý deň vraví Vrana žene:
„Vezmi pár holúbät a zarež ich, nech máme dnes niečo dobré na obed.“
Žena chytila holúbätá, ale nemohla ich podrezať, za nič. Chce zabiť kohúta a zase to isté! Zavolali mäsiara, nech im zapichne prasiatko, ale všetko nadarmo. Ani hydinu, ani dobytok nemohol nikto zabiť, nič samo nezdochlo, ani ľudia neumierali.
Keď to trvalo už dlho a ľudia aj dobytok sa veľmi množili, Vrana začal rozjímať a vravel si: To inak nie je, než že tá smrť leží zasypaná v studni. Ja viem, že keď smrť vykopeme, že ma udusí ako prvého, ale nech!
Vzal motyku, vykopal studňu, a ako smrť odtiaľ vyskočila, hneď ho zadusila. A v tej chvíli tiež pomrelo všetko, čo malo byť zabité a čo malo za celý ten čas zomrieť.
Tak milý Vrana si vzal zázračné vrece a šiel k nebu. Dôjde k nebeskej bráne, svätý Peter mu otvára a vraví:
„Kdeže, kdeže, ty sem nepatríš! Hrával si karty, pil si po hostincoch, fajčil si ..... choď preč!“
Vrana si namieril, kam cesta viedla ..... rovno do pekla. Ešte bol pekný kúsok od pekla, jeden čert tam zametal pred bránou a bol to práve jeden z tých, čo ich Vrana vtedy vyplatil v hostinci. Ako Vranu zbadal, už kričí do pekla, čo mu hrdlo stačilo:
„Preč, preč, Vrana ide sem, bude nás biť!“
Milý Vrana príde k peklu, nikde nikoho. Vstúpi dovnútra, chodí z jednej izby do druhej, všetci čerti poschovávaní, a Vrana volá do všetkých kútov:
„Kde ste kto, poďte sem!“
Ale nikde sa nič nepohlo. Vrana začal sľubovať:
„Nebojte sa, už Vám nič neurobím, poďte sem!“
Ale žiadny čert sa neodvážil priblížiť sa k nemu, mali z neho strach. Keď všetko prešiel a žiadneho čerta nemohol nájsť, vravel si: Čo tu budem robiť, keď predo mnou všetko uteká? Obrátil sa a namieril si zase k nebu. Cestou stretol jedného kamaráta, s ktorým boli spolu na vojne.
„Kam ideš, kamarát?“
„No, ja idem do neba.“
„Ja som tam tiež bol,“ vraví Vrana, „ale nechcú ma tam pustiť. Vieš čo? Ja mám so sebou vrece, vlezem si doňho, ty ma vezmeš na chrbát, a keď budeme prichádzať k nebeským dverám a svätý Peter bude otvárať a bude sa ťa pýtať, čo máš na chrbte, povieš: Ja som kováč a nesiem so sebou náčinie.“
Tak sa to aj stalo. Svätý Peter pustil vojaka aj s vrecom dovnútra, a ako vojak prišiel do neba, praštil s vrecom o zem! Vrana vystrčil z vreca hlavu, zasmial sa a vraví:
„Vidíš, Peter, a predsa som tu a už sa nedám odtiaľto vyhnať.“