Labutia panna

Jedna chudobná žena mala syna, ktorý bol veľký a silný a chcel sa vydať do sveta, aby si zarobil. Dal sa najať na rok služby u jedného pána; mal mu pásť ovce.
Keď bol raz v čase žatvy na poli, uvidel v obilnom poli krásneho bieleho vtáka. Bežal za ním, aby ho chytil, ale vták sa pomaly zdvihol a odletel do lesa. Hilmar bežal stále za ním, ale bolo to nadarmo, nedokázal ho dostihnúť.
Chcel sa vrátiť, ale nedokázal sa z toho lesa vymotať. Už sa začalo stmievať, vtedy zazrel v diaľke svetlo, šiel teda za ním a prišiel do jedného zámku. Sedel tam pri ohni starec a varil si polievku.
Hilmar ho požiadal o nocľah a rozprával mu, ako sa dostal do lesa.
„Ak mi budeš rok verne slúžiť, tak ti k tomu vtákovi dopomôžem!“
Hilmar s tým rád súhlasil, len keď toho vtáka získa. Nasledujúceho rána starec povedal:
„Teraz idem preč a vrátim sa domov neskoro večer, obstaraj to tu. Tu máš všetky kľúče, do každej komnaty smieš vojsť, len do tej poslednej nie.“
Hilmar sa jeho rozkazu pridŕžal, a keď sa starec večer vrátil domov, bol s ním spokojný; a tak to išlo aj nasledujúci deň a po všetky zostávajúce; starec odchádzal a Hilmar plnil jeho príkazy.
Dlhý čas Hilmar na zakázanú komnatu ani nepomyslel, ale v poslednom týždni toho roka naňho prišla zvedavosť:
„Už si tu celý rok a čoskoro odtiaľto odídeš a nebudeš vedieť, aké poklady sú vnútri.“ hovoril si pre seba a nedalo mu to pokoja.
Posledného dňa išiel až ku dverám, ale ďalej sa mu nechcelo. Nakoniec predsa len zastrčil kľúč a otvoril. Bola tam obrovská sieň a v jej strede modrý rybník a nad ním voľné nebo. Na rybníku boli tri prekrásne labutie panny, ktoré sa kúpali.
Len čo Hilmara spozorovali, odleteli všetky tri ako biele labute preč. Plný obáv sa Hilmar obrátil späť. Keď starec prišiel domov, padol pred ním Hilmar na kolená a povedal:
„Pane, potrestaj ma, porušil som tvoj zákaz!“
Starec však povedal priateľsky:
„Keďže si svoju chybu priznal a ľutuješ ju, odpúšťam ti, ale musíš mi teraz ešte jeden rok verne slúžiť, aby si toho vtáka dostal.“
Hilmarovi spadol kameň zo srdca, rád s tým súhlasil a odteraz nad ním zvedavosť nemala žiadnu moc.
Keď onen rok uplynul, prišiel starec a povedal:
„Nasleduj ma!“
Zaviedol ho do tej zakázanej komnaty, boli tam tri prekrásne panny a kúpali sa. Po chvíli sa však premenili na biele labute, zdvihli sa k nebu a odleteli preč.
Starec sa spýtal Hilmara, ktorá sa mu najviac páčila.
„Tá najmladšia!“ odvetil.
„Dobre, tak choď dnes večer do tejto komnaty, tam nájdeš pod posteľou tri truhlice, prinesieš mi tú, ktorá bude ležať až tam v rohu.“
Hilmar sa nemohol dočkať večera, ponáhľal sa na určené miesto a priniesol truhlicu.
„Teraz tú truhlicu vezmi a choď s ňou domov, tá vyvolená panna ťa bude pešo nasledovať, ale neobzeraj sa, kým nedorazíš domov, potom u svojej matky môžeš s tou pannou osláviť svadbu. Ale tú truhlicu stráž ako oko v hlave a nedávaj ju svojej žene do rúk, hoci by ťa nesmierne prosila, inak ju stratíš navždy.“
Hilmar sľúbil všetko tak urobiť. Spočiatku mu bolo ľahko, neobzeral sa, aj keď by to bol rád urobil, ale už raz bol za svoju zvedavosť potrestaný a na to práve myslel. Keď bol konečne doma u matky, rýchlo sa otočil a uvidel pannu, schmatol ju okolo krku a pobozkal ju.
Mala na sebe snehobiele šaty a bola krásna ako deň a Hilmar sa na ten pohľad nemohol nasýtiť. Tak sa oslávili zásnuby a Hilmar bol celý blažený, ale panna bola smutná a zarazená. Hilmar vynakladal všetku možnú námahu, aby ju rozveselil, ale všetko nadarmo.
„Dal by som ti čokoľvek, len keby som ťa videl konečne šťastnú!“ povedal Hilmar.
„Tak mi daj moje krásne šaty, ktoré sú zatvorené v truhličke.“
Vtedy Hilmar zbledol od úľaku, ako mohol tak pochabo vysloviť a nerozvážne sľúbiť niečo, čo by ho mohlo priviesť do nešťastia. Dlho a dlho váhal, nakoniec zvíťazila oddanosť a veľká láska k tomu dievčaťu. Prehováral sa a utešoval:
„Azda ju tým nezabijem,“ povedal si sám pre seba:
„a preč mi tiež nezmizne.“
Potom Hilmar starostlivo zatvoril všetky okná i dvere. Len čo však truhlicu otvoril, dievča šaty rýchlo schmatlo, prehodilo si ich cez seba, v tom okamihu sa z nej opäť stala labuť a komínom odletela preč.
Hilmara zasiahla nesmierna bolesť, vybehol von a len sa za vtákom pozeral, potom sa však rozbehol do lesa za tým starým mužom, aby sa mu posťažoval.
„Odletela mi preč,“ povedal Hilmar nakoniec:
„povedz mi, kde ju môžem nájsť, keby to malo byť hoci na konci sveta, nájdem ju, lebo ju veľmi milujem.“
Vtedy starec povedal:
„Je ďaleko na jednom ostrove v mori a stráži ju sedemhlavý drak. Je veľmi ťažké sa tam dostať, a keď sa tam predsa len dostaneš, ten drak ťa zabije.“
Ale Hilmar sa nedal zastrašiť, vrátil sa domov, pobral si šaty a všetky topánky, čo doma mal, a vydal sa do sveta. Sedem rokov putoval, až všetko to oblečenie a tie topánky roztrhal, od únavy už nemohol ďalej, ale široko-ďaleko stále žiadne more nevidel.
Klesol na jeden pahorok a zamýšľal tam zomrieť. Vtom začul zrazu v diaľke nejaký hrmot, ktorý sa stále približoval, a nakoniec uvidel troch svalnatých obrov, ako sa bijú. Tak sa ich hneď spýtal na príčinu ich sváru.
„No,“ povedali mu:
„ide o najcennejšie veci na svete; o jeden plášť, ktorý toho, kto ho nosí, robí neviditeľným; o jeden klobúk, ktorý toho, kto si ho nasadí, zanesie, kam si praje; a o jeden meč, s ktorým ten, kto ho nosí, nad každým zvíťazí. Kto tieto tri veci vlastní, môže prekrásnu pannu, ktorá je v zajatí na ostrove v mori, zachrániť a spolu s ňou si zaslúžiť veľkú ríšu!“
Hilmar sa nad tou rečou zaradoval a vrátila sa mu opäť nádej.
„Ak je to pravda, ja vám to pomôžem rozhodnúť, prineste tie veci sem a zápašte jeden s druhým!“
Tí prostoduchí obri okamžite plášť, klobúk i meč Hilmarovi priniesli a schmatli sa navzájom za vlasy. Hilmar rýchlo zobral meč, hodil na seba plášť, nasadil si klobúk a zvolal:
„Nech som hneď na tom ostrove!“
A bol preč a tí hlúpi obri len pozerali ako vyjavení.
Keď sa potom Hilmar objavil na ostrove, zložil klobúk i plášť, vzal si meč a vydal sa na hrad. Drak sa práve vyhrieval pred bránou a krásna panna mu musela hľadať vši. Zrazu drak ucítil ľudský pach, zasyčal a krútil sa od zlosti. Ale Hilmar neohrozene pristúpil až k nemu a jednou ranou mečom mu zrazil všetkých sedem hláv.
Potom sa Hilmar rýchlo zahalil do svojho plášťa a išiel na hrad, tam našiel truhlicu s labutími šatami, vzal ju a hodil do mora. Potom si plášť vyzliekol a ukázal sa panne, svojej neveste, a ona ho hneď spoznala a bola celá prešťastná.
Hilmar potom pomocou čarovného klobúka priniesol svoju matku na Dračí hrad na ďalekom ostrove. Potom slávili veselú svadbu a Hilmar sa stal kráľom a pánom tej krajiny a všetkých pokladov, ktoré drak nazhromaždil.