Spievajúce kosti

Bol raz jeden kráľ, ktorému jeho krajinu sužovala divá diviačica. Roľníkom rozrývala polia, gazdom zabíjala dobytok a ľudí, ktorí jej nešli z cesty, párala klami. A tak jedného dňa dal vyhlásiť, že kto krajinu od tohto trápenia oslobodí, dostane obrovskú odmenu. Ale to zviera bolo také veľké a také silné, že sa do toho hlbokého čierneho lesa, kde prebývalo, nikto ani neodvážil. Nakoniec kráľ k tej odmene pridal svoju jedinú dcéru.

V tej krajine žili dvaja bratia, synovia chudobného muža, ktorí sa u kráľa ohlásili, že ten odvážny čin vykonajú. Ten starší bol vychytralý a múdry a urobil to len z pýchy, ten mladší bol nevinný a jednoduchý, ten to robil z dobroty srdca. Kráľ im povedal: „Diviačicu nájdete, nech sa vydáte v lese na ktorúkoľvek stranu.“ Tak sa vydal starší brat na západ a mladší na východ. Keď mladší chvíľu išiel, stretol mužíčka, ktorý niesol v ruke čiernu kopiju a povedal: „Túto kopiju ti dám, lebo tvoje srdce je nevinné a dobré, môžeš ňou zabiť tú divú diviačicu a ona ti neublíži.“ Chlapec mužíčkovi poďakoval, kopiju vzal na chrbát a bez strachu sa vydal ďalej. Onedlho uvidel, ako sa naň rúti diviačica, neváhal, obrátil jej kopiju v ústrety a diviačica, celkom slepá od zlosti, naňho bez zaváhania nabehla a kopija jej prebodla srdce. Mladík si mŕtvu diviačicu hodil na chrbát, aby ju odniesol kráľovi.

Keď vyšiel na druhej strane lesa, stál tam hostinec, v ktorom sa ľudia veselili pri tanci a víne, a jeho starší brat tam už bol, lebo si pomyslel, že mu diviačica neutečie, že sa na to najprv posilní. Vtom však uvidel vychádzať z lesa mladšieho brata, obťaženého bremenom, a zmocnila sa ho závisť a zloba. Zavolal naň: „Poď ďalej, bratec, trochu si odpočiň a občerstvi sa pohárom vína.“ Mladší brat, ktorému nenapadlo nič zlé, vošiel dovnútra a rozprával bratovi o mužíčkovi, ktorý mu daroval zázračnú kopiju, a tou potom tú divú diviačicu zahubil. Starší brat sa bral k večeru tiež späť na zámok, a tak putovali spoločne. Keď však v tme prišli k jednému mostíku cez potok, nechal starší ísť dopredu mladšieho, a keď boli uprostred, zrazil ho mocným úderom dole, až ho celkom zabil. Pochoval ho pod mostom, potom si hodil diviačicu na chrbát a zaniesol ju kráľovi s tým, že ju sám zabil. A vďaka tomu dostal kráľovskú princeznú za ženu. A o tom mladšom povedal: „Toho iste tá divá diviačica roztrhala.“

A bežal čas, ako to býva jeho zvykom, neúprosne a bez prestania. Zlé skutky zostávajú utajené pred ľuďmi, ale pred Bohom neostane utajené nič, každý zlý skutok jedného dňa vyjde na svetlo Božie.

Po mnohých rokoch jeden pastier hnal cez ten potok svoje stádo a uvidel dolu v piesku ležať snehobielu kostičku. Keďže si pomyslel, že by z nej bol dobrý ústnik, zostúpil dolu, kostičku si vzal a vyrezal si z nej ústnik pre svoju pastiersku píšťalu. Ale keď do nej prvýkrát fúkol, začala k jeho veľkému prekvapeniu sama od seba spievať: „Ach, bratku môj, spíš v hrobe neposvätenom, dievča a korunu vzal ti brat zločinom.“ „Tá je čarovná!“ povedal si pastier: „Sama od seba spieva, tú musím priniesť pánu kráľovi.“ Keď prišiel ku kráľovi, začala píšťala zase sama od seba spievať a kráľ tej piesni porozumel. Dal kopať v zemi pod mostom a naozaj našli kostru zabitého mladšieho brata a vyniesli ju na Božie svetlo. Toho prekliateho brata, ktorý sa zo svojho zlého činu už nemohol vyľhať, zašili do vreca a zaživa utopili. Kosti zabitého chlapca preniesli na jedno krásne miesto na cintoríne a uložili k večnému pokoju.