Kto je hlúpejší?

Jednému chalupníkovi nezostalo z celého imania nič viac než sliepka. Poslal ženu na trh, aby ju predala.

„A začo?“ pýtala sa žena.

„No začo, čo trh platí.“

Žena vzala sliepku a išla. Pri meste stretla jedného sedliaka. „Strýko, kúpte sliepku!“ kričala naňho.

„A začo má byť?“

„No, čo trh platí.“

„Trh platí groš.“

„No, tak je za groš.“

Sedliak dal žene groš a ona mu dala sliepku. Išla do mesta, kúpila za grajciar vrecúško, za grajciar špagát a jeden grajciar dala do mešca. Potom si ho zavesila na palicu, hodila na plece a išla domov. Chalupník robil strašný rámus, keď mu žena utŕžený peniaz priniesla. Ale pomaly sa mu to v hlave rozležalo a povedal jej: „Teraz nebudeš bitá; pôjdem do sveta, a ak nenájdem väčšieho blázna, než si ty, potom ťa až zbijem.“

Išiel teda do sveta. Jedného dňa príde do mesta, postaví sa pred zámok, z ktorého okien sa pozerala pani, začne skákať a ruky i hlavu dvíhať k nebesiam. Pani sa naňho chvíľku díva, ale potom pošle sluhu, aby sa opýtal, čo ten človek robí.

„No, čo robím, chcem do neba. Ja som sa tam s jedným kamarátom bil a on ma zrazil dolu. Teraz nemôžem nájsť dieru do neba.“

Sluha bežal späť a od slova do slova pani všetko vyrozprával.

Pani si hneď po chalupníka poslala.

„Ty si bol v nebi?“ pýtala sa ho, keď k nej prišiel.

„Samozrejme, že bol, a zase tam pôjdem,“ odpovedal chalupník.

„Nepoznáš tam môjho synáčika?“

„A čo by som ho nepoznal, on tam sedí na peci.“

„Ach, bože, na peci? Nebol by si taký dobrý, aby si mu vzal so sebou tých tristo zlatých a na šesť tenkých košieľ a povedal mu, že tam čoskoro prídem, nech sa mu nestýska a nijakú núdzu netrpí?“

„Rád všetko vybavím, len mi to dajte.“

Pani mu dala peniaze i plátno a on išiel do neba. Za mestom si sadol pri plote, peniaze i plátno zastrčil do nohavíc. Sotva sedliak odišiel, prišiel domov pán zámku; pani mu hneď rozprávala, čo poslala synáčikovi.

„Ó, ty nerozumná žena! Kto to kedy počul, aby niekto spadol z neba, a keby aj spadol, aby sa tam zase dostal! Prefíkaný šibal ťa oklamal.“

Pani rozprávala, ako ten človek vyzeral, a pán, sadnúc na koňa, hnal sa za ním.

Chalupník sedel ešte na tom istom mieste; keď videl pána prichádzať, prikryl suchú hrudu svojím obrovským klobúkom.

„Prosím vás, ocko, nevideli ste ísť okolo nejakého človeka s uzlíkom?“ opýtal sa pán.

„Ba videl, utekal tamto k lesu, čo mohol. Bol to cudzinec; to sú šelmy. Čo vám urobil, milostpane?“

Milostpán sa mu so všetkým zveril.

„Ach, to je prekliaty šibal, takú pani oklamať! Ale vy ste celý uhnaný. Hľaďte, ja by som sa sám za ním pustil, len keby mi tu niekto posedel. Mám tu vzácneho vtáka pod klobúkom, nesiem ho jednému pánovi darom do mesta a bojím sa, aby mi neulietol.“

„Nuž, ja tu chvíľu ostanem sedieť. Keď toho zlodeja poznáte, bude vám ľahšie ho chytiť,“ povedal pán, zosadol z koňa a podal ho chalupníkovi.

„Ale o to vás prosím, milostpane, aby ste pod klobúk nesiahali, vták by mohol vyletieť a ja by som sa naplatil.“

Pán si sadol ku klobúku a milý chalupník sa vyšvihol na koníka a išiel s darmi domov. Chvíľu sedel milostpán a čakal, ale keď čas míňal a človek sa stále nevracal, odrazu sa mu to znechutilo. Myslel si, že vezme toho vtáka s klobúkom domov a chalupník že si môže potom po neho prísť na zámok. Tak zdvihne klobúk, strčí pod neho ruku – a hop! vytiahne suchú hrudu.

Preklínajúc šibala na veky vekov, príde domov a nabere notný posmech. Chalupník však, keď sa blížil k dedine, už zďaleka kričal na ženu: „Nič sa neboj, ženo! Už ťa nezbijem. Našiel som ešte hlúpejších ľudí, než si ty.“