Braček a Sestrička

Braček vzal Sestričku za ruku a povedal:
„Odvtedy, čo nám zomrela mamička, nastali nám zlé časy. Macocha nás celé dni bije a vyháňa nás preč. Tvrdé kôrky chleba, ktoré zostanú, sú naša strava; aj ten psík pod stolom sa má lepšie, veď mu častokrát hodí chutné sústo. Pán Boh sa zmiluj, keby to naša matka vedela. Poď, pôjdeme spolu do sveta.“
Tak išli celý deň a pretože pršalo, povedala Sestrička:
„To Boh a naše srdcia spolu plačú.“
Večer prišli do hlbokého čierneho lesa a boli celí unavení od žiaľu, hladu a z tej dlhej cesty, tak si ľahli do jedného vydlabaného stromu a tam zaspali.
Na druhé ráno, keď sa zobudili, stálo slnko už vysoko na oblohe a hladilo ich horúcimi lúčmi.
Vtedy povedal Braček:
„Sestrička, ja mám smäd, keby som vedel, kde je studnička, hneď by som išiel a napil sa. Počujem niečo šumieť.“
Braček teda vstal, vzal Sestričku za ruku a šli hľadať prameň.
Macocha však bola zlá čarodejnica a dobre vedela, že deti utekajú, a tak ich tajne sledovala, ako to čarodejnice vedia, a všetky studničky, potôčiky aj pramienky v lese začarovala.
Keď teraz našli iskrivý potôčik, ako si cez kamene vesele poskakuje, chcel sa z neho Braček napiť, ale Sestrička začula, ako prameň spieva čudnú pesničku:
„Kto sa zo mňa napije, v tigra sa hneď premení!“
Zvolala:
„Prosím ťa, Bračeku, nepi, inak sa zmeníš na divú šelmu a mňa roztrhaš!“
Braček sa teda nenapil, hoci mal taký veľký smäd, a povedal:
„Dobre, počkám do ďalšieho prameňa.“
Keď prišli k inému potôčiku, začula Sestrička, ako aj on spieva čudnú pesničku:
„Kto sa zo mňa napije, vo vlka sa hneď premení!“
Zvolala:
„Prosím ťa, Bračeku, nepi, inak sa zmeníš na vlka a mňa zožerieš!“
Braček sa teda nenapil a povedal:
„Dobre, počkám do ďalšieho prameňa, ale tam sa napiť musím, môžeš hovoriť, čo chceš, smäd ma celého spaľuje.“
Keď prišli k tretiemu potôčiku, začula Sestrička, ako aj on spieva čudnú pesničku:
„Kto sa zo mňa napije, v srnca sa hneď premení!“
Zvolala:
„Prosím ťa, Bračeku, nepi, inak sa zmeníš na srnca a ujdeš mi!“
Ale Braček už kľačal dolu pri potôčiku a tej vody sa napil, sotva sa však prvá kvapka dotkla jeho pier, zmenil sa na srnčeka.
Sestrička sa rozplakala nad svojím úbohým zakliatym Bračekom, srnčiatko tiež plakalo, sedeli smutne vedľa seba, až dievčatko povedalo:
„Upokoj sa, milé srnčiatko, ja ťa nikdy neopustím.“
Potom si Sestrička zložila svoju zlatú podväzku a uviazala ju srnčiatku okolo krku. Natrhala ostricu a upletila z nej jemný povraz, naň priviazala srnčeka a viedla ho ďalej a ďalej do lesa. A keď dlho, predlho išli, prišli k lesnej chalúpke. Sestrička sa pozrela dovnútra, a keďže chalúpka bola opustená, pomyslela si:
„Tu by sme mohli zostať a bývať.“
Potom nazbierala srnčekovi jemné chvojiny a machu, aby mu z toho pripravila mäkké lôžko, a každé ráno potom chodila do lesa, aby tam zbierala korienky, lesné plody a oriešky a pre srnčeka trhala mäkkú trávu. Večer, keď bola Sestrička unavená a pomodlila sa, položila svoju hlavu na srnčekov chrbátik, to bol jej vankúšik, a spokojne spolu zaspali. A keby mal Braček svoju ľudskú podobu, bol by to naozaj skvelý život, aký viedli.
Dlhý predlhý čas spolu v tej divočine sami žili.
Ale raz sa stalo, že kráľ tej krajiny v tom lese usporiadal veľký hon. Medzi stromami bolo počuť zvuk lesných rohov, štekot psov a pokrik poľovníkov; a srnček zatúžil nesmierne byť pri tom.
„Ach,“ povedal, „Sestrička, pusti ma von na lov, už to tu dlhšie nevydržím.“
A tak dlho prosil, až nakoniec dievča súhlasilo.
„Ale,“ povedala mu, „večer sa vráť, ja pred tými divokými poľovníkmi chalúpku zamknem, aby som ťa spoznala, že si to ty, zaklopaj a povedz: .....
Sestrička predrahá, pusti ma dovnútra ...... keď to nepovieš, neotvorím.“
Srnček vybehol von a bolo mu krásne a bol celý veselý z tej nadobudnutej slobody. Kráľ a jeho poľovníci zbadali to krásne zviera a dali sa ho prenasledovať, ale nemohli ho dostihnúť, a keď si mysleli, že ho už majú, tu skočil srnček do krovia a zmizol.
Keď sa zotmelo, bežal Braček k chalúpke, zaklopal na dvere a povedal:
„Sestrička predrahá, pusti ma dovnútra!“
Vtedy sa otvorili malé dvierka, srnec vskočil dovnútra a celú noc odpočíval na svojom mäkučkom lôžku.
Na druhé ráno prišli poľovníci znova, a keď srnec opäť začul zvuk lesných rohov a krik poľovníkov, zase nemal pokoja a prosil:
„Sestrička, otvor mi, musím von.“
Sestrička mu otvorila a povedala:
„Ale večer musíš byť späť a svoju riekanku povedať.“
Keď kráľ a jeho poľovníci srnca so zlatým obojkom opäť zbadali, vyrazili všetci za ním, ale on bol na nich príliš rýchly a hbitý. Tak to išlo celý deň, ale nakoniec ho poľovníci obkľúčili a jeden z nich ho ranil na nohe, takže začal krívať a utekal pomalšie.
Jeden z poľovníkov sa za ním tajne vybral a sledoval ho až k chalúpke a počul, ako volá:
„Sestrička predrahá, pusti ma dovnútra!“
Potom videl, ako sa otvorili dvere a za srnčekom zasa zatvorili. Poľovník šiel ku kráľovi a všetko mu porozprával, čo počul a videl.
Vtedy rozhodol kráľ:
„Lov bude ešte zajtra pokračovať.“
Sestrička sa však strašne zľakla, keď videla, že jej srnček je ranený. Umyla mu krv, priložila na ranu bylinky a povedala:
„Choď si ľahnúť, milý srnček, aby si sa uzdravil.“
Ale tá rana bola taká nepatrná, že keď srnec ráno vstal, viac ju necítil, a keď zvonka začul hluk lovu, povedal:
„Ja sa ovládnuť nemôžem, musím byť pri tom!“
Sestrička plakala a prosila:
„Oni ťa zabijú a ja tu na tom Božom svete zostanem sama, nikam ťa nepustím.“
„Potom zomriem od zármutku,“ odvetil srnček, „keď počujem zvuk lesného rohu, samy od seba mi nohy bežia von.“
Tak Sestrička nevidela inú pomoc, než dvere s ťažkým srdcom odomknúť a srnčeka nechať celého šťastného odbehnúť do lesa.
Keď ho kráľ uvidel, povedal poľovníkom:
„Teraz ho budeme celý deň prenasledovať až do večera, ale nesmiete ho nikto zraniť.“
Keď slnko zapadlo, povedal kráľ tomu poľovníkovi:
„Teraz poď a ukáž mi tú chalúpku!“
A keď kráľ stál pred dverami, zaklopal a zvolal:
„Sestrička predrahá, pusti ma dovnútra!“
Dvere sa otvorili, kráľ vošiel dovnútra a tam bolo dievča také krásne, že krajšie ešte nevidel. Sestrička sa zľakla, keď videla, že vstúpil nejaký muž, ktorý mal na hlave zlatú korunu. Ale kráľ vyzeral priateľsky, vzal ju za ruky a opýtal sa:
„Chceš ísť so mnou na zámok a stať sa mojou ženou?“
„Áno,“ odvetila Sestrička, „ale srnček musí so mnou, toho ja nikdy neopustím.“
Kráľ odvetil:
„Môže zostať pri tebe po celý tvoj život a nikto mu neublíži.“
Medzitým pricupkal aj srnec, Sestrička ho uviazala na povraz z ostrice a vyviedla ho von. Kráľ ju posadil pred seba na koňa a spoločne išli na zámok. Potom oslavovali veľkú a nádhernú svadbu, zo Sestričky bola vzápätí pani kráľovná a žili dlhý čas spokojne a v láske. Aj o Bračeka bolo dobre postarané a veselo behal po zámockých záhradách.
Zlá macocha, kvôli ktorej deti vtedy ušli do lesa, si myslela, že Sestričku určite roztrhala divá zver a úbohého Bračeka v srnčej podobe dávno poľovníci zabili. Keď však teraz počula, ako skvele sa im darí, zloba a závisť mocne hýbali jej čiernym srdcom a nemala pokoja a ako by tým dvom ublížila, celé dni a noci rozmýšľala.
Jej dcéra, ktorá bola škaredá ako noc a mala len jedno oko, jej robila výčitky:
„Stať sa kráľovnou, to šťastie malo patriť mne!“
„Upokoj sa, dievčatko!“ povedala jej starena a spokojne pokračovala:
„Až príde ten správny čas, budem pri tom!“
A čas sa naozaj priblížil a kráľovná porodila krásneho chlapčeka a kráľ bol práve na love. Vtedy na seba stará čarodejnica vzala podobu komornej, vošla do komnaty, kde kráľovná ležala, a povedala jej:
„Poď, kúpeľ je pripravený, to ti urobí dobre a vráti stratené sily, ponáhľaj sa, nech nevychladne.“
Jej dcéra jej bola nápomocná, a tak obe zoslabnutú Sestričku schytili a odniesli do kúpeľa, tam ju položili do vane a vyšli von. Dvere starostlivo zvonka zamkli a utiekli preč. Pretože ten kúpeľ bol pekelne rozpálený, úbohá kráľovná sa v ňom za malú chvíľu udusila.
Keď to bolo vykonané, vzala čarodejnica svoju dcéru, na hlavu jej posadila čepiec a položila ju do postele na miesto kráľovnej. Dala jej tiež podobu úbohej Sestričky, len to chýbajúce oko vyčarovať nevedela. Aby to však kráľ nezbadal, mala byť k nemu vždy obrátená len tou stranou, kde oko mala.
Večer, keď sa kráľ vrátil domov a počul, že sa mu synček narodil, od srdca sa potešil a chcel ísť k svojej žene, aby videl, ako sa jej darí.
Vtedy starena rýchlo povedala:
„Počkaj, kráľu, tie závesy neodťahuj, kráľovná sa ešte nesmie pozerať do svetla, musí mať pokoj.“
Kráľ to teda neurobil a nevedel, že v posteli leží falošná kráľovná.
Keď však o polnoci všetko spalo, vtedy uvidela pestúnka, ktorá sedela v detskej izbe pri kolíske a strážila, ako sa otvorili dvere a dovnútra vošla Sestrička. Vzala dieťa z kolísky, položila si ho do náruče a dala mu piť. Potom mu natriasla vankúšik a položila ho späť. A nezabudla ani na srnčeka, išla do kúta, kde ležal, pohladila ho po chrbte a potom vyšla dverami zasa von.
Pestúnka sa ráno pýtala stráže, ktorá celú noc na zámku tiež bdela, či nevideli niekoho vchádzať. Ale strážcovia odvetili:
„Nie, nikoho sme nevideli.“
Tak to išlo veľa nocí a to zjavenie nikdy nepovedalo ani slovo a pestúnka, ktorá to vždy pozorovala, si ho osloviť netrúfla.
Keď uplynul nejaký čas, vtedy sa kráľovná jednej noci dala do reči:
„Čo si počne moje dieťa? Čo si počne Braček? Už len dvakrát môžem prísť a nikdy viac!“
Komorná jej na to nepovedala nič, ale sotva Sestrička zmizla, bežala ku kráľovi a všetko mu porozprávala.
I povedal kráľ:
„Bože, čo to môže byť? Budem ďalšiu noc pri dieťati strážiť!“
Večer išiel kráľ do detskej izby. O polnoci sa zjavila Sestrička a povedala:
„Čo si počne moje dieťa? Čo si počne Braček? Už len raz môžem prísť a nikdy viac!“
Postarala sa o dieťa ako zvyčajne a zmizla.
Kráľ si ju netrúfol osloviť, ale strážil pri dieťati aj nasledujúcu noc. A Sestrička povedala znova:
„Čo si počne moje dieťa? Čo si počne Braček? Teraz som prišla naposledy a nikdy viac!“
To sa už kráľ nemohol viac udržať, vrhol sa k Sestričke a povedal jej:
„Ty nemôžeš byť nikto iný než moja milovaná žena!“
Ona odvetila:
„Áno, ja som tvoja žena!“
V tom okamihu sa jej z Božej milosti vrátil život, bola zdravá a krásna ako predtým. Rozprávala kráľovi o tom zločine, ktorého sa na nej zlá čarodejnica a jej dcéra dopustili.
Kráľ ich dal predviesť pred súd a bol nad nimi vyslovený nemilosrdný rozsudok. Dcéra bola odvedená do hlbokého lesa, kde ju divá zver rozsápala, a jej matka čarodejnica bola na hranici upálená.
V tej hodine, keď sa jej telo zmenilo na popol, premenil sa Braček opäť na človeka a žili v láske spoločne až do konca svojich dní.