Princezná a víla

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna kráľovná, ktorá žila v jednom nádhernom zámku uprostred veľkého a prekrásneho parku, v ktorom sa každý deň len tak pre radosť a osvieženie celé hodiny prechádzala. Ale najradšej zo všetkého sa zdržiavala pri modravom jazere, ktoré ležalo ukryté medzi vŕbovím v lese. Z priezračnej jazernej hlbiny ju často tajne pozorovala víla, ktorá si tú krásnu ľudskú ženu zamilovala. Keď jedného dňa opäť kráľovná sedela na brehu, vodná panna sa vynorila, posadila sa vedľa nej a priateľsky sa spolu zhovárali. Od tej chvíle sa na tom mieste pravidelne stretávali a tak sa spriatelili, že víla navrhla, že by mohla byť raz krstnou matkou prvej kráľovninej dcérky. Kráľovná túto ponuku vďačne prijala, a keď o nedlho potom porodila dievčatko, pozvala vílu na krstiny. Keď nastal deň krstu a kráľovná všetko pripravila, otvorili sa dvere a dnu vstúpila víla. Jej tvár bola biela a nežná ako lekno a jej postavu halil jemný strieborný háv. Niesla potom dieťa ku krstu a ako darček vložila do kolísky tri maličké vtáčie vajíčka.
„Opatruj ich dobre, raz ich bude dcérka potrebovať.“ a potom celkom zmizla z očí ako mliečny závoj.
Princezná nemala ešte ani dva roky, keď jej matka zomrela na horúčkovú chorobu a kráľ si priviedol inú ženu. Ale macocha nemohla dieťa zomretej kráľovnej vystáť, nestarala sa oň a všetko prenechala pestúnke, ktorá s ním často chodila na prechádzku do parku a často ho nechala dlhé hodiny hrať sa samé neďaleko jazera. Vtedy zakaždým vystúpila na breh víla, starostlivo svoju krstnú dcéru strážila a rozprávala jej rozličné krásne a veselé príbehy.
Keď princezná podrástla, stalo sa jedného dňa strašné nešťastie. Krajinou sa prehnala obrovská búrka a do zámku udrel blesk, zabil kráľa a od toho ohňa lehol celý zámok popolom. Našťastie princezná zachránila tri vtáčie vajíčka. S nimi v ruke pospiechala teraz celá nešťastná k jazeru, volala krstnú mamičku a rozprávala jej o tom, čo ju postihlo. Ale víla ju potešila:
„Kým máš tie tri vajíčka, si dosť bohatá. Ukrývajú tri želania, ktoré sa Ti splnia hneď, ako ich vyslovíš. Ale nepremárni ich ľahkomyseľne, ale ich použi uvážene a to posledné si nechaj len pre najvyššiu núdzu.“
Princezná svojej dobrej krstnej mamičke srdečne ďakovala a sľúbila jej, že bude mať jej rady na pamäti.
„Teraz choď týmto lesom,“ povedala víla „čoskoro prídeš k jednému krásnemu zámku. Tam choď dnu a nechaj sa najať za slúžku, nebude Ti to na škodu.“
Tak celkom sama samučičká dievčina putovala hlbokým čiernym lesom. Bola už na ceste celý deň a vtedy stretla akési prosté roľnícke dievča, a pretože sa obávala, že by ju podľa jej vznešených šiat mohli na tom zámku spoznať a kvôli tomu by ju nechceli vziať za slúžku, spýtala sa toho dievčaťa, či by nechcelo svoje obyčajné roľnícke šaty vymeniť za tie jej.
„Ach, prečo nie, milá slečna.“ odvetila dedinčanka a vymenila svoje sivé pracovné šaty za krásny hodvábny kráľovský odev.
„No, teraz ma nikto nespozná.“ pomyslela si princezná a putovala ďalej lesom, kým konečne neprišla k zámku, ktorý bol zvonka taký nádherný, že v ňom iste musí žiť nejaký kráľ. Vošla dnu a pýtala sa, či nepotrebujú slúžku. Ale áno, slúžku by potrebovali, no pretože princezná vyzerala príliš mlado a jemne, spočiatku ju nechceli vziať. Ale ona sa nedala odbiť, priala si len nepatrnú mzdu a sľubovala, že urobí akúkoľvek prácu na dvore i v dome. Tak nakoniec smela zostať, ale musela svojimi jemnými bielymi rukami robiť tie najhoršie práce, takže po nejakom čase jej ruky zdrsneli a biele líca na slnku zhnedli. Ale slúžila ochotne a usilovne a bola neustále ku každému milá.
Uplynulo dlhých sedem rokov, keď tu si kráľov syn umienil, že sa ožení. Aby si vybral tú najkrajšiu ženu, usporiadal veľkú slávnosť, na ktorú boli pozvané všetky vznešené a urodzené dcéry z kráľovskej ríše. Keď sa všetci nádherne odetí hostia schádzali na zámok, princezná, ktorá bola v kuchyni za tú najposlednejšiu slúžku, si pomyslela:
„To by bolo krásne, keby som mohla byť v sále pri tanci!“ Smutne sedela v kútiku pri peci a premýšľala. Vtom jej zrazu prišli na um jej tri želania, a pretože nedokázala svoju túžbu viac ovládať, vkradla sa do komôrky, umyla sa a učesala a potom si priala strieborné šaty a k tomu šperky, ako sa patrí. V okamihu ležali na stole a boli práve tak krásne, ako si ich sama vysnívala. S radosťou si ich obliekla, obzrela sa ešte raz v zrkadle a pospiechala do sály. Tá krásna neznáma dievčina sa princovi tak páčila, že sa celý večer zdržiaval najradšej pri nej a aj s ňou najviac tancoval. Kým princ potom viedol do tanca nejakú urodzenú slečnu, vykradla sa princezná zo sály a bežala do svojej komôrky. Tam ukryla nádherné šaty pod posteľ, natiahla si svoje škaredé a šla do práce ako predtým.
Za štyri týždne princ opäť usporiadal slávnosť a slúžky si jedna druhej rozprávali, že si chce toho večera vybrať svoju budúcu ženu. Keď sa zotmelo, pospiechala princezná do komôrky a vyslovila druhé želanie. Tentoraz si priala šaty zo zlata, zlaté črievičky a šperk z tých najvzácnejších diamantov. V okamihu všetko ležalo na stoličke, obliekla sa a vstúpila do slávnostne osvetlenej sály. Vtedy zostali prítomné dámy a páni nad tou prenádhernou cudzou dievčinou v ešte väčšom úžase ako prv a zo všetkých najviac sám princ. Ten sa od nej po celý večer neodlúčil a na konci jej povedal, že ju má najradšej zo všetkých na celom svete. A keby aj ona v ňom našla podobné zaľúbenie, mohli by tento večer osláviť svoje zasnúbenie. Ale ona odvetila:
„To by bolo správne a dobré, ale ja sa bojím, že svoje slovo zrušíte, keď sa dozviete, kto som!“
„Nie! Tisíckrát nie!“ povedal princ „Môžeš byť, kto chceš, ja nemám nikoho tak rád ako Teba a bez Teba nemôžem žiť!“ Tak povedala svoje áno a poďakovala mu bozkom za prsteň, ktorý jej navliekol na prst na znamenie ich zasnúbenia. Pretože ju princ ale miloval, chcel ju mať čo najskôr navždy pri sebe, a tak povedal:
„Svadba bude o štyri týždne. Odprevadím Ťa v zlatom koči ťahanom belúšmi. Preto mi povedz, kde bývaš a ako sa volá Tvoj otec.“
„Ach,“ povedala, „nechaj ma odísť ako neznámu. Až sa uvidíme tretí raz, všetko sa dozvieš.“
Potom opustila sálu, šla do svojej komôrky, drahocenný odev dobre ukryla a natiahla si zase svoje obyčajné šaty kuchynskej slúžky.
Ako voda ušli tie štyri týždne a skôr ako sa nazdala, bol tu svadobný deň. Vlastne by sa mala od srdca tešiť, ale naopak, bola smutná a plachá, pretože ju zrazu napadlo, že musí použiť tretie a posledné želanie, ak sa chce na svadbe ukázať, ako je dobrým zvykom, v bielych šatách. Ale svojej krstnej mame, tej dobrej víle, pri lúčení sľúbila, že si ho podrží, že to posledné želanie bude opatrovať pre prípad najvyššej núdze, keď už inej záchrany nebude. Tak položila čarovné vajíčko späť do striebornej dózičky a zostala ďalej obyčajnou slúžkou v kuchyni, zatiaľ čo by mohla v sále žiariť ako kráľovská nevesta.
A ženích čakal a čakal celé hodiny a bol stále smutnejší a nešťastnejší, pretože jeho milovaná neprišla. A keď sa neukázala ani nasledujúceho dňa, vtedy si princ domyslel, že jeho nevesta je mŕtva a opustila ho navždy. Tak sa princ zo samého smútku a bolesti srdca ťažko roznemohol, ležal vo vysokých horúčkach a žiaden lekár mu nedokázal pomôcť.
O tom sa v kuchyni dopočula aj princezná, ktorú teraz trápili kruté výčitky, že si to posledné želanie schovávala a na svadbe sa neukázala. Teraz princ ležal na smrteľnej posteli a ona sama na tom niesla vinu, hoci ho tak milovala. Dňom i nocou naň myslela, plakala a premýšľala, ako by mu pomohla a ako by sa mu mohla dať spoznať. Vtedy ju napadlo to posledné, tak opatrované želanie, a hneď bola zase veselá, plná šťastia a nádeje. Vzala vajíčko opatrne z dózy a povedala:
„Chcem pomôcť princovi, môjmu najmilšiemu.“ Potom pripravila posilňujúcu polievku, naliala ju do striebornej misky a dovnútra vhodila svoj zásnubný prsteň. Nepozorovane vyšla po schodisku hore, zaklopala na dvere chorého a ticho vstúpila dnu.
„Čo si mi priniesla?“ spýtal sa slabým hlasom princ.
„Zjedzte túto polievku, milý princ. Urobí Vám dobre!“ povedala láskavo.
Hoci spočiatku princ len unavene a odmietavo pokrútil hlavou, skúsil nakoniec predsa len jednu lyžičku, potom druhú a zrazu mu polievka tak zachutila, že vyjedol celú misku. Na jej dne uvidel ležať prsteň, ktorý daroval svojej neveste. „Kde je tá, čo hodila ten prsteň do misky? Choď dievča a nájdi mi ju a rýchlo ju priveď. Ja sa Ti bohato odmením.“
Celá šťastná bežala princezná do svojej komôrky, obliekla si zlaté šaty, ozdobila sa drahocenným diadémom a predstúpila pred posteľ chorého. Vtedy princ spoznal svoju nevestu, objal ju, pobozkal a hneď sa cítil úplne zdravý. Nevesta sa ale naoko hnevala:
„Pri tanci si ma vtedy tak dlho obzeral a často a predsa si ma nespoznal a nemiloval, keď som pred Tebou stála ako prostá slúžka! Nemám pravdu, keď Ti poviem, že si ma chceš vziať za ženu, keď vieš, kto som? Čože nemôže aj kráľovská dcéra chodiť v sivých šatách a slúžiť za slúžku?“ Vtedy jej princ zavrel ústa bozkom a prosil ju nastotisíckrát o odpustenie.
Za sedem dní oslavovali svadbu a boli po celý život ten najšťastnejší kráľovský pár, o ktorom sa od pradávna rozprávajú rozprávky.