Podivuhodné remeslá

Bol raz jeden chudobný muž a ten mal štyroch synov. Keď vyrástli, povedal im:
„Milé deti, musíte sa vydať do sveta, ja nemám nič, čo by som vám mohol dať; vydajte sa do cudzích krajín a nájdite si remeslo, a potom hľadajte, ako by ste sa jeho prostredníctvom dostali k šťastiu.“
Bratia schmatli svoje pútnické palice, dostali otcovo požehnanie a spoločne sa vydali do sveta. Nejaký čas putovali spolu, až prišli na križovatku, odkiaľ viedli cesty do štyroch rôznych krajov. Tu povedal ten najstarší:
„Tu sa musíme rozdeliť, ale presne o štyri roky sa tu opäť stretneme a o svoje šťastie sa pokúsime.“
Teraz išiel každý svojou cestou a najstarší Martin stretol muža, ktorý sa ho pýtal, kam sa uberá a za čím.
„Chcem sa vyučiť nejakému remeslu,“ povedal Martin.
Muž odpovedal:
„Poď so mnou a buď zlodejom.“
„Nie,“ odpovedal Martin, „to nie je žiadne poctivé remeslo a koniec tejto pesničky je ten, že sa potom človek hojdá vo vetre ako srdce zvona.“
„Och,“ povedal muž, „šibenice sa báť nemusíš, chcem ťa len naučiť, ako môžeš ukradnúť to, čo iný človek nedokáže; a nikto na to nepríde.“
Tak sa Martin nechal prehovoriť a učil sa u toho muža za zlodeja, a tak sa vyučil, že nič pred ním nebolo isté, čo si zaumienil.
Druhý brat Vojtech stretol jedného muža, ktorý mu položil podobnú otázku, čo sa chce vo svete naučiť.
„Ani sám neviem,“ odpovedal Vojtech.
„Tak poď so mnou a staň sa hviezdarom. Nie je nič lepšie ako vidieť aj to, čo je skryté.“
To sa Vojtechovi zapáčilo a stal sa takým obratným hviezdarom, že jeho majster, keď ho vyučil a mládenec chcel odísť, mu dal ďalekohľad a povedal:
„Týmto ďalekohľadom môžeš vidieť, čo sa na zemi i na nebi deje, nič ti nezostane skryté.“
Tretieho brata Lukáša vzal do učenia poľovník a naučil ho všetko, čo poľovník vedieť musí, také dobré to bolo vyučovanie, že sa stal vynikajúcim poľovníkom. Majster mu pri odchode daroval pušku a povedal:
„Táto puška nikdy nemíňa cieľ, čo budeš mať na muške, to trafíš.“
Najmladší brat Ján tiež stretol jedného muža, ktorý sa ho vypytoval na jeho plány a potom povedal:
„Nemáš chuť stať sa krajčírom?“
„To teda neviem,“ povedal Ján, „krivíť sa od rána do večera, sem a tam ihlou a žehličkou žehliť, to naozaj nemám na mysli.“
„Ale čo to hovoríš,“ povedal muž, „akoby si tomu rozumel, ale ja ťa chcem vyučiť celkom inému krajčírstvu, ktoré je slušné a poriadne umenie, ako diely zase spájať dokopy.“
Tak sa Ján nechal prehovoriť, išiel s tým mužom a učil sa základy toho krajčírskeho umenia. Pri odchode mu majster dal ihlu a povedal:
„Týmto zošiješ všetko, čo sa ti namane, nech je to krehké ako vajce alebo tvrdé ako skala, tak to zacelíš, že šev nebude vidieť.“
Keď práve štyri roky uplynuli, prišli bratia v tom istom čase na onú križovatku, objali sa, pobozkali a ponáhľali sa za otcom.
„No,“ povedal otec spokojne, „aký vietor vás ku mne zavial späť?“
A oni mu rozprávali, ako sa po ten čas mali a akému kumštu sa naučili. Sedeli práve pred domom pod veľkým stromom, keď otec povedal, že ich teraz teda vyskúša.
Obzrel sa a povedal Vojtechovi:
„Hore na samom vrchole toho stromu sedí medzi konármi hniezdo pinky, povedz mi, koľko vajec v ňom leží?“
Vojtech si vzal svoj ďalekohľad, zahľadel sa hore a povedal:
„Je ich päť.“
Otec pokračoval:
„Teraz ty, Martin, prines mi tie vajcia, ale pinku, ktorá na tých vajciach sedí, nesmieš vyplašiť.“
Martin ako zručný zlodej vyšplhal hore a vzal vtáčikovi, ktorý nič nespozoroval a pokojne ďalej sedel, všetkých päť vajec spod tela a doniesol ich otcovi dolu. Tu ich otec vzal a položil každé vajce do jedného rohu stola, to piate doprostred a povedal:
„Lukáš, teraz musíš jednou ranou trafiť všetkých päť vajec presne uprostred.“
Lukáš zdvihol pušku a strelil do vajec presne tak, ako si otec prial, všetkých päť jednou ranou. Mal nabité pušným prachom, ktorý strieľal aj za roh.
„Teraz prichádza rad na teba, Ján,“ povedal otec, „zoši tie vajcia zase dohromady, aj tie vtáčie zárodky, čo sú vnútri, a tak, akoby im tá rana neublížila.“
Krajčírik schmatol svoju ihlu a šil, ako si otec prial. Keď bol hotový, musel brat Martin vajcia zase položiť pod pinku. A vtáčik všetkých päť vajec vysedel, o pár dní nato sa mladé pinky vyliahli von, a ako ich krajčírik zošíval, okolo krčka mali červený prúžok.
Otec svojich synov do neba vychvaľoval a tak dúfal, že čoskoro budú mať príležitosť svoje umenie svetu ukázať.
A naozaj to netrvalo dlho a v kráľovstve zavládol veľký smútok, lebo princeznú uniesol strašný drak. A kráľ, plný starostí o svoju dcéru, sľúbil, že ten, kto ju vyslobodí, dostane ju za ženu. Tu si bratia povedali, že to je tá príležitosť, na ktorú čakali, a vydali sa spoločne kráľovskú dcérku vyslobodiť.
„Kde princezná je, to čoskoro uvidíme,“ povedal hviezdar Vojtech, pozrel sa ďalekohľadom a hlásil: „Vidím ju, sedí ďaleko odtiaľto na jednej skale v mori a vedľa nej leží drak a stráži ju.“
Potom išiel ku kráľovi a vyžiadal si od neho loď pre seba a svojich bratov a išli na more, až doplávali k tej skale.
Princezná tam sedela a drak bol okolo nej rozložený a spal.
Lukáš povedal:
„Nemôžem strieľať, mohol by som trafiť aj princeznú.“
„Tak to ja svoje šťastie skúsim,“ zvolal Martin, prikradol sa k drakovi a priamo jemu pred nosom, bez toho aby netvor čokoľvek spozoroval a zo spánku sa prebudil, princeznú ukradol. Ponáhľali sa s ňou na loď a plávali preč. Ale drak sa po chvíli prebudil, a keď princeznú nenašiel, strašne zareval, vzlietol do výšky a hnal sa za loďou. Tu Lukáš zamieril a strelil draka priamo do srdca. Netvor spadol dolu, ale keďže bol veľký a ťažký a padal rovno na loď, celú ju roztrieštil.
Bratia vo vode pochytali pár dosák, ktoré plávali sem a tam po mori. To bolo veľmi nepríjemné, ale krajčír Ján si vedel rady, vzal svoju zázračnú ihlu a začal tie dosky zošívať dohromady, sadli si na ne a začali zbierať ďalšie diely lode. Až nakoniec celú loď zase Ján zošil a v krátkom čase doplávali späť domov ku kráľovi.
Keď kráľ opäť zazrel svoju dcéru, veľmi sa zaradoval a povedal bratom:
„Jeden z vás sa stane mužom mojej dcéry, ale ktorý to bude, musíte sami rozhodnúť.“
A tu sa medzi bratmi začal veľký spor.
Hviezdar Vojtech povedal:
„Keby som ja princeznú nebol uvidel, bolo by všetko vaše umenie na nič, preto je moja.“
Ale zlodej Martin odporoval:
„Načo by nám bolo vidieť ju, keby som ju spod draka neukradol, preto je moja.“
Ale poľovník Lukáš sa tiež nedal:
„Márne by bolo princeznú tej oblude ukradnúť, keby som ju ja potom jednou ranou nezabil, preto je moja.“
A krajčír Ján dodal posledné slovo:
„Ale bez môjho umenia by ste sa nikdy späť nevrátili, ale by sme sa všetci biedne utopili, preto je moja.“
Kráľ premýšľal, až napokon vec rozsúdil:
„Každý z vás má pravdu, a keďže každý z vás moju dcéru dostať nemôže, tak ju ani jeden nedostane, ale takáto odmena vám patrí, že vám dám polovicu kráľovstva.“
Toto sa bratom naozaj zapáčilo, radi s takým rozsudkom súhlasili, vzali si polovicu kráľovstva a spokojne tam spolu aj s otcom žili až do konca svojich dní.