Tvrdohlavý Ondráš

Ako grófku latinčine učil a čo si za odmenu zaslúžil, ako sa potom stal zbojníckym hajtmanom a grófa Pražmu potrestal

Ondráš, syn richtára z Janovíc, ušiel zo štúdií. Hlúpy nebol, ale hlavu mal vzpurnú, a keď ho páteri v seminári stále držali iba na modlitbách, dlho to nevydržal. Jedného dňa vymenil v jednom obchodíku sutanu za obyčajnú halenu, klobúk a pár grajciarov. S tým sa vydal do sveta, lebo sa mu domov nechcelo. Mamička s tatíčkom si mysleli, že budú mať zo synka farára, a on si takto počínal.
Tak sa Ondra nejaký čas túlal po svete, ale čoskoro sa mu zasteskelo za domovom. Pobral sa teda a vydal sa domov do hôr. Cestou prišiel neďaleko Frýdku práve na to, ako sa jednému vzácnemu pánovi prevrátil panský koč do blata, lebo z neho odpadlo koleso. Kočiš s panským lokajom sa snažili dostať ho na cestu, ale márne. Ondráš k nim prišiel a videl, že v koči sedí krásna pani s pánom; mávol klobúkom na pozdrav a skočil k tým dvom, čo sa lopotili v blate.
„To musíte zabrať, kamaráti, inak sa z toho blata do večera nedostanete!“
„Akí sme my pre teba kamaráti?“ osopil sa naňho panský kočiš a lokaj sa k nemu pridal.
Ale Ondráš sa im iba smial. Vyzliekol halenu a zavesil ju na najbližší konár, potom sa dal do práce. Vypriahol kone a s pomocou oboch panských sluhov vytiahol koč na cestu, potom išiel po koleso. Pani sa spoza čipkovanej záclonky s záľubou pozerala na pekného mládenca, a keď potom koleso nasadil a koč vyviezol na suchú cestu, vystúpila z koča, aby si Ondráša dobre obzrela. Aj gróf Pražma z Frýdku, nik iný to nebol, kto v koči s pani sedel, Ondrášovi ďakoval a ponúkal mu peniaze.
„Ďakujem, pán gróf! Rád som vám pomohol a peniaze nechcem, tie sa ľahko rozkotúľajú a sú s nimi len starosti.“
„Tak čo by sme pre teba mohli urobiť?“ pýtala sa grófka.
„Milosť, ak máte pre mňa službu, rád ju vezmem. Vraciam sa zo škôl domov a iste by sa pre mňa niečo na zámku našlo.“
Keď to pani počula, hneď sa rozhodla, že by ju mládenec mohol učiť latinčinu. Gróf proti tomu nič nenamietal, mládenec sa mu tiež páčil.
„Poď teda s nami! A ako sa vlastne voláš?“ pýtal sa gróf.
„Som Ondra, richtárov syn z Janovíc!“
„Tak, pán preceptor, nasadnite, nech nezmeškáme nedeľný obed!“ povedala grófka s úsmevom a urobila Ondrovi v koči vedľa seba miesto.
Ondra sa nerozmýšľal, skočil do koča a kočiš práskol do koní. Pri ceste na konári po ňom zostala len chudobná halena.
Na zámku si Ondra čoskoro zvykol na lepšie bývanie a naučil sa panským mravom. V novom kabáte a čipkovanej košeli sa podobal pánom, denne s nimi sedával pri stole, jedol s nimi a bavil ich. Grófka si Ondru tak obľúbila, že sa bez neho už nemohla ani zaobísť. Často spolu v parku alebo v jej izbe opakovali latinčinu, alebo jej Ondra radil, aké kvety by mala vyšívať na hodváb.
Kým si o tom služobníctvo nezačalo rozprávať, gróf si ich priateľstvo ani nevšímal. Keď sa však po zámku rozniesla správa, že pani grófka sa do pána preceptora zaľúbila a že je to láska naozaj veľká, gróf sa strašne nahneval. Najprv vynadal starému správcovi, ktorý sa mu to odvážil povedať, potom si dal na Ondru pozor. A čoskoro sa mu tiež zdalo, že sa preceptor okolo grófky točí viac, ako by sa slušelo. Vymyslel si teda naňho trest.
„Pán preceptor, zajtra pôjdem na poľovačku a pozývam vás so sebou!“
„Ďakujem, milosť, za pozvanie. Ak vám nebudem zlým spoločníkom, rád s vami pôjdem!“ povedal Ondra namyslene, a tak sa s grófom dohodli.
Nasledujúceho dňa vyšiel gróf s preceptorom sám. Len niekoľko psov vzal so sebou. Ondrovi to nebolo divné, lebo vedel, že páni majú rôzne nápady a on bol v lese ako doma. Ale keď zašli do raškovického lesa, zrazu gróf zapískal, z húštiny vyskočili drábi a strhli Ondru z koňa. Ondra sa bránil, ale neubránil sa. Panskí sluhovia ho priviazali k starému bukovi a začali ho biť karabáčmi, až z neho krv tiekla. Gróf sa len pozeral a spokojne sa usmieval. Keď videl, že Ondra už stráca sily, povedal mu:
„To máš za to, že si sa odvážil pozrieť vyššie, ako ti prináleží. Pani grófka môže mať iných kavalierov než sprostého dedinského pacholka.“
Vtedy sa preceptor dozvedel, prečo sa mu gróf tak zle odmenil. Potom prikázal drábom, aby Ondru už nechali, že aj tak vydychuje naposledy, a odišiel. Drábi sa oňho už nestarali a odišli späť na zámok.
Ondra si myslel, že udrela jeho posledná hodinka. Ale ničoho neľutoval, ani toho, že miloval frýdeckú grófku. Bola krásna ako víla a ona ho tiež milovala. Zrazu sa ho niekto dotkol na ruke a Ondra sebou mykol. Myslel si, že k nemu prišla sama grófka. Keď však otvoril oči, uvidel starú babu. Skláňala sa nad ním a štebotala:
„Predsa len si živý, synak! Len sebou nemykaj a pokojne lež! Ja ti z toho nejako pomôžem. Som stará bohyňa a všeličo o tebe viem. Dobre som videla, ako ti panskí pacholci na grófov rozkaz naložili. Čo si na zámku zaslúžil, to máš. S pánmi nie je dobre sa priateliť!“
„Mlč, babo! Čo ty vieš? Radšej mi pomôž, nech sa im môžem odvďačiť!“
„Pomôžem, synak, pomôžem!“ tešila ho bohyňa. „Len pokojne lež!“
Potom mu rany vymyla prameňovou vodou a natrela masťou, nakoniec mu dala napiť trochu pálenky. Ondra cítil, že sa mu do žíl vlieva nová sila. Postavil sa a mohol chodiť.
„Dobre si mi pomohla, babo! Čo som ti dlžný za tvoju pomoc?“
„Nič, synak, nič! Len mi sľúb, že budeš brániť spravodlivosť a chudobnému neublížiš!“
„To ti rád sľubujem!“
Povedal Ondra a chystal sa na odchod, ale bohyňa ho ešte zadržala. Chvíľu sa potom hrabala v košíku, kým povedala:
„Tu si vezmi trochu tejto zázračnej masti, aby si si rany celkom vyliečil. Od tejto chvíle sa ti každá guľka vyhne, každá rana ťa minie. Len týmto obuškom, ktorý ti dávam, môžeš prísť k smrti. Tak ho dobre opatruj, aby sa nedostal inému do ruky. Ešte vezmi túto pištoľ a pohárik. Keď pištoľ namieriš, nikdy cieľ nechybíš. A len čo ten pohárik dnom nahor obrátiš, každého spútaš, aj keby tvojich nepriateľov bola hoci celá krčma.“
Ondra sa nestačil ani diviť, koľko darov od starej bohyne dostal. Kým jej mohol za všetko poďakovať, zmizla v lese a viac ju už nikdy nezazrel. Ondra vykročil na cestu domov, ale na krivdu, ktorá sa mu stala, nikdy nezabudol. Za nejaký čas mal Ondra okolo seba celú rotu chlapcov, ktorí šli s ním aj proti pánom. Najprv si Ondra umienil, že musí potrestať toho, kto ho u grófa Pražmu očernil. S celou rotou zašiel k frýdeckej ceste a tam čakali.
Keď šiel okolo zámocký koč s grófom a grófkou, chlapci ich s Ondrášom zastavili. Ondra prikázal grófovi vystúpiť a sám si sadol do koča vedľa grófky. Potom dal koč otočiť a cestou na zámok sa od nej dozvedel, kto ho zradil. „Ondro, buď milostivý a pamätaj si!“ prosila ho grófka. On však trval na svojom, že sa pomstí. Keď prišli na zámok, grófka sama prikázala, aby do koča naložili drevenú lavicu, ktorá odjakživa stávala v zámockej šatlave, a jednu poriadnu lieskovú palicu. Potom nariadila správcovi, aby si sadol do koča k Ondrovi a išiel po grófa. Keď jej Ondra bozkával ruku na rozlúčku, šepkala mu: „Môj milý, pamätaj na mňa a nezabudni!“
A Ondra nezabudol na nič. Len čo prišli so správcom k lesu, kde naňho jeho chlapci s grófom čakali, prikázal, aby lavicu postavili uprostred cesty, a vzal do ruky lieskovú palicu. Gróf sa triasol na celom tele. Myslel si, že to chystajú pre neho. Ale Ondra sa v poslednej chvíli rozhodol inak.
„Priviažte na lavicu pána správcu, nech aj on vie, ako sa na takej lavici dobre leží!“ Ten prosil a nariekal, ale nikde sa zľutovania ani pomoci nedovolal. Gróf bol rád, že tam neleží on sám.
„A teraz, chlapci, každý si dáte jednu ranu! Ale dávajte spravodlivo, aby sme správcu nepripravili o to pravé potešenie!“
Sám mu vlepil lieskovou palicou prvú ranu. Potom išla palica z ruky do ruky a správca ich dostal päťadvadsať. Najprv kričal a nariekal, potom už ani nehlesol. „Tak sa hajtman Ondra odmení každému, kto si to zaslúži. Keďže som pani grófke zo svojej vlastnej vôle sľúbil, že vám, pán gróf, na hlave ani vlas neskrivím, pre tentoraz ste trestu unikli. Keby sme sa však spolu niekde ešte stretli, neviem, či by ste odišli so zdravou kožou!“
Potom Ondra prikázal, aby zbitého správcu aj vyľakaného grófa naložili do koča, lavicu s lieskovou palicou dal na mieste rozštiepať a spáliť. Keď kočiš práskol do koní, páni v koči sa ani neobzreli. Boli radi, že ich zbojníci nezabili.
Tak skončila Ondrova láska s frýdeckou grófkou a začal nový život s chlapcami po horách, plný odriekania a nebezpečenstva, ale slobodný. Obyčajní ľudia mali hajtmana Ondru a jeho chlapcov vo veľkej úcte, lebo ich chránili proti pánom, a keď sa inak nedalo, tak im panskú škodu z olúpených peňazí nahradili.