Maruška a medveď

Žili raz dedko a babka a mali vnučku Marušku.
Raz sa dievčatá z dediny vybrali do lesa na huby a na jahody a zastavili sa aj po Marušku.
„Dedko, babka,“ prosíkala Maruška, „kamarátky idú do lesa, pustite aj mňa!“ Dedko a babka povedali:
„No dobre, ale pozeraj sa držať pokope, aby si nezablúdila.“ Dievčatá došli do lesa a hneď sa pustili do hľadania húb a zbierania jahôd. Maruška chodila medzi stromami, obišla jeden, obišla druhý, tu ju zlákala mladina, tam kríček, až stratila kamarátky z očí a zablúdila.
Húkala, volala, ale nikto sa neozýval. Kamarátky ju nepočuli. Maruška chodila lesom, chodila sem a tam, vôbec už nevedela, kde je. Nohy ju zaniesli ďaleko, do nepreniknuteľného húštia. A tam zrazu uvidela chalúpku. Zaklopala, ale nikto sa neozval. Strčila do dverí a tie sa samy otvorili.
Maruška vošla dnu a sadla si na lavicu pod oknom. Sedela a rozmýšľala, kto asi v chalúpke býva a prečo tu nikoho nevidí.
A bolo to tak: V tej chalúpke býval obrovský medveď. Lenže práve nebol doma, odišiel do lesa. Večer sa medveď vrátil, našiel Marušku a mal nesmiernu radosť.
„Huhuhu,“ zamrmlal, „teraz ťa už nikam nepustím. Budeš bývať so mnou. Budeš mi kúriť, variť mi kašu a každý deň ma tou kašou pekne nakŕmiš.“
Maruška si poplakala, polamentovala, ale čo jej zostávalo. Musela ostať v medvedej chalúpke.
Huňáč chodil na celé dni do lesa a vždy Marušku upozorňoval, aby bez jeho dovolenia zo stavenia ani nos nevystrčila.
„A ak ujdeš,“ hrozil, „aj tak ťa nájdem a potom ťa zjem.“ Maruška začala rozmýšľať, ako by ušla, keď dookola je všade samý les, keď nemá ani tušenie, ktorým smerom sa vydať, a spýtať sa nikoho nemôže.
Dlho rozmýšľala, až prišla na nápad. Raz, keď sa medveď vrátil z lesa, povedala mu:
„Medveď, medveď, pusti ma aspoň na jeden deň do dediny, chcela by som babke a dedkovi zaniesť na zub nejakú dobrotu.“
„Kdeže,“ nesúhlasil medveď, „ty by si v lese zablúdila. Daj dobroty mne a ja ich zanesiem do dediny sám.“ Presne to Maruška potrebovala.
Napiekla kopu pirohov, našla obrovskú krošňu a povedala medveďovi:
„Dobre sa pozeraj, dám pirôžky do tejto krošne a ty ich odnesieš dedkovi a babke. Ale pamätaj, aby si krošňu cestou neodkrýval a pirôžky nepojedal! Ja si vyliezem tu na dubček a budem ťa strážiť.“
„No dobre,“ zamrmlal medveď, „daj sem krošňu!“ Ale Maruška mu ešte prikázala:
„Choď pred dom a pozri sa, či neprší.“
Sotva bol medveď za dverami, Maruška šup! do krošne a misu s pirôžkami si položila na hlavu.
Medveď sa vrátil, videl, že krošňa je pripravená, dal si ju na chrbát a vybral sa do dediny.
Išiel, išiel medveď smrečinou, išiel, išiel medveď brezinou, úžľabinou ťapkal, do kopcov sa driapal. Išiel cestou necestou, nohy ho začali bolieť, a tak si povedal: „Sadnem si na pníček, vezmem si pár pirôžkov.“
Ešte to nedopovedal a Maruška už naňho z krošne volá:
„Ja ťa strážim, ja ťa vidím! Na pníček si nesadaj, pár pirôžkov nezoberaj, k dedkovi, k babke do našej dediny sa poponáhľaj!“
„Tá má ale oči,“ čudoval sa medveď, „nič jej neujde.“
Vzal znova krošňu na chrbát a išiel ďalej. Išiel, išiel, dlho išiel, potom mu už nohy prestali slúžiť, drepol si a zabrblal:
„Sadnem si na pníček, vezmem si pár pirôžkov.“
Len čo dosadol, už ho Maruška znova z krošne napomínala:
„Ja ťa strážim, ja ťa vidím! Na pníček si nesadaj, pár pirôžkov nezoberaj, k dedkovi, k babke do našej dediny sa poponáhľaj!“
Medveď si mohol od údivu hlavu skrútiť:
„To je ale šibalka! No ba. Kto vysoko sedí, ten ďaleko vidí.“ Vstal a pridal do kroku.
Došiel do dediny, našiel chalúpku, kde býval dedko s babkou, a začal búchať na dvere:
„Buch ..... buch ..... buch! Otvárajte vráta, odomykajte dvere, nesiem vám pirôžky od vašej Marušky.“
Ale psy hneď ucítili medveďa a vrhli sa naňho. Zbehli sa zo všetkých dvorov a štekali ako zbesilé.
Medveď dostal strach, postavil krošňu pred vrátami a uháňal do lesa, akoby mu za pätami horelo.
Rámus vylákal dedka a babku z chalúpky. Vyšli pred vráta a tam stojí plná krošňa. „Čo v nej asi je?“ povedala babka.
Dedko nadvihol pirôžky, nazrel dnu a nemohol uveriť vlastným očiam. V krošni sedí Maruška, živá, zdravá, bez jediného škrabnutia.
Ani sa nedá vypovedať, akú mali obaja radosť. Objímali vnučku, bozkávali ju a chválili ju, ako múdro na medveďa vyzrela.