Rozprávka o Drábovi a Aničke

Je to už pomerne dávno, čo v skalách pri Mnichove Hradišti žil obor so svojou ženou. Obor sa volal Dráb a jeho žene každý hovoril Drábová. Obor to bol poriadny. Keď urobil krok, zajace sa schovávali do svojich nôr a zem zadunela. Zvieratá mali z obra rešpekt a ľudia strach. Taký veľký strach, že do skál, kde Dráb so svojou ženou býval, sa vydávali len tí najodvážnejší. Obor s oboriňou však neboli zlí. Lenže ako to mali ľudia vedieť?

Jedného dňa Drábová zomrela. Obor bol veľmi smutný. Najprv kričal, ako najviac vedel – a ľudia v dedine si mysleli, že sa na nich rúti pohroma. Potom dupal – to všetko zo žiaľu nad stratou milovanej ženy. Ľuďom v dedine to dupanie aj niekoľko domov zbúralo. Nakoniec zo všetkého sa obor rozplakal. Plakal tak veľmi, že sa z jeho sĺz vytvoril potok a ten stiekol zo skál dole do dediny.

Niekoľko mesiacov žil Dráb sám. Ale pretože to bol spoločenský tvor, veľmi ho to nebavilo. Chcel si občas s niekým pohovoriť. Vydal sa teda zo svojho príbytku medzi ľudí, aby si našiel spoločnosť. Zišiel lesom až na pole a tam uvidel krásne mladé dievča – Anička sa volala. Ani sa jej nepýtal, či by s ním chcela bývať, schmatol ju, posadil do dlane a uháňal späť do skál. Anička bola celá vystrašená. „Kam ma to nesieš, obre?“ vypytovala sa polekane. „Chcel by som, aby si so mnou žila v skalách. Nechcem tu byť sám.“ Odpovedal Dráb, ako najvľúdnejšie vedel. Posadil ju do svojho obydlia a ponúkol jedlo a pitie. Ale Aničke sa v skalách nepáčilo. Cnelo sa jej za domovom. Stále jej bola zima a skalné miestnosti pre ňu neboli dosť útulné. „Aspoň keby tu nebola taká zima. Keby sem zasvietilo slniečko. Ale asi sa tiež bojí obra a ani lúčom sem nezasvieti,“ sťažovala sa Anička. „Chcela by som domov, Dráb.“ Obra trápilo, že Anička nie je šťastná. Robil jej po vôli, splnil skoro všetko, čo si dievča želalo, ale slniečko do skál priviesť nedokázal. Mrzelo ho to a bál sa, aby mu Anička neutiekla. Nechcel byť zase sám.

Jedného dňa ho Anička poprosila. „Dráb, pusti ma domov. Neviem, čo je s mojimi rodičmi. Určite ma hľadajú a trápia sa. Len by som im povedala, že bývam u teba, a zase by som sa vrátila.“ Obor rozmýšľal, či má Aničke vyhovieť a pustiť ju domov. Nakoniec si povedal, že než aby bola Anička stále smutná, pustí ju k rodičom. „Do večera sa však vrátiš,“ prikázal Aničke. „Inak si po teba prídem,“ zaburácal. Anička medzitým zistila, že obor nie je zlý, len smutný a nešťastný, tak sľúbila, že sa ešte v ten istý večer vráti. Obor jej ukázal cestu a Anička odišla.

Doma v dedine mali všetci radosť, že sa Anička našla. „Nevracaj sa do skál k obrovi,“ hovorila dievčaťu mamička. Ale Anička nechcela porušiť sľub. „Sľúbila som, že sa vrátim.“ Oco Aničke poradil, aby si vzala do košíka popol a cestou ho sypala za sebou. Ľudia spoznajú, kde obor býva, a Aničku vyslobodia. Dievča súhlasilo, vzalo si so sebou popol a cestou ho za sebou sypalo. Urobila popolavú cestičku až k Drábovmu skalnému brlohu. Lenže potom začal fúkať vietor a všetok popol rozfúkal. Keď šli neskoro večer ľudia z dediny Aničku hľadať, cestu nenašli.

Po nejakom čase povedala Anička obrovi znovu: „Dráb, pusti ma zase k rodičom. Upiekla som koláče, rada by som im nejaké odniesla. Dobre vieš, že sa zase vrátim.“ Obor si Aničku obľúbil a chcel jej splniť jej želanie, tak dovolil. Anička zbalila koláče a odniesla ich do dediny. Všetci ľudia mali veľkú radosť, že ju zase vidia. „Aničko,“ povedala jej mamička. „Vezmi si so sebou toto klbko a cestou odmotávaj. Klbko nás zavedie až k tebe.“ Anička poslúchla a na spiatočnej ceste k obrovi odmotávala červenú niť. Večer sa za ňou vydali dedinčania. Došli až do skál, kde býval Dráb. „Dráb, vylez a vydaj nám Aničku. Je to človek a mala by žiť medzi ľuďmi!“ volal Aničkin otec. Dráb vyliezol. „Lenže potom by som tu bol sám. A s kým by som sa rozprával? Kto by mi slúžil? Anička mi aj koláče upečie.“ Anička začala obra prosiť, aby jej dovolil vrátiť sa domov. Dráb nakoniec súhlasil. A ako odmenu za dievčenské služby prezradil ľuďom, kde je v blízkosti ukrytý poklad.

Ľudia tak konečne mohli zistiť, že obor Dráb nie je zlý. Odvtedy ho chodili navštevovať a nosili mu najrôznejšie dobroty. Niekedy prišli len na kus reči a obor bol veľmi rád, že nie je sám a má priateľov. A pretože takú obrovskú silu v dedine potrebujú, pomáhal Dráb na oplátku ľuďom na poli.

A Drábovo obydlie odvtedy ľudia volajú Drábske svetničky. Skaly sú pomenované po Drábovi.