Princezná, ktorá všetko videla

Bola raz jedna princezná, ktorá videla lepšie ako ostatní ľudia a nepotrebovala na to ani okuliare, ani ďalekohľad. Mala vo svojom zámku hore pod strechou izbu s oknami na všetky strany. Oknami videla na celú ríšu a ešte ďalej, ešte oveľa ďalej. Keď sa pozrela prvým oknom, videla každého chrobáčika v zámockej záhrade, ako keby ho držala na dlani. Keď sa pozrela druhým oknom, videla všetko, čo sa deje v kráľovskom meste, tretím oknom videla až za deviatu horu, a z ďalších okien videla vždy viac a viac, až z posledného okna videla všetko, čo sa hýbe aj nehýbe na zemi, pod zemou aj nad zemou, a nič sa pred ňou nemohlo skryť. Na svoje umenie bola náramne pyšná. Povedala si, že ten, koho si vezme za muža, musí vedieť viac ako ona. Dala rozhlásiť, vybubnovať a vytrúbiť, že každého, kto sa bude uchádzať o jej ruku, najprv vyskúša. Nech sa pred princeznou skryje tak, aby ho nenašla. Keď ho nenájde, stane sa jeho ženou a on sa stane kráľom. Keď princezná vypozoruje, kde sa ženích skrýva, stratí ženích hlavu.
Hlásili sa princovia i chasníci, skúšali šťastie, skrývali sa, kam sa dalo, ale princezná všetkých našla. Deväťdesiatdeväť ženíchov už prišlo o hlavu.
Tu sa jedného dňa objavil v zámku mladý myslivecký mládenec, uklonil sa pred princeznou a povedal:
„Krásna princezná, prišiel som vás požiadať o ruku.“
„Najprv mi musíš ukázať, či sa vieš skryť tak, aby som ťa nenašla,“ povedala princezná.
„Rád sa vám, princezná, skryjem,“ odpovedal myslivecký mládenec, „len mi dovoľte, aby som sa vám skryl trikrát. Dvakrát na skúšku, tretíkrát naozaj.“
Princeznej sa myslivecký mládenec páčil. Prečo by mu nedovolila trikrát sa skryť? Aj tak ho všade uvidí. Preto mu odpovedala:
„Môžeš sa skryť trikrát. Dobre si svoj úkryt vyhľadaj, dám ti týždeň času. O týždeň príď a začne sa skúška.“
Mládenec sa princeznej uklonil, prehodil si pušku cez plece a šiel. Ako prechádzal zámockou záhradou, uvidel na konári havrana. Rýchlo strhol pušku a chcel ho zastreliť.
Havran zavolal ľudským hlasom:
„Nestrieľaj, nestrieľaj, nikdy ti to nezabudnem!“
Myslivecký mládenec sa zarazil, nevystrelil a havran odletel.
Okolo záhrady ležalo kráľovské mesto a mestom pretekala rieka. Myslivecký mládenec šiel popri rieke ďalej, a keď prišiel na kraj mesta, vynorila z rieky hlavu veľká ryba. Rýchlo strhol pušku a chcel ju zastreliť. Ale ryba zavolala ľudským hlasom:
„Nestrieľaj, nikdy ti to nezabudnem.“
Mládenec sa zarazil, nevystrelil a ryba odplávala. Potom putoval ďalej a ďalej, až stretol v lese lišiaka. Lišiak kríval a myslivecký mládenec po ňom hneď vystrelil, ale minul ho. Lišiak sa rozkričal:
„Prečo po mne strieľaš? Radšej mi pomôž a vytiahni mi z nohy tŕň!“
Mládenec si k nemu kľakol, vytiahol mu tŕň z nohy, ale nechcel už milého lišiaka pustiť. Lišiak začal prosiť:
„Pusť ma, pusť ma. Keď ma pustíš, nikdy ti to nezabudnem.“
Myslivecký mládenec sa dal dlho prosiť. Nakoniec lišiaka pustil a putoval ďalej. Sedem dní mládenec prechodil, ale žiadny úkryt nenašiel.
Po siedmich dňoch sa začala skúška. Smutne chodil myslivecký mládenec po zámockej záhrade a premýšľal, kam by sa skryl. Vedel, že prehrá, ak sa neskryje skôr, ako budú v meste vyzváňať poludnie. Premýšľal, trápil sa a tu vidí na konári havrana.
„Havran,“ vraví mládenec, „pomôž mi a povedz, kam sa mám skryť, aby ma princezná nenašla.“
„Nechal si ma žiť, rád ti pomôžem,“ odpovedal havran. „Princezná pozná všetky úkryty, ale jeden predsa nepozná.“ A havran vytiahol zo svojho hniezda vajce, rozklovol ho na dva diely, mládenca skryl vnútri, potom dal havran polovice vajca zase k sebe a posadil sa na ne.
Hneď ako zazvonili v meste poludnie, bežala princezná do svojej čarovnej izby. Ako sa pozrela prvým oknom, našla v zámockej záhrade havranie hniezdo s havranom aj vajcom a vo vajci mysliveckého mládenca. Krútila nad tým hlavou, toto sa jej ešte nestalo. Strážam prikázala, aby mládenca priviedli. Za chvíľočku stál mládenec pred princeznou.
„Prvýkrát ti odpustím, aj druhýkrát ti odpustím, tretíkrát neodpustím nič,“ povedala princezná mládencovi a prepustila ho.
Druhého dňa si mládenec vraví: ako by ma princezná nenašla, keď som sa skryl tak blízko pri zámku. Dnes pôjdem do mesta a skryjem sa v meste. Chodil mestom sem a tam, hore aj dolu, a žiadny úkryt sa mu nehodil. Tesne pred poludním sa zastavil pri rieke. Spomenul si na rybu. Azda by mu poradila. Len si pomyslel a ryba vynorila z vody hlavu.
„Viem, čo ťa trápi,“ povedala ľudským hlasom, „princezná pozná všetky úkryty, ale jeden predsa nepozná. Poď do vody a ja ťa skryjem.“
Mládenec šiel do vody, ryba ho prehltla a ponorila sa až na dno rieky.
Hneď ako zazvonili v meste poludnie, rozbehla sa princezná do svojej čarovnej izby. Postavila sa pred prvé okno a mládenec nikde. Naľakala sa. Postavila sa k druhému oknu a zaradovala sa. Na dne rieky odpočíva ryba,
v bruchu ryby sedí myslivecký mládenec a čaká. Princezná zvolala stráže.
„Pohnite sa,“ prikázala, „vezmite siete a vylovte z rieky veľkú rybu. V rybe sedí mládenec, toho mi priveďte.“
Stráže privedú mysliveckého mládenca, princezná si ho prezerá a vraví:
„Prvýkrát som ti odpustila, druhýkrát ti tiež odpustím, ale tretíkrát neodpustím nič.“
Tretieho dňa bol mládenec najsmutnejší, išlo mu o hlavu. Umienil si, že pôjde ešte ďalej od zámku, aby ho princezná nenašla. Došiel do lesa, hľadal vo vetvách aj pod koreňmi, v skalách aj v krovinách, a žiadny úkryt sa mu nehodil. Utrápený si sadol. V tom sa medzi lístím ukázala lišiakova hrdzavá kožušina.
„Lišiak, lišiačik, pomôž mi,“ zvolal naňho myslivecký mládenec.
Lišiak vybehol z húštiny a vravel:
„Preto sem bežím, aby som ti pomohol. Princezná pozná všetky úkryty na svete. Nikde sa jej nemôžeš skryť. Ale ja ti predsa pomôžem. Poď so mnou.“
Mládenec šiel s lišiakom k potoku. Lišiak sa trikrát ponoril do vody a vyšiel z potoka ako kramár, ktorý na trhu predáva vtáky a zvieratá. Mládenec sa musel tiež trikrát ponoriť. Keď sa tretíkrát ponoril, premenil sa na maličkú opičku. Kramár si posadil opičku na plece a šiel s ňou do mesta na trh. Ľudia sa okolo kramára zbehli a boli by radi opičku kúpili. Kramár ju nechcel predať. Len opakoval:
„Takú opičku by mohla zaplatiť iba princezná a nikto iný.“
Slúžky doniesli princeznej, čo kramár hovorí. Princezná bola zvedavá a poslala po kramára a opičku. Opička sa princeznej zapáčila. Hodila kramárovi mešec plný zlatákov a opičku si nechala. Kramár zašepkal opičke na rozlúčku:
„Keď pôjde princezná k oknu, zalez jej rýchlo pod vlasy.“ Hneď ako začali v meste vyzváňať poludnie, pospiešila princezná do čarovnej izby. Opička poskakovala za ňou. Princezná sa postavila k oknu, opička jej zaliezla pod vlasy.
Princezná sa pozerá prvým oknom a mládenca nikde nevidí. Ide k druhému a zase nič. Čuduje sa, čuduje a ide k tretiemu. Ani tretím oknom mysliveckého mládenca nezazrela. Pri štvrtom dostala princezná strach, že prehrá, pri piatom okne sa už hnevala, pri šiestom kričala, pri siedmom hrozila a ôsme okno rozbila zlosťou. I opičku striasla z pleca a odohnala ju:
„Už nech ťa nevidím, choď mi z očí!“
Opička sa nedala poháňať. Rozbehla sa do lesa. Kramár na ňu čakal pri potoku. Kramár aj opička sa ponorili trikrát do vody a dostali zase svoju starú podobu. Mládenec lišiakovi poďakoval, lišiak uháňal do lesa a mladík si vykračoval na zámok.
„Tu ma máte, princezná, vyhral som,“ vraví. Princeznú zatiaľ prešiel hnev a usmievala sa:
„Keď si vyhral, vezmem si ťa za muža.“ A bola kráľovská svadba, kanóny búchali na tú slávu, nabíjali ich hrozienkami a marcipánom. Všetci spievali a hovorili páté cez deviate. Len mladý kráľ si dával pozor, aby neprezradil, kam sa pred princeznou skryl. Tak si princezná myslela, že všetko bolo z jeho hlavy, a hovorila si:
„Ja mám najmúdrejšieho muža na svete.“