Dvaja priatelia

Úbohý Janko bol veľmi zronený. Jeho otec ťažko ochorel a nebolo mu pomoci. V malej izbietke boli len títo dvaja. Bolo veľmi neskoro večer a lampa na stole dohárala.
„Bol si dobrým synom, Janko!“ povedal chorý otec. „Pán Boh ti bude vo svete pomáhať.“ Pozrel sa na syna vážnymi, láskavými očami, zhlboka vzdychol a zomrel. Bolo to, ako by bol zaspal.
Ale Janko plakal, lebo teraz nemal nikoho na šírom svete, ani otca, ani matku, sestru ani brata. Chudák Janko! Kľačal pri posteli a bozkával ruku zomretého otca a vyronil mnoho horkých sĺz. Ale napokon sa mu oči zatvárali a on zaspal, hlavu mal opretú o veraje.
Mal čudný sen. Snívalo sa mu, že sa slnko a mesiac pred ním skláňajú, videl svojho otca opäť čulého a zdravého a počul, ako sa smeje, ako sa smial vždy, keď bol v dobrej nálade. Spanilé dievča so zlatou korunou na dlhých, krásnych vlasoch podávalo Jankovi ruku a jeho otec povedal:
„Vidíš, akú si dostal nevestu! Je najkrajšia na celom svete!“
Potom sa Janko prebudil a všetka krása bola preč. Jeho otec ležal mŕtvy a studený na posteli; nikto pri ňom nebol. Úbohý Janko!
Potom mŕtveho pochovali. Janko išiel za truhlou. Nikdy už neuvidí dobrého otca, ktorý ho mal tak rád! Počul, ako hádžu do hrobu hlinu, videl už len poslednú hranu truhly, ale aj tá zmizla pod ďalšou lopatou hliny. Bolo mu, akoby sa mu chcelo srdce rozskočiť, tak bol zronený! Okolo neho spievali žalmy; znelo to tak krásne, že Jankovi vstúpili slzy do očí, až sa rozplakal, a to trochu uľahčilo jeho smútok. Slnko svietilo nádherne nad zelenými vrcholkami stromov, ako by chcelo povedať:
„Nesmúť, Janko, veď vidíš, aká je obloha krásne modrá!“
Janko sa pri tom už usmieval, hoci mu slzy ešte stekali po lícach. Vtáčky sedeli v korunách gaštanov a čvirikali:
„Kvivit, kvivit!“ Boli takí veselí, hoci predsa boli na pohrebe! Janko videl, ako odlietali zo zelených stromov ďaleko preč do sveta, a dostal aj on chuť rozletieť sa za nimi. Ale najprv otesal veľký drevený kríž, aby ho postavil na otcov hrob. Keď ho tam večer doniesol, bol hrob ozdobený pieskom a kvetmi. Urobili to cudzí ľudia, lebo mali jeho drahého otca radi.
Skoro ráno na druhý deň zbalil Janko svoj malý ranec, schoval do opasku celé svoje dedičstvo, bolo to päťdesiat korún a niekoľko desaťhaliernikov, a s tým sa chystal na cestu. Ale predtým ešte zašiel na cintorín k otcovmu hrobu, pomodlil sa a povedal:
„Zbohom, drahý otec! Zostanem vždy dobrým človekom.“
Vonku v poliach, kadiaľ Janko išiel, stáli všetky kvety svieže a krásne v teplom slniečku a kývali hlavičkami, ako by chceli povedať:
„Vitaj v zeleni! Nie je tu krásne?“
Ale Janko sa ešte raz obrátil, aby pozrel na starý kostol, v ktorom bol ako dieťa pokrstený a kde bol každú nedeľu so starým otcom na pobožnosti a spieval nábožné piesne. Zrazu zbadal vysoko hore v jednom okne veže stáť kostolného škriatka s červenou špicatou čiapočkou; zacláňal si oči zloženými rukami, lebo ho slnko oslepovalo. Janko mu kýval na rozlúčku a malý škriatok mával červenou čiapočkou, kládol ruku na srdce a posielal mu rukou bozky. Chcel mu tým ukázať, že mu praje všetko dobré a aby sa mu na ceste dobre darilo.
Janko rozmýšľal, koľko zaujímavého asi uvidí vo veľkom, krásnom svete, a išiel ďalej a ďalej, tak ďaleko, kde ešte nikdy nebol. Nepoznával ani mestá, cez ktoré prechádzal, ani ľudí, ktorých stretal; bol ďaleko, ďaleko medzi cudzími ľuďmi.
Prvú noc musel prespať v kope sena na poli, iné lôžko nemal. Ale to bolo práve pekné, ba zdalo sa mu, že by ani kráľ nemohol spať lepšie. Celé pole s potokom, kopou sena a s modrou oblohou hore, to predsa bola nádherná spálňa. Zelená tráva s malými červenými a bielymi kvietkami, to bol koberec, bazové kroviny a šípky boli kytice kvetov a umývadlom bol celý potok s jasnou, čerstvou vodou, v ktorej sa uklánali vŕbové prútie a prialo mu dobrý večer a dobré ráno. Mesiac bol obrovská nočná lampa vysoko pod modrou oblohou, na ktorej neboli záclony, čo by mohli vzplanúť.
Janko mohol spať celkom pokojne a aj spal. Prebudil sa až vtedy, keď slnko vyšlo a všetky vtáčky naokolo spievali:
„Dobré ráno! Dobré ráno! Ty ešte spíš?“
Zvony vyzváňali na pobožnosť, bola nedeľa. Ľudia išli do kostola a Janko šiel s nimi, spieval a bolo mu, ako by bol doma v kostole, kde bol pokrstený a kde spieval nábožné piesne so svojím otcom.
Na cintoríne pri kostole bolo veľké množstvo hrobov a na niektorých rástla vysoká tráva. Vtedy si Janko spomenul na hrob svojho otca, ktorý asi tiež bude raz vyzerať ako tieto hroby, keď ho nebude môcť ošetrovať a zdobiť. I sadol si a pleli trávu, narovnával pokosené drevené kríže a dával späť na hroby vence, ktoré vietor odniesol. Myslel si pri tom, že azda niekto urobí to isté na hrobe jeho otca, keď to on urobiť nemôže.
Pred vchodom do kostola stál starý žobrák a opieral sa o barlu. Janko mu dal všetky drobné peniaze, ktoré mal, a šiel potom šťastný a veselý ďalej, do šírého sveta.
K večeru sa blížila strašná búrka. Janko si pospiechal, aby sa dostal pod strechu, ale čoskoro nastala tmavá noc. Konečne dobehol k malému kostolíku, ktorý stál celkom osamote na kopčeku. Dvere boli našťastie len pritvorené, a tak sa vkradol dnu. Tam chcel počkať, kým búrka prejde.
„Tuto si sadnem do kúta,“ povedal si, „som veľmi unavený a potrebujem si trochu odpočinúť.“
I sadol si, zopäl ruky a hovoril večernú modlitbu. Kým sa nazdal, zaspal a mal krásne sny, zatiaľ čo vonku sa blýskalo a hrmelo.
Keď sa opäť prebudil, bola polnoc, ale búrka sa prehnala a mesiac svietil oknami dovnútra kostola. Uprostred stála na podlahe otvorená truhla s mŕtvym mužom, ktorého ešte nepochovali. Janko sa vôbec nebál, lebo mal čisté svedomie a dobre vedel, že mŕtvi nič nerobia, že len živí zlí ľudia ubližujú.
Dvaja takíto živí zlí ľudia stáli vedľa mŕtveho muža, ktorý bol uložený v kostole, kým bude pochovaný. Chceli tomu úbohému mŕtvemu mužovi ublížiť, vyhodiť ho z truhly pred kostolné vráta.
„Prečože to chcete urobiť?“ spýtal sa Janko. „Je to škaredé a zlé, nechajte ho spať!“
„Táraniny!“ kričali tí dvaja zlí ľudia. „Podviedol nás! Je nám dlžný peniaze, ktoré nemohol zaplatiť, a keď je teraz mŕtvy, nedostaneme ani halier. Chceme sa mu za to pomstiť, nech leží ako pes pred kostolnými dverami!“
„Nemám viac ako päťdesiat korún,“ povedal Janko. „Je to celé moje dedičstvo, ale dám vám ich rád, ak mi sľúbite čestným slovom, že necháte toho úbožiaka na pokoji. Však ja sa už nejako prebijem bez peňazí; mám zdravé, silné údy.“
„Áno,“ odpovedali títo nepoctiví ľudia, „keď nám teda chceš zaplatiť aspoň časť jeho dlhu, neurobíme mu celkom nič, tým si môžeš byť istý!“ I vzali peniaze, ktoré im Janko dal, hlasno sa mu vysmiali, že je taký dobrý, a išli svojou cestou. Janko zase uložil mŕtvolu do truhly, zopäl jej ruky, rozlúčil sa a išiel pokojne ďalej veľkým lesom.
Okolo dokola, kamkoľvek mesiac presvecoval cez stromy, videl najvznešenejšie škriatky, veselo sa hrajúce. Nedali sa vyrušovať, lebo dobre vedeli, že Janko je dobrý, nevinný človek, a len zlí ľudia nesmú škriatkov zazrieť. Mnohí z nich neboli väčší ako prst a mali dlhé, žltkasté vlasy upevnené zlatými hrebeňmi. Húpali sa vždy dvaja a dvaja na veľkých rosných kvapkách, ktoré ležali na listoch a na vysokej tráve. Občas sa s kvapkou zvalili medzi dlhé steblá trávy, a to bolo smiechu a hluku medzi tými drobnými trpaslíkmi!
Bolo to nesmierne krásne! Spievali a Janko celkom poznával všetky tie pekné pesničky, ktoré sa učil ako malý chlapček. Veľké, farebné pavúky so striebornými korunkami na hlave museli zo steblá na steblo tkať dlhé visuté mosty a paláce, ktoré, keď na ne padla jemná rosa, vyzerali ako blyštivé sklo v jasnom mesačnom svite.
Tak to trvalo až do východu slnka. Vtedy zaliezali malí škriatkovia do pučov kvetov a vietor uniesol ich mosty a zámky, že lietali vzduchom ako veľké pavučiny.
Janko práve vyšiel z lesa, keď tu zrazu začul silný mužský hlas priamo za sebou:
„Hej, kamarát, kampak ťa vedie cesta?“
„Preč, do šírého sveta!“ povedal Janko. „Nemám ani otca, ani matku, som úbožiak, ale uživím sa prácou svojich rúk.“
„Aj ja chcem do šírého sveta,“ povedal cudzí muž. „Čo keby sme šli spolu?“
„Tak dobre!“ odvetil Janko. Išli teda spolu.
Právom čoskoro sa mali veľmi radi, lebo obaja boli dobrí ľudia, a stali sa úprimnými priateľmi. Ale Janko spozoroval, že cudzinec je oveľa múdrejší ako on, lebo prešiel krížom-krážom skoro celý svet a vedel rozprávať o všelijakých veciach, ktoré videl.
Slnko už stálo vysoko nad obzorom, keď si sadli pod veľký strom, aby sa naraňajkovali. Vtom šla okolo stará žena. Bola veľmi schátraná a celkom zhrbená; opierala sa o barlu a niesla na chrbte otep haluzí, ktoré nazbierala v lese. Zásteru mala vyhrnutú a Janko videl, že v nej má tri veľké metly z papradia a z vŕby. Keď už bola celkom pri nich, skĺzla, spadla a hlasno vykríkla, lebo si tá úbohá starenka zlomila nohu.
Janko hneď navrhol, aby ju odniesli do jej obydlia. Ale cudzinec otvoril svoj uzol, vybral z neho akýsi téglik a povedal, že v ňom má masť, ktorá jej nohu hneď uzdraví a osvieži. „Budeš môcť dôjsť domov sama, akoby si si nikdy nebola zlomila nohu,“ dodal. Ale chcel tiež, aby mu za to dala tie tri metly, ktoré má v zástere.
„To by prišlo draho,“ zvolala starenka a pokyvovala čudne hlavou; nechcela sa len tak vzdať svojich metiel, ale ani nebolo nič príjemné ležať so zlomenou nohou. I dala mu metly.
sotva jej cudzinec natrel nohu tou svojou masťou, starenka vstala a šla oveľa čulšie ako predtým. Takú moc mala tá masť. Ale v lekárni by si ju sotva dostal.
„Čo urobíš s tými metlami?“ pýtal sa Janko svojho priateľa.
„Sú to tri pekné metly,“ povedal, „a mne sa práve hodia, pretože som veselá kopa.“
Potom šli ešte pekný kus cesty.
„To sa obloha akosi zaťahuje!“ zvolal Janko a ukazoval pred seba. „A aké sú to strašné, tmavé mraky!“
„Nie,“ povedal priateľ, „to nie sú mraky, to sú hory, krásne, vysoké hory. Cez ne sa dostaneme až nad mraky do sviežeho ovzdušia. Je tam nádherne, to mi ver! Zajtra tam už iste budeme.“
Ale nebolo k nim tak blízko, ako sa zdalo; museli ísť celý deň, kým došli k horám, kde rástli čierne lesy až k nebu a kde boli kamene veľké ako celé mesto. Čakala ich poriadna námaha, keď ich mali všetky prejsť, preto sa uchýlili do hostinca, aby si poriadne odpočinuli a nabrali síl na zajtrajší pochod.
Dole vo veľkej výčape bolo pokope veľmi veľa ľudí, lebo tam bol akýsi tulák s bábkovým divadlom. Práve postavil svoje divadielko a ľudia sedeli dokola, aby sa pozerali na tú zábavnú hru. Ale na najprednejšie a najlepšie miesto sa posadil starý, tlstý mäsiar a vedľa neho sedel jeho veľký psisko a vyvaľoval oči. Hu, ten vyzeral hrozivo!
Začalo sa divadlo. Bola to pekná hra s kráľom a kráľovnou, ktorí sedeli na zamatovom tróne, mali zlaté korunky a krásne šaty s dlhými vlečkami, lebo na ne mali dosť peňazí. Najmilšie drevené bábky so sklenenými očami a dlhými fúzmi stáli pri všetkých dverách a otvárali ich a zatvárali, aby mohol čerstvý vzduch do izby.
Boli v najlepšej hre a všetci diváci boli rozjarení. Ale práve keď kráľovná vstala a začala chodiť po podlahe, vtedy ..... Boh vie čo si ten veľký psisko myslel, keď ho tlstý mäsiar nedržal za obojok, skočil priamo k divadielku a chytil kráľovnú okolo útleho tela, že to len zachrumkalo: prask, chrup! Bolo to strašné!
Úbohý muž, ktorý to divadlo prevádzkoval, veľmi sa zľakol a bol nesmierne zronený nad stratou svojej kráľovnej. Bola to jeho najkrajšia bábka a teraz jej ten škaredý psisko odhryzol hlavu. Keď však potom ľudia odišli, povedal Jankov priateľ, že dá kráľovnú zase do poriadku. Vytiahol svoj téglik a pomazal bábku tou masťou, ktorou pomohol úbohej starenke, keď si zlomila nohu.
Sotva bábku namazal, hneď bola zase ako predtým. Dokonca mohla pohybovať všetkými údmi a vôbec nebolo treba pri tom ťahať za povrázky. Bábka bola ako živý človek, len taktak, že ešte nevedela rozprávať.
Muž, ktorému malé bábkové divadlo patrilo, mal nesmiernu radosť. Teraz už ani nepotreboval bábku držať a ona tancovala sama od seba. Žiadna z ostatných to nevedela.
Keď potom nastala noc a všetci ľudia v hostinci sa odobrali na lôžka, bolo zrazu počuť veľmi bolestný vzlykot. Trvalo to tak dlho, že všetci vstali, aby sa pozreli, kto to tak vzlyká. Bábkar šiel k svojmu divadielku, lebo ten vzlykot zaznieval odtiaľ.
Všetky drevené bábky ležali jedna cez druhú, kráľ i celý jeho dvor; všetci žalostne vzdychali a vyvaľovali veľké sklenené oči. Všetci totiž chceli byť tak pomazaní ako kráľovná, aby sa tiež mohli sami pohybovať. Kráľovná pokľakla, zodvihla svoju krásnu zlatú korunu do výšky a prosila bábkara:
„Vezmi si moju korunu, ale pomaž aj môjho muža a mojich dvoranov!“ Vtedy sa úbohý bábkar nemohol zdržať, i dal sa do plaču, lebo mu jej bolo úprimne ľúto. Sľúbil potom cudzincovi, že mu dá všetky peniaze, ktoré ten večer utŕžil za svoju hru, ak pomaže aspoň štyri alebo päť jeho najkrajších bábok.
Ten však povedal, že nežiada nič iné ako tú veľkú šabľu, ktorú má bábkar po boku. Keď ju dostal, pomazal šesť bábok. Tie hneď začali krásne tancovať. A všetky dievčatá, živé ľudské dievčatá, ktoré to videli, dali sa tiež do tanca a po nich všetci obyvatelia hostinca. Kočiš tancoval s kuchárkou, pivničiar s izbovou, všetci cudzinci tancovali, ba aj lopatka na uhlie a kliešte od kachlí sa dali do tanca, ale zvalili sa hneď, ako urobili prvý skok. Pane, to bola veselá noc!
Nasledujúceho rána sa Janko a jeho priateľ so všetkými rozlúčili a išli do vysokých hôr porastených jedľovými lesmi. Vystúpili tak vysoko, že sa im kostolné veže, ktoré boli pod nimi, javili len ako malé červené jahody tam v zeleni a videli ďaleko, mnoho, mnoho míľ, kde ešte nikdy neboli. Toľko nádhery Janko predtým ešte nikdy nevidel. Slnko svietilo tak teplo v tom čerstvom modrom vzduchu! Počul tiež v horách trúbiť lovcov na lesný roh a tak krásne a dojímavo, že mu od radosti až slzy vstúpili do očí.
Jeho priateľ stál tiež so zopätými rukami a díval sa cez hory do teplého slnečného jasu.
Vtom zaznel nad ich hlavami podivuhodne krásny spev. Pozreli hore, kde sa veľká biela labuť vznášala vzduchom. Bola veľmi krásna a spievala, ako ešte nikdy žiadneho vtáka nepočuli spievať. Ale slabla viac a viac, skláňala hlavu a spadla im celkom potichu k nohám. Tam zostala mŕtva ležať. Krásny vták!
„Dve také krásne krídla,“ povedal s úsmevom Jankov priateľ, „tak biele a veľké, ako má tento vták, stoja za veľa peňazí. Vezmem ich so sebou. Teraz vidíš, aké je dobré, že som dostal šabľu.“
I odsekol mŕtvej labuti obe krídla jedinou ranou a schoval ich.
Šli opäť mnoho, mnoho míľ horami, až pred sebou konečne zazreli veľké mesto s viac ako stovkou veží, ktoré sa lesk­li v slnečnom svite ako striebro. Uprostred mesta bol nádherný mramorový zámok pokrytý zlatom a v ňom býval kráľ.
Janko a jeho kamarát nechceli hneď vojsť do mesta, tak zostali vonku v hostinci, aby sa mohli dať do poriadku. Chceli vyzerať pekne, keď prídu do ulíc. Hostinský im rozprával, že kráľ je veľmi dobrý človek, ktorý nikdy nikomu neublížil. Ale jeho dcéra je veľmi zlá. Je veľmi krásna, nikto nie je taký pekný a očarujúci ako ona, ale načo je to, keď je to zlá a krutá čarodejnica, ktorá má na svedomí životy toľkých krásnych princov. Všetkým mužom dovolila, aby sa o ňu uchádzali. Každý môže prísť, či princ, alebo žobrák, na tom nezáleží, ale musí uhádnuť tri veci, na ktoré sa ona opýta. Ak uhádne, vydá sa za neho a on sa stane kráľom celej krajiny, keď jej otec zomrie. Ale kto tie tri veci neuhádne, toho dá obesiť alebo mu dá sťať hlavu ..... taká zlá a nehodná je tá krásna princezná.
Jej otec, starý kráľ, je nad tým vraj veľmi zronený. Ale nemôže jej zabrániť, aby bola taká krutá, lebo raz vyhlásil, že jej nikdy nebude brániť, aby sa vydala, za koho chce. Kedykoľvek príde nejaký princ a chce hádať, aby dostal princeznú, nikdy neuhádne a potom býva obesený alebo mu sťatí hlavu. Princezná hovorí, že predsa vedel, čo mu hrozí, tak mohol tých námlev nechať. Starý kráľ je vraj tak zronený nad všetkým tým smútkom a biedou, že každý rok kľačí jeden celý deň pred princeznou na kolenách aj so všetkými svojimi vojakmi a prosí, aby svoje rozhodnutie zmenila, ale ona nechce povoliť.
„Škaredá princezná!“ povedal Janko. „Potrebovala by naozaj metlu ..... tá by jej robila dobre! Keby som tak ja bol tým starým kráľom, tá by odo mňa dostávala často výprask!“
Vtom začuli, ako vonku ľudia kričia: „Sláva!“
Princezná išla okolo a bola naozaj taká krásna, že ľudia zabúdali, aká je zlá, a preto volali „Sláva!“
Dvanásť krásnych panien, všetky v bielych hodvábnych šatách a so zlatým tulipánom v rukách, išlo na krásnych vraníkoch po jej boku. Princezná sama mala koňa snehobieleho, ozdobeného diamantmi a rubínmi, jej jazdecký odev bol samé zlato a bičík, ktorý držala v ruke, vyzeral, akoby to bol slnečný lúč. Zlatá koruna na jej hlave bola ako hviezdičky z neba a jej plášť bol zošitý z viac ako tisíc krásnych motýlích krídel. Ale ona sama bola ešte oveľa krajšia ako všetok jej odev.
Keď ju Janko zazrel, začervenal sa, akoby ho krvou oblial, a nemohol vysloviť ani jediné slovo. Princezná totiž vyzerala navlas rovnako ako to spanilé dievča so zlatou korunkou, o ktorom sa mu snívalo tej noci, keď otec zomrel. Tak sa mu zapáčila, že sa do nej hneď zamiloval až po uši.
„To predsa iste nie je pravda,“ hovoril si, „že to predsa nemôže byť ani pravda, že by ona bola zlou čarodejnicou a dávala ľudí obesiť a sťať, keď neuhádnu, na čo sa ich pýta. A keď sa o ňu môže uchádzať každý, aj žobrák, pôjdem do zámku aj ja, nemôžem si pomôcť.“
Všetci mu domlúvali, aby to nerobil, že sa mu iste povedie práve tak ako ostatným. Jeho kamarát ho od toho tiež odhováral. Ale Janko veril, že to dobre dopadne, a vyleštil si topánky, oprášil šaty, umyl tvár i ruky, učesal si krásne svetlé vlasy a išiel potom celkom sám hore do zámku.
„Ďalej!“ povedal starý kráľ, keď Janko zaklopal na dvere.
Janko otvára. Starý kráľ mu vyšiel v ústrety v župane a vo vyšívaných papučiach, korunu mal na hlave, žezlo držal v jednej ruke a zlaté jablko v druhej.
„Počkaj trochu!“ povedal a strčil si jablko pod pazuchu, aby mohol Jankovi podať ruku. Len čo však začul, že sa Janko uchádza o princeznú, dal sa do takého plaču, až mu žezlo aj jablko padli na zem. A pretože nemal po ruke vreckovku, musel si oči osušovať županom. Úbohý starý kráľ .....
„Nechaj toho, alebo sa ti povedie rovnako zle ako ostatným. Len sa pozri!“ i viedol Janka von do princezninej záhrady.
Tam to vyzeralo strašne. Na každom strome viseli traja, štyria kráľovskí princovia, ktorí sa uchádzali o princeznú, ale neuhádli jej hádanky. Kedykoľvek zavial vetrík, zachrastili všetky kosti. Vtáčky sa tak zľakli, že sa už nikdy neodvážili priletieť do záhrady. Všetky kvety boli priviazané k ľudským údom a v kvetináčoch sa šklbili lebky. Bola to zvláštna záhrada pre takúto princeznú.
„Tak tu vidíš!“ povedal starý kráľ. „Tebe sa povedie práve tak ako všetkým ostatným, ktorých tu vidíš, a preto radšej toho nechaj! Spôsobuješ mi skutočný zármutok, lebo ma to veľmi dojíma.“
Janko pobozkal dobrému starému kráľovi ruku a povedal, že sa mu to azda podarí, lebo má spanilú princeznú veľmi rád.
Vtom prišla princezná so všetkými svojimi dámami na zámocké nádvorie. Kráľ a Janko šli k nej a priali jej dobrý deň.
Bola naozaj spanilá. Podala Jankovi ruku, i zamiloval sa do nej ešte viac ako predtým. Veď nie je možné, myslel si, aby bola taká zlá čarodejnica, ako o nej všetci rozprávajú.
Šli spolu do siene, kde malé pážatá nosili na stôl zaváraninu a perníky s orieškami. Ale starý kráľ bol taký zronený, že vôbec nemohol jesť, a okrem toho mu boli oriešky na perníku príliš tvrdé.
Dohodli sa, že Janko príde do zámku zase zajtra ráno a že tu budú zhromaždení sudcovia a celá rada, aby vypočuli, ako dopadne hádanie. Ak sa mu to podarí, má sa dostaviť ešte dvakrát. Ale ešte nikdy nikto neuhádol na prvýkrát, a tak všetci prišli o život.
Janko sa veľmi nestaral, ako sa mu bude dariť, skôr bol veselý; myslel len na spanilú princeznú a pevne veril, že nad ňou zvíťazí. Ako, to nevedel a ani na to nechcel myslieť. Tancoval po ceste, keď sa uberal do hostinca, kde naňho čakal jeho priateľ.
Janko ani nemohol dosť vyrozprávať, aká bola k nemu princezná milá a aká je spanilá.
Nesmierne sa tešil na zajtrajší deň, až pôjde do zámku a skúsi svoje šťastie v hádaní.
Ale jeho priateľ pokrútil hlavou a bol veľmi smutný.
„Mám ťa veľmi rád,“ povedal, „mohli sme ešte dlho spolu pobudnúť, a teraz ťa už mám stratiť! Úbohý, drahý Janko, hneď by som sa dal do plaču, ale nechcem ti kaziť radosť azda v posledný večer, čo sme pokope. Budeme veselí, veľmi veselí! Zajtra, keď budeš preč, môžem sa vyplakať.“
Všetci ľudia v meste sa hneď dozvedeli, že k princeznej príde nový ženích, a preto bol všade veľký smútok. Divadlo bolo zatvorené, všetci cukrári ovinuli svoje cukrové figúrky čiernymi stuhami, kráľ a kňazi kľačali v kostole. Všetci boli zronení, pretože sa predsa nemohlo Jankovi dariť lepšie, ako sa darilo všetkým ostatným uchádzačom.
K večeru pripravil Jankov kamarát veľkú fľašu vína a povedal mu, že teraz budú veľmi veselí a že budú piť na zdravie princezninej. Ale keď Janko vypil dva poháre, padla naňho taká ospalosť, že nemohol ani oči otvoriť, a upadol do spánku.
Jeho priateľ ho zodvihol veľmi opatrne zo stoličky a položil do postele. Keď potom nastala tmavá noc, vzal obe veľké krídla, ktoré odsekol labuti, priviazal si ich pevne k ramenám, strčil si do vrecka najväčšiu metlu, ktorú dostal od tej starej ženy, čo spadla a zlomila si nohu, otvoril okno a letel potom cez mesto priamo k zámku. Tam sa usadil v kútiku pod oknom, ktoré viedlo do princezninej spálne.
V celom meste bolo úplné ticho. Keď na veži odbilo tri štvrte na dvanásť, otvorilo sa okno a princezná letela vo veľkom bielom plášti a s dlhými čiernymi krídlami cez mesto k veľkej hore. Ale Jankov priateľ sa urobil neviditeľným, takže ho princezná nemohla spozorovať; letel za ňou a šľahal ju metlou, až sa jej porobili poriadne krvavé podliatiny, kamkoľvek ju udrel. Hoj, to bola cesta vzduchom! Vietor sa opieral o jej plášť, ktorý sa rozprestrel na všetky strany ako veľká lodná plachta, a mesiac svietil cez neho.
„Také krupobitie, také krupobitie!“ nariekala princezná pri každom údere metly. A patrilo jej to!
Konečne sa dostala k hore a zaklopala na ňu. Hora sa otvorila s hromovým rachotom a princezná vošla. Jankov priateľ vošiel s ňou. Princezná ho nemohla vidieť, pretože bol stále neviditeľný. Šli veľkou, dlhou chodbou, ktorej steny sa podivne ligotali; boli na nich tisíce žiarivých pavúkov, ktorí behali po stenách hore-dole a svietili ako oheň. Potom prišli do veľkej siene, celej zo striebra a zlata. Kvety, veľké ako slnečnice, červené a modré, leskli sa na stenách, ale nikto ich nemohol odtrhnúť, pretože ich stonky boli odporné, jedovaté hady a kvety boli oheň, ktorý im šľahal z úst. Celý strop bol posiaty svietiacimi svätojánskymi mušičkami a belasými netopiermi, ktorí mávali tenkými krídlami.
Bolo to nesmierne čudné. Uprostred stál trón, spočívajúci na štyroch koňských kostrách, ktoré mali postroj z červených, ohnivých pavučín. Trón sám bol z bieleho mliečneho skla a podušky na sedadlách boli z malých čiernych myší, ktoré sa navzájom hryzli do chvostov. Nad trónom bol baldachýn z ružových pavučín, poposýpaný nádhernými zelenými mušičkami, ktoré žiarili ako drahokamy.
Na tróne sedel starý škriatok s korunou na ohyzdnej hlave a so žezlom v ruke. Pobozkal princeznú na čelo, posadil si ju vedľa seba na drahocenný trón a vtom spustila hudba. Veľké čierne koníky hrali na fúkacie harmoniky a sovy si búchali samy na brucho, lebo nemali žiadne bubny. Bol to veselý koncert. Maličkí šotkovia s bludičkami na čiapočkách tancovali okolo siene. Nikto nemohol vidieť Jankovho priateľa, ktorý sa postavil hneď za trón, a tak všetko vypočul. Dvorania, ktorí teraz vchádzali, boli veľmi pekní a obratní, ale kto sa na nich dôkladne pozrel, mohol spoznať, akí sú v skutočnosti: neboli nič iné ako metly s nasadenými kapustovými hlávkami na konci. Škriatok im pričaroval život a dal vyšívané šaty. Ale na tom ani nezáležalo; boli tu len na parádu.
Po chvíli tanca rozprávala princezná škriatkovi, že má nového nápadníka, a pýtala sa, na čo má myslieť a ako sa ho opýtať nasledujúceho rána, keď príde do zámku.
„Počúvaj,“ povedal škriatok, „čo ti poviem! Vyber si niečo veľmi ľahké, na to on iste neprídе. Mysli na jeden svoj črievik. To neuhádne. Potom mu daj sťať hlavu!
Ale nezabudni, keď zajtra v noci zase prídeš ku mne, prines mi jeho oči! Chcem ich zjesť!“
Princezná sa veľmi hlboko poklonila a povedala, že na oči nezabudne. Škriatok potom otvoril horu a ona letela späť domov. Ale Jankov priateľ letel s ňou a šľahal ju metlou tak ostro, že nad tým silným krupobitím nesmierne vzdychala a pospiešila si čo najviac, aby sa dostala oknom do svojej spálne.
Jankov kamarát potom letel späť do hostinca, kde Janko ešte spal. Odviazal si krídla a ľahol si tiež do postele, lebo bol unavený.
Skoro ráno nasledujúceho dňa sa Janko prebudil a jeho priateľ tiež vstal. Rozprával, že sa mu dnes v noci snívalo veľmi čudné o princeznej a jej črievíku. I prosil ho, aby sa spýtal, či princezná nemyslí na jeden svoj črievik. Veď to práve počul od škriatka vnútri hory, ale nechcel o tom Jankovi nič povedať.
„Je to jedno, či sa budem pýtať na to alebo na niečo iné,“ povedal Janko. „A azda bude celkom správne, o čom sa ti snívalo, lebo stále verím, že to dokážem! Predsa sa však s tebou rozlúčim. Ak totiž budem hádať zle, nikdy ťa už neuvidím!“
I pobozkali sa navzájom a Janko išiel do mesta a hore do zámku.
Celá sieň bola plná ľudí. Sudcovia sedeli vo svojich kreslách a pod hlavami mali páperové vankúše, lebo mali toľko vecí na premýšľanie. Starý kráľ vstal a osušil si oči bielou vreckovkou. Vtedy vstúpila princezná; bola ešte krajšia ako včera a kývala všetkým na pozdrav veľmi prívetivo. Jankovi podala ruku a povedala:
„Dobré ráno!“
Teraz mal Janko hádať, na čo ona práve myslí. Bože, ako sa naňho dívala prívetivo! Ale len čo začula, že povedal:
„Na jeden črievik,“ zbledla v tvári ako krieda a chvela sa po celom tele. Ale nič jej to nepomohlo, lebo Janko hádal správne.
To ste mali vidieť, akú mal kráľ radosť! Urobil dokonca kotrmelec a všetci ľudia tlieskali jemu a Jankovi, ktorý ako prvý z nápadníkov dobre hádal.
Jeho priateľ žiaril šťastím, keď sa dozvedel, ako dobre všetko skončilo. Nasledujúceho dňa sa malo hádať znova.
Večer minul ako včera.
Keď Janko spal, letel jeho priateľ za princeznou k hore a šľahal ju ešte silnejšie ako minule, lebo si vzal tentoraz dve metly. Nikto ho nemohol vidieť a on počul všetko.
Princezná mala myslieť na svoju rukavičku. Povedal to Jankovi zase, akoby to bol sen. Janko uhádol opäť dobre, a bola na zámku veľká radosť. Všetko dvorstvo metalo kotrmelce, ako videli kráľa robiť predtým. Ale princezná ležala v kresle a nechcela prehovoriť ani jediné slovo.
I mal Janko hádať po tretíkrát. Ak sa mu to podarí, mal dostať spanilú princeznú a zdediť celé kráľovstvo, keď starý kráľ zomrie. Ak neuhádne, mal prísť o život a škriatok chcel zjesť jeho krásne modré oči.
Večer predtým šiel Janko včas na lôžko a zaspal celkom pokojne. Ale jeho priateľ si pripevnil zase krídla na chrbát, uviazal si šabľu k boku, vzal so sebou všetky tri metly a letel k zámku.
Noc bola zlá. Tma ako vo vreci, víchrica zúrila, že škridly lietali zo striech a stromy v princezninej záhrade, kde viseli kosti, kolísali sa ako trstina, kedykoľvek vietor zadul. Blýskalo sa každú chvíľu a hrom bil neustále po celú noc, akoby to bol jediný dlhý úder.
Vtedy sa otvorilo okno a princezná vyletela. Bola smrteľne bledá, ale smiala sa tomu nečasu, ktorý sa jej nezdal dosť zlý. Jej biely plášť viala vzduchom ako veľká lodná plachta, ale Jankov priateľ ju šľahal tromi metlami tak, až krv z jej tela kvapkala k zemi a ona napokon už takmer nemohla letieť. Konečne sa dostala k hore.
„To tam padajú krúpy a hrmí!“ povedala. „Ešte nikdy som nebola vonku v takom nečase.“
„Aj dobrého je niekedy priveľa,“ povedal škriatok.
Potom mu rozprávala, že Janko uhádol aj druhýkrát. Ak sa mu to podarí aj nasledujúceho rána, tak zvíťazí a ona už nikdy nebude môcť prichádzať sem k hore a nikdy už nebude môcť prevádzať svoje čarodejnícke umenia ako doteraz. Bola nad tým veľmi zronená.
„Však on už neuhádne,“ povedal škriatok. „Ja niečo nájdem, na čo si on ani nespomenie! Okrem ak by bol väčším čarodejom ako ja. Ale teraz buďme veselí!“
I chytil princeznú oboma rukami a tancovali spolu dokola a s nimi všetci malí šotkovia a bludičky, čo ich bolo v sieni. Červené pavúky poskakovali tiež tak veselo hore a dole po stenách, že to vyzeralo, akoby sršali ohnivé iskry. Sovy bubnovali, cvrčky pískali a čierne koníky hrali na fúkacie harmoniky. To bol veselý ples!
Keď sa už dosť vytancovali, musela princezná domov, lebo inak by ju mohli v zámku postrádať. Škriatok povedal, že ju odprevadí, aby spolu ešte čo najdlhšie pobudli.
I vyleteli v tom nečase a Jankov priateľ im obil o chrbty všetky tri metly. Ešte nikdy nebol škriatok vonku za takého krupobitia.
Pred zámkom sa s princeznou rozlúčil a pošepkal jej:
„Mysli na moju hlavu!“ Ale náš kamarát to predsa začul a v okamihu, keď princezná vliezla oknom do svojej spálne a škriatok sa chcel vrátiť, chytil ho za jeho dlhú čiernu bradu a odsekol mu šabľou jeho ohyzdnú hlavu pri samých pleciach tak rýchlo, že sa škriatok nemohol ani obzrieť. Trup hodil do mora rybám, ale hlavu len ponoril do vody, zaviazal ju potom do svojej hodvábnej vreckovky a vzal ju so sebou domov do hostinca. Potom si ľahol a zaspal.
Zajtra ráno dal Jankovi vreckovku, ale povedal, aby ju nerozväzoval skôr, kým sa princezná nespýta, na čo myslí.
Vo veľkej sieni v zámku bolo také množstvo ľudí, že boli na seba natlačení ako zviazané reďkovky v ranci. Radcovia sedeli na svojich stoliciach s mäkkými podušami a starý kráľ mal na sebe nové šaty. Jeho zlatá koruna a žezlo boli vyleštené, že vyzerali krásne. Ale princezná bola veľmi bledá a mala na sebe šaty čierne ako uhoľ, akoby sa chystala na pohreb.
„Na čo myslím?“ opýtala sa. Janko hneď rozviazal vreckovku a veľmi sa zľakol, keď v nej zazrel škaredú hlavu škriatkovu; veď to bol strašný pohľad. Ale princezná sedela ako socha a nevypravila zo seba ani slova. Potom vstala a podala Jankovi ruku, lebo hádal správne. Nepozrela sa na nikoho a len zhlboka vzdychla:
„Teraz si mojím pánom! Dnes večer budeme mať svadbu!“
„No, toto je pekné,“ povedal starý kráľ, „tak som si to želal!“
Všetci ľudia kričali:
„Sláva!“ Vojenská hudba hrala po uliciach, zvony znely a cukrári zložili čierne stuhy z cukrových panáčikov, lebo teraz zavládla všeobecná radosť. Tri celé pečené voly, naplnené kačicami a husami, dopravili na námestie; každý si mohol odkrojiť, čo chcel. V kašniach tieklo najhustejšie víno, a keď si niekto kúpil u pekára praclík, dostal ako prídavok šesť veľkých žemlí ..... len si predstavte! ..... s hrozienkami!
Večer bolo celé mesto osvetlené a vojaci strieľali z diel a chlapci z kapslíkových pištolí. A hore v zámku jedli a pili, pripíjali si a skákali. Všetci vznešení páni a krásne slečny spolu tancovali a ďaleko bolo počuť, ako spievali túto čudnú pesničku:
„To je tu krásnych, spanilých dievčat, veselo všade, radosť i ples, odvšadiaľ znie len jasot a spev! Krásne dievča, rozjasni líce, tancuj a dupkaj, kým stratíš črievice!“
Ale princezná bola dosiaľ predsa čarodejnicou, Janka nemala ani trochu rada. Na to si spomenul Jankov kamarát, i dal mu tri brká z labutích krídel a malú fľaštičku s niekoľkými kvapkami. Povedal mu, aby k princezninej svadobnej posteli dal postaviť veľkú kaď naplnenú vodou. Keď bude princezná vystupovať na lôžko, nech ju jemne strčí, aby spadla do vody. Tam nech ju trikrát potopí, ale predtým nech do vody hodí tie brká a kvapky. Tak bude princezná zbavená svojho čarodejníctva a veľmi sa do neho zamiluje.
Janko urobil všetko, čo mu priateľ poradil. Princezná kričala veľmi hlasno, keď ju Janko ponáral pod vodu, a metala sebou. Hneď sa však premenila na veľkú, ako uhoľ čiernu labuť so žiariacimi očami. Keď sa druhýkrát vynorila z vody, bola už biela okrem jediného čierneho pruhu, ktorý mala okolo krku. Janko ju ponoril tretíkrát. V tom istom okamihu sa labuť premenila na najspanilejšiu princeznú. Bola ešte krajšia ako predtým a ďakovala Jankovi so slzami v krásnych očiach, že ju vyslobodil z očarenia.
Zajtra ráno prišiel starý kráľ s celým svojím dvorstvom a blahoželanie trvalo dlho do večera. Nakoniec prišiel Jankov priateľ; mal v ruke palicu a na chrbte uzol. Janko ho objal a prosil ho, aby neodchádzal, aby zostal pri ňom, lebo je pôvodcom všetkého jeho šťastia. Ale kamarát pokrútil hlavou a povedal láskavo a priateľsky:
„Nie, môj čas už minul. Splatil som len svoj dlh. Pamätáš sa na toho mŕtveho muža, ktorému zlí ľudia chceli ublížiť? Dal si všetko, čo si mal, aby mal pokoj v hrobe. Ten mŕtvy muž som ja!“
A v tom istom okamihu zmizol.
Svadba trvala celý mesiac. Janko a princezná sa mali veľmi radi a starý kráľ žil šťastný ešte dlho a húpal ich malé detičky na kolenách a nechal ich hrať sa so žezlom. Janko sa stal kráľom celej ríše.
Bol šťastný. Nie preto, že bol kráľom, ale že bol dobrý, ako to svojmu umierajúcemu otcovi sľúbil.