Hviezdna rozprávka o svätojánskych mušiach

Bola raz jedna hviezda, ktorú nebavilo len tak trčať na jednom mieste a svietiť. Zatúžila zažiť nejaké dobrodružstvo. Merak patril do súhvezdia Veľkej medvedice, do časti, ktorej sa hovorí Veľký voz. Snažil sa popichovať svoje spoluhviezdy, aby si s ním na chvíľu vymenili miesto, ale Dubhenka sa vždy nahnevala. „Neotravuj, Meráčik, a pozeraj poriadne svietiť, aby sa na nás mesiac nemračil!“

„Tebe sa to hovorí, Dubhenka, ty si dvojhviezda a stále sa máš s kým rozprávať. Ale čo ja,“ protestoval Meráčik nespokojne. Neustále premýšľal a škúlil, kam by sa mohol vybrať.

„U Mizara je žúr,“ žmurkol naňho sprisahanecky Alkor. „Nechceš sa k nám pridať?“

„Jasné, že chcem,“ zajasal Meráčik a zmizol zo svojho stanovišťa.

Lenže Megrez a Phekda neposlušnú hviezdičku zbadali a hneď žalovali Dubhenke: „Veď nejde, aby si hviezdy robili, čo chcú! Okamžite toho neposedného lumpa potrestaj!“

Dubhenka zaiskrila zlosťou a začala na Meráčika kričať: „Okamžite sa vráť na svoje miesto, ty jeden nezodpovedný neposeda!“

„Čo sa rozčuľuješ?“ plazil sa Meráčik späť. „Veď som len zadné koleso na voze, nikomu tu chýbať nebudem.“

„Hlupáčik! Ty nie si len zadné koleso na voze, ty si spolu so mnou ukazovateľ!“

„Ukazovateľ?“ vyvalil hviezdne oči Meráčik.

„Podľa nás dvoch,“ začala vysvetľovať Dubhenka, „hľadajú v noci cestovatelia Polárku, aby našli sever.“

Meráčik smutne vzdychol a poslušne sa rozžiaril, aby nikto na modrej planéte Zem v noci na jej severnej pologuli nezablúdil. Lenže poslušnosť mu dlho nevydržala. Jednej teplej noci, keď mesiac ukryl svoju tvár, nesmierne zatúžil urobiť si malý výlet. Zamieril oblúkom k bratom Mizarovým. Lenže náhle sa z tmy vyrútil meteor a ťukol do Meráčika. Úplne ho vychýlil z trasy a Meráčik nekontrolovane rotoval smerom k Zemi. Počas cesty prišiel o všetko svoje svetlo! Kým sa spamätal, zmocnila sa ho zemská príťažlivosť… a bác! A šplech! Jazero uprostred lesov taký obrovský šplech ešte nezažilo. Našťastie hviezdy na Zem veľmi často nepadajú. Meráčik stratil všetku svoju silu a zaboril sa do blatistého dna.

Medzitým na oblohe spustila Phekda poplach. „Kde je Meráčik?“ rozčuľovala sa. „Kam ten darebák zasa zmizol?!“

Dubhenka automaticky zamierila k bratom Mizarovým. „Tak čo vy dvaja mizeri? Kde ho ukrývate?“

„Hej, nenadávaj nám. Správne sa voláme Mizarovci a nikoho neukrývame,“ durdili sa oslovené hviezdy. „Tak, tak,“ prikyvoval Alkor, „je nás tu šesť ako vždy a Meraka sme ani nezbadali.“

Dubhenka sa zarazila. Rýchlo ešte zaletela k Alkaidovi a Alioth, lenže Meráčik nikde!

Megrez s Phekdou plápolali hnevom a nahlas protestovali. „Čo nám ten Meráčik vyviedol? Bez neho už vôbec nevyzeráme ako Veľký voz! Ako nám teraz ľudia budú hovoriť? Pavúčia noha? Alebo Potrefená vrana?!“

„Upokojte sa,“ tíšila ich Dubhenka. „Skúsim zobudiť mesiac a budeme nášho tuláckeho neposedu hľadať.“

Mesiac neochotne vystrčil prúžok kosáčika a zamračene počúval. Spolu s Dubhenkou začali hľadať po oblohe. Viete, aké je ťažké medzi toľkými hviezdami nájsť jednu stratenú? Ak nie, tak sa niekedy naschvál pozrite na jasnú nočnú oblohu s hviezdami. Ani sa nedajú spočítať.