Kúzlo starej truhly

V jednej ďalekej krajine, v jednej ďalekej ríši, nie včera, nie dnes, ale v dávnych, prastarých časoch, žil bohatý vezír a ten mal jediného syna, ktorého nesmierne miloval a nijaké želanie mu nevedel odmietnuť. A ten syn rástol na radosť rodičov, a keď dosiahol osemnásť rokov, prišiel k otcovi a povedal mu:
„Milý otec, buď večne zdravý! Prišiel som ťa požiadať, aby si mi dovolil pozrieť sa po okolí, ísť si do lesa na lov.“
Vezír sa zarazil. Zaradoval sa, že už má dospelého syna, ktorý sa chce samostatne poobzerať po svete, mal však o neho strach, aby sa mu pri love nestalo nejaké nešťastie.
„A prečo sa tak ponáhľaš z domu?“ opýtal sa ho. „Či sa ti doma nepáči?“
„Páči sa mi doma,“ usmial sa syn. „Ale som už dospelý a nemôžem predsa stále sedieť doma. Chcem sa len pozrieť po okolí. Keď sa vrátim, možno sa mi bude doma páčiť ešte viac.“
Čo na to mohol vezír povedať? Bola to rozumná reč.
„Dobre, choď,“ súhlasil s ťažkým srdcom. „Len na východnú stranu nechoď!“
Vezírov syn sa poslušne vydal na západnú stranu. Celý týždeň chodil po lesoch, ale nevidel ani sojku, ani veveričku. A povedal si teda:
„Predsa sa len pozriem na východnú stranu. Azda tam predsa niečo ulovím.“
Ani v lesoch na východnej strane sa však mládencovi lovecké šťastie nepriznalo, vyhýbalo sa mu. A tak zostal zase bez koristi.
Ako tak chodil po lesoch, vyšiel naraz na veľkú zelenú lúku a na nej na skale zazrel mohutnú pevnosť. Hneď k nej zamieril.
Brána pevnosti bola dokorán otvorená, aj dvere do veľkého tehlového domu za múrom, a z chodby prešiel mládenec bez prekážok do všetkých miestností a nikoho nezazrel. Až v poslednej komnate uvidel dievča. Kľačalo na podlahe, do strieborného umývadla namáčalo špongiu a utieralo ňou dlaždice. Kam priložilo špongiu, zablyskli sa dlaždice, akoby boli zo zlata. A dievča bolo také krásne, až mládencovi srdce zabolelo. Povzdychol si a dievča naňho prekvapene pozrelo.
„Kde si sa tu vzal?“ zľakla sa.
Mládenec jej po pravde všetko porozprával a dievča len pokývalo hlavou.
„Tvoj otec mal pravdu, keď ťa varoval pred východnou stranou. Sem, do pevnosti, nesmie nikto vstúpiť a ten, kto sem vstúpi, nájde tu smrť. Bež rýchlo preč, kým sa nevráti otec. Inak odtiaľto neujdeš živý.“
Vezírov syn sa nerád lúčil s krásavicou, ale poslúchol a odišiel domov. A doma sa vzápätí ťažko roznemohol. Nejedol, nepil, nespal, len nariekal za krásavicou.
Vezír zvolal najlepších lekárov a zaklínačov z kraja aj z ďalekej cudziny, ten radil to, ten ono, všetko bolo nadarmo. Až nakoniec syn sám otcovi vyznal, čo ho trápi.
„Ja som ťa, synu, varoval,“ povzdychol si vezír. „Teraz je neskoro nariekať nad rozliatym mliekom.“
A potom sa otec sám vybral do pevnosti na východnej strane.
Dievčin otec ho láskavo prijal, priateľsky ho vypočul a potom povedal:
„Pred celým svetom tajím, že mám dcéru. Nikto ju nesmie zazrieť, a kto ju zazrie, musí zomrieť. Ale pred tebou ju neutajím, keď ju videl tvoj syn.“
A potom priviedol svoju dcéru.
Vezír bol unesený jej krásou a už sa vôbec nečudoval, že sa jeho syn z lásky k nej roznemohol. Keď sa potom dievča priznalo, že aj ona sa zamilovala do pekného mládenca, ktorý pred niekoľkými dňami prišiel do ich domu, vezír sa zaradoval a zvolal:
„Čo bráni sobášu našich detí, keď sa milujú?“
A dievčin otec sa smutne usmial:
„Kúzlo zlatej truhly! To viaže moju nešťastnú dcéru.“
„A čo je to za kúzlo?“ začudoval sa vezír.
„Na to sa nepýtaj! Na to ti nemôžem odpovedať.“
„A preto musí môj syn zomrieť?“ zvolal nešťastný vezír.
„Možno by nemusel,“ povedal dievčin otec. „Musel by však pristúpiť na môj návrh.“
„A aký je to návrh?“
„Dám mu svoju dcéru za ženu, každý večer sa však musí vrátiť domov. Bude jeho ženou len cez deň.“
Vezír súhlasil, jeho syn sa zaradoval a hneď sa uzdravil.
Avšak čoskoro po svadbe začalo mládenca trápiť, že jeho krásna žena večer čo večer odchádza domov. Márne sa snažil ju zdržať, márne sa pokúšal vyzvedieť od nej kúzlo zlatej truhly. Dievča sa vždy len smutne usmialo a pokrútilo hlavou.
„Buďme radi, že máme pre seba aspoň deň.“
Raz večer, keď krásna žena vezírovho syna odišla zase domov, vyšiel si smutný mládenec do mestských ulíc. A tu mu skrížil cestu usmiaty starček.
„Nebuď smutný, mládenče,“ oslovil vezírovho syna. „Nikdy nebolo tak zle, aby nemohlo byť horšie, a nikdy nebolo tak dobre, aby nemohlo byť lepšie.“ Mládenec odpovedal:
„To máš pravdu, dedko! Je to zlé a môže to byť horšie. Ale ako to urobiť, aby to bolo lepšie? Lenže čo ty vieš, čo ma trápi.“
„Viem, čo ťa trápi,“ povedal dedko. „Trápi ťa veľká láska k tvojej žene. A láska, to je veľmi veľká a krásna vec. Preto ti pomôžem.“
Potom starec siahol do svojho vrecúška, vytiahol z neho čiapočku, nasadil si ju na hlavu a naraz zmizol.
„Kam si sa podel, dedko?“ udivene zvolal vezírov syn.
„Som stále vedľa teba,“ ozval sa neviditeľný starec. „Lenže ma nevidíš, pretože mám na hlave čarovnú čiapočku. Kto si ju nasadí na hlavu, stane sa neviditeľným.“
Potom starec zložil čiapočku z hlavy a podal ju mládencovi.
„Požičiam ti tú čiapočku na zajtra. Ale pozajtra mi ju zase vrátiš.“
A potom sa stratil v dave.
Vezírov syn držal v ruke čarovnú čiapočku a nevedel, čo s ňou.
Potom sa však zasmial a veselo zamieril domov.
Na druhý deň sa mládenec nemohol dočkať večera. A keď sa s ním jeho krásna žena rozlúčila a nasadla na koňa, aby zase odišla domov, rýchlo si nasadil čarovnú čiapku, vyskočil na koňa za svoju ženu a nikým nevidený cválal s ňou do pevnosti na východnej strane.
Keď prišla krásavica domov, privítala sa s rodičmi a sadla si s nimi k večeri. Jej muž si sadol vedľa nej a pojedal jej z taniera.
„Tebe dnes, dcérka, nejako chutí,“ začudovala sa matka. „Len sme začali jesť a ty už máš tanier prázdny.“
Ale dievča sedelo ako telo bez duše, ani si nevšimlo, že jej niekto pojedá z taniera.
Po večeri sa rodičia s dievčaťom rozlúčili, odišli a ona si sadla na pohovku. A za malú chvíľu sa ozval zvláštny zvuk, akoby letel roj včiel, okno sa otvorilo a dovnútra spadla veľká zlatá truhla. Dievča odklopilo veko, sadlo si do truhly a jej manžel, samozrejme, hneď za ňou a skrčil sa do kútika. Potom zlatá truhla vyletela zase von oknom.
Leteli nie dlho, ale leteli ako blesk. Potom truhla prudko narazila na zem, veko sa otvorilo a mládenec videl, že sa ocitli v priestrannej miestnosti, kde už stálo tridsaťdeväť zlatých truhiel, na vlas rovnakých ako tá, v ktorej priletieli.
Dievča rýchlo vystúpilo a ponáhľalo sa dlhou chodbou. A vezírov syn za ním. Vošli do inej miestnosti, ešte väčšej, než bola tá s truhlami, a tam už sedelo tridsaťdeväť krásnych dievčat a chystalo sa hrať na sazy. Žena vezírovho syna si sadla medzi ne, vzala si tiež saz, a vtom vošla vysoká, krásna pani s paličkou zo slonoviny. Mlčky zaklopala paličkou o stĺp, zdvihla ju nad hlavu a dievčatá začali hrať.
Ale pani nebola s ich hudbou spokojná. Chvíľu po chvíli klepla niektoré z dievčat paličkou cez prsty, až to od bolesti zasyčalo.
A tu udrela pani aj ženu vezírovho syna, a to tak silno, že nebohému dievčaťu vytryskli z očí slzy. Vezírov syn pristúpil k pani, vytrhol jej paličku z ruky a začal ju mlátiť hlava nehlava. Pani nariekala a zvíjala sa od bolesti a dievčatá udivene zízali, pretože vezírovho syna nevideli a nevedeli si vysvetliť, čo sa to deje.
Keď mládenec natĺkol krásnej pani, koľko sa do nej zmestilo, povedal:
„A viackrát sa neopováž udrieť moju manželku!“
„Tvoju manželku?“ zvolala prekvapene pani a obrátila sa k dievčatám. „Čo sa niektorá z vás vydala?“
A tu všetkých štyridsať dievčat sklopilo oči.
Krásna pani si zdrvene sadla na podlahu a rozplakala sa.
„To som sa dočkala, vy nevďačnice!“ nariekala.
Potom vstala, utrela si slzy a prísne povedala:
„Tak vy ste sa všetky povydávali! Ihneď choďte preč a neopovážte sa sem vstúpiť! Už vás nechcem vidieť!“
Dievčatá sa radostne rozbehli k svojim zlatým truhliam, rýchlo si do nich sadli a odleteli preč. Rozumie sa, že aj vezírov syn odletel so svojou ženou.
A keď priletieli do pevnosti na východnej strane, vybehol vezírov syn do lesa a ponáhľal sa pešo domov.
Bolo už skoro ráno, keď konečne dorazil do paláca, rýchlo sa vyzliekol, ľahol si a spokojne zaspal.
Čoskoro sa vrátila jeho žena.
„Čo tak dlho spíš?“ začudovala sa.
„Ale mal som čudné sny. Stále som lietal v zlatej truhle.“
„V zlatej truhle?“ začudovala sa jeho žena. „V akej zlatej truhle?“
„Asi v tej tvojej. Veď ťa viaže kúzlo zlatej truhly,“ povedal mládenec.
„Kúzlo zlatej truhly už pominulo,“ usmiala sa krásavica. „Už budeme spolu vo dne i v noci.“
Ešte v ten istý večer si vyšiel vezírov syn so svojou ženou do mestských ulíc a koho nestretol, ako toho starca, ktorý mu požičal čarovnú čiapku. Starec mu nastavil svoju mošnu a mládenec mu do nej čarovnú čiapočku vložil.
„Ďakujem ti, dedko!“
„Kto to bol?“ opýtala sa ho žena.
„Žobrák. Dal som mu mešec s niekoľkými grošmi.“
„Ty si mu dal almužnu a ešte si poďakoval?“ čudovala sa žena.
„Vidíš, ako som z toho celý popletený, že ťa teraz mám vo dne i v noci,“ zasmial sa mládenec.
A tak skončil príbeh o kúzle zlatej truhly.