Kohút so zlatým operením

Kohút so zlatým operením Boli raz traja tovariši, ktorí sa v cudzine náhodou stretli a túžba po milovanej vlasti z nich urobila dobrých kamarátov. Starší dvaja boli kotlári a pochádzali z jednej dediny, najmladší Bernhard bol stolár, dieťa chudobných ľudí, ktorí už dávno zomreli. Teraz títo traja tovariši pracovali už niekoľko rokov v obrovskom cudzom meste. Celý týždeň cez vysoké domy ani nebo nezazreli a takmer nevedeli, ako vyzerá les či hora. Tak ich túžba po domove pomaly rástla, až sa jedného dňa od svojich majstrov vyviazali zo služby, zbalili si svoje batohy a vandrovali domov. Často pochodovali dňom i nocou, a keďže svoje úspory chceli doniesť domov, ak sa dá, všetky, a práve bolo leto, nechávali hostince bez povšimnutia a nocovali radšej v matičke prírode. Tak raz nocovali po dlhom daždivom dni opäť v lese, našli si pred vetrom chránenú štrbinu v skale a rozložili oheň, aby si mohli usušiť šaty. Mali to tak dohodnuté, že vždy dvaja si ľahnú spať a ten tretí bude na stráži udržiavať oheň. Bernhard mal prvú hliadku, a keď oheň pomaly dohorával, išiel do lesa, aby našiel ďalšie suché drevo. Zatiaľ čo sa stále vzďaľoval od táboriska, oheň celkom vyhasol a on v tej úplnej tme nevedel nájsť cestu späť. Dlhé hodiny blúdil dookola po lese. Nakoniec uvidel medzi kmeňmi svietiť svetlo, išiel k nemu a prišiel k starému poľovníckemu zámočku. Vošiel dnu, búchal na všetky dvere a volal, ale nikto sa neozval. V poslednej komnate horelo svetlo, v kozube praskal oheň, uprostred stál stôl a v kúte čerstvo povlečená posteľ. Tak si tam Bernhard ľahol, aby si odpočinul. Keď práve zaspával, začul zrazu niekde blízko kikiríkať kohúta. Vstal a prehľadal izbu až do posledného kúta, ale nikde kohúta nenašiel. Len čo si znova ľahol do postele, kohút zakikiríkal druhý raz. Bernhard bol celkom presvedčený, že kikiríkanie sa ozvalo v miestnosti, ale mohol hľadať, ako dlho chcel, žiadneho kohúta nenašiel. Ľahol si znova a dával pozor, a naozaj, keď sa kohút nechal počuť tretí raz, zreteľne spozoroval, že kikiríkanie vychádza zo stola. Vyskočil z postele, otvoril zásuvku stola a naozaj, vnútri sedel kohút. Veľký kohút s perím z ryzieho zlata. „Ty mi ideš do rany!“ pomyslel si Bernhard, vytiahol nôž a chcel kohúta zabiť a upiecť, lebo mal veľký hlad. Vtedy sa kohút zrazu dal do reči ako človek: „Nechaj ma žiť! Vytiahni si radšej jedno chvostové pero, s tým si môžeš všetko, čo si budeš priať, jednoducho zaobstarať. Stačí, keď to týmto brkom napíšeš, a hneď sa tak stane. Ale na jedno nesmieš nikdy zabudnúť, nesmieš nikdy nikomu o tom pere povedať.“ Kohút to ani nedopovedal, keď mu už Bernhard z chvosta vytrhol jedno zlaté pero a napísal ním na dosku stola: „Prajem si kus pečienky a fľašu vína k tomu.“ V okamihu stálo oboje na stole a on si nechal výborne chutiť. Keď bol sýty, napísal: „Prajem si, aby oheň na našom tábore opäť horel, aby moji kamaráti tvrdo spali a aby som tam hneď bol.“ Len čo dopísal posledné písmenko, stál pred svojimi spiacimi druhmi a oheň veselo plápolal. Keď sa tí dvaja kotlári ráno zobudili, pýtali sa kamaráta, prečo ich nezobudil a celú noc držal stráž sám. „Veď ste tak dobre spali, že som vás nechcel budiť; ale teraz myslím, poďme ďalej!“ O návšteve starého lesného zámku a zlatom kohútom brku nepovedal Bernhard ani slovo, lebo mu to kohút predsa zakázal. Po niekoľkých dňoch, keď ten obrovský les stále nemal konca, zostal raz Bernhard pozadu za ostatnými a napísal rýchlo na hladký kmeň stromu: „Prajem si, aby sme boli čoskoro v našej vlasti, a to v dedine tých kotlárov.“ Netrvalo to ani štvrť hodiny a ten les skončil a ocitli sa v celkom inej krajine. Zrazu jeden z kotlárov prekvapene zostal stáť a radostne zavolal na kamaráta: „Pozri sa poriadne! Hory, údolia a tá dedinka tamto! To je náš domov!“ „Áno, naozaj!“ vykríkol ten druhý: „Ani tomu nemôžem uveriť, veď len pred polhodinou sme boli od domova vzdialení na míle ďaleko. Ale presne ako naša dedinka nemôže vyzerať iná na svete.“ „Nie, nie, bratku, to naozaj nemôže!“ povedal ten prvý: „Čo štyri oči vidia, to musí byť pravda, to nás sem iste prečarovala nejaká dobrá víla!“ Bernhard, ktorý to dobre vedel, ale nepovedal ani slovo, sa len tajne usmieval. Tí dvaja druhovia, ktorí sa od samej radosti nemohli udržať, natiahli krok ako žobrák, čo sa ponáhľa na odpust, vzali Bernharda medzi seba a spievajúc a pískajúc kráčali domov. „Tu zostaneme po všetky naše časy!“ povedali: „A ty, kamarát, ako to zamýšľaš? Zostaneš tu s nami a otvoríš si tu dielňu?“ Ale Bernhard pokrútil hlavou a povedal, že svoje šťastie ešte skúsi inde. Rozlúčil sa s nimi a vandroval ďalej do sveta. Po dlhom, predlhom čase prišiel do veľkého krásneho mesta. Tam počul z rozprávania ľudí, že jediná dcéra tunajšieho kráľa je už mnoho rokov chorá a nikto jej nevie pomôcť. „To je smutné, že princezná musí umrieť.“ Pomyslel si Bernhard a vydal sa na cestu k zámku, kde sa dal ohlásiť u kráľa. Vydával sa za cudzieho doktora, ktorý si želal princeznú vidieť, a sľuboval, že ju vylieči. Ale kráľ už žiadnemu doktorovi neveril a odmietol ho prijať. Bernhard sa nenechal len tak odbiť a nedal pokoj, kým mu kráľ konečne nedovolil svoju dcéru navštíviť a predpísať jej liek. Bernhard išiel s úctivým pozdravom k princezninej posteli, napísal svojím zlatým brkom na lístok meno jednej liečivej byliny a želal si k tomu, aby sa jej do rána trochu uľavilo. A hľa! Už druhého dňa sa dostavilo zreteľné zlepšenie a na kráľovskom zámku vďaka tomu zavládla veľká radosť. Pri druhej návšteve predpísal Bernhard chorej ďalší recept a želal si, aby jej bolo ešte lepšie. A naozaj! Princeznej bolo zo dňa na deň lepšie, takže sa sotva mohla dočkať, kedy doktor zase príde. Pri tretej návšteve jej predpísal opäť nový liek a zaželal jej úplné uzdravenie. Neuplynuli ani tri dni a princezná bola čulá a zdravá ako rybička v rybníku a nevedela, ako by svojmu záchrancovi najlepšie poďakovala a lásku mu prejavila, lebo bola celkom presvedčená, že mala zomrieť. Aj kráľ bol rád a celý šťastný, že má opäť svoje milované dieťa, a chcel tomu doktorovi dať ako odmenu celú mericu zlata. Ale Bernhard si žiadnu odmenu nevzal, len nepatrný zlatý prsteň, ktorý si princezná stiahla z prsta a navliekla mu pri lúčení na ruku. Čoskoro nato povedala princezná otcovi: „Som zase úplne zdravá, som mladá a plná života, nechcem umrieť ako stará dievka, ale chcem sa vydať.“ Tým sa kráľ potešil a povedal: „Tvoje želanie ma teší, moje milované dieťa. Povedz mi, koho by si rada za muža, a budeš ho mať.“ „Nijakého iného nechcem ako toho doktora, čo ma vyliečil!“ povedala princezná. Nad touto odpoveďou sa kráľ príliš neradoval a najradšej by svoje slovo vzal späť. Keďže však svoju dcéru nadovšetko miloval, rozoslal na jej želanie po krajine poslov, aby doktora vyhľadali. Po krátkom čase ho na cestách našli a priviedli na kráľovský dvor. Tam ho kráľ zasľúbil svojej dcére a čoskoro slávili svadbu. A aby mohol žiť ako princ, zaželal si Bernhard pomocou zlatého brka nesmierne poklady. Dal si tiež postaviť nádherný zámok s obrovským parkom. „Teraz už neviem, čo by som si ešte mohol viac priať.“ pomyslel si a ukryl svoje zlaté kohútie pero do jednej schránky za obrazom na stene. Žiadnemu človeku sa dovtedy o čarovnom brku nezmienil ani nikomu na oči ešte neprišiel, tak mu to predsa kohút prikázal a on mienil dané slovo dodržať. Ale jeho žena mu nedala dňom ani nocou pokoj otázkou, aký že to bol tajomný prostriedok, ktorý ju z jej smrteľnej choroby vyliečil. Dlhý čas jej prosbám odolával, ale keďže ju zo srdca miloval a nechcel pred ňou mať žiadne tajomstvo, nakoniec povolil a vyrozprával jej všetko, nakoniec jej aj ukázal miesto, kde čarovný brk ukryl. Ale čo sa teraz nestalo! Princezná nevedela to tajomstvo udržať, ale zverila ho svojmu otcovi. „Veď je to môj otec, tomu to môžem povedať.“ Myslela si vo svojej nevinnosti a porozprávala mu celý ten príbeh o čarovnom kohútom brku. Kráľ, ktorý svojho zaťa ozaj nemohol vystáť a pohŕdal ním, lebo bol nízkeho pôvodu, hneď usnoval zlovestný plán. Tajne v noci zo skrýše vytiahol to čarovné kohútie pero a napísal ním lístok: „Prajem si, aby búrka vzala muža mojej dcéry a odniesla ho doprostred širého mora!“ V okamihu sa zdvihla búrka, schmatla Bernharda do svojich čiernych krídel a vrhla ho doprostred mora na pirátsku loď. Piráti ho vzali so sebou, a keď po dlhej dobrodružnej plavbe dorazili do jedného cudzieho prístavu, predali Bernharda za pekný peniaz jednému šľachticovi. Bernhard potom musel celý rok slúžiť na zámku ako paholok, ale keďže bol usilovný, verný a spoľahlivý, urobil z neho šľachtic časom svojho komorníka a neskôr dokonca priateľa. Aj šľachtická slečna si ho obľúbila a nakoniec uprosila svojho otca, aby si mohla komorníka vziať za muža. Hoci mal Bernhard tú krásnu dievčinu zo srdca rád, dlhý čas sa nevedel rozhodnúť, aby povedal svoje áno. Veď bol ženatý s princeznou a stále choval nádej, že sa k nej vráti. Ale plynul rok za rokom, bez toho, aby sa jeho nádeje splnili, nakoniec teda súhlasil a slávili svadbu. Jedného dňa plával Bernhard v člnku po mori a vesloval práve späť ku brehu, keď sa tu prihnal prudký vietor, čln schmatol a hnal ho ďalej a ďalej na šíre more, až kým napokon po mnohých dňoch nepristál na protiľahlom brehu mora. Tu Bernhard s radosťou uvidel, že sa ocitol blízko hlavného mesta, kde stál kráľovský palác. „Ako sa moja milovaná žena, princezná, asi poteší, keď už budem zase konečne pri nej.“ myslel si Bernhard a vydal sa hneď na cestu k mestu. Ale pri mestskej bráne ho zajala stráž a predviedla pred kráľa. Ten hneď spoznal nenávideného zaťa a dal ho uvrhnúť do temného žalára, kam neprišlo ani slnko, ani mesiac. Dlhé mesiace sedel Bernhard v temnej zapáchajúcej kobke a stratil všetku nádej, že ešte niekedy uvidí zlatistú žiaru slnka. Vtedy priletelo jedného dňa cez úzky zamrežovaný otvor niečo žiarivo jasné a takto naňho prehovorilo: „Bernharde, kde ťa to nachádzam? Ja som ten kohút, čo som ti predtým zlaté pero daroval. Prečo si nemlčal, ako som ťa žiadal?“ Vtedy sa mu Bernhard posťažoval na svoj osud a úpenlivo ho prosil, aby mu ešte raz pomohol. „No, nadarmo ťa prosiť nenechám!“ povedal kohút a daroval mu druhé zlaté pero, ktoré tiež plnilo priania. Keď mu Bernhard poďakoval, žiara zmizla a žalár zase potemnel. „Teraz mi musíš, môj dobrý brk, pomôcť.“ povedal a napísal, ako najlepšie vedel, na drsnú stenu väzenskej cely svoje tri priania: „Prajem si, aby to prvé zlaté pero zmizlo zo sveta. Potom si prajem, aby môj svokor ako chudobný tovariš musel až do konca svojich dní svetom vandrovať. Do tretice si prajem, aby som bol ešte dnes pri svojej milovanej žene.“ Len čo to dopísal, uvidel kráľa bosého a odetého v handrách s raneckom na chrbte, ako kráča preč zámockou bránou; už ho nikdy nikto nevidel. V ďalšom okamihu sedel Bernhard na zamatovej stoličke hore v zámku vedľa svojej ženy. Objali sa a pobozkali, plakali od šťastia a od tých čias zostali spolu ako kráľ a kráľovná.