Lesný holub

V dávnych dobách sa diali podivuhodné veci. Pastier bol korunovaný za kráľa a naopak králi odhadzovali purpurové plášte, išli pásť ovce na trávnatú lúku a pochutnávali si spolu s nimi na darách zeme. Bozkávali orosené steblá trávy aj zem a potom opäť nadobúdali nové pocty. A nech išli kamkoľvek, všade ich spoznávali vtáky i lesná zver. Aj kvety, po ktorých šliapali, šepkali: „Nech žije kráľ!“ lebo vedeli, že ich kráľ kedysi pobozkal. Ich duša bývala často rovnako vnímavá ako čuch dobytčaťa, ktoré kráča po trávnatej lúke a cíti všetky jej vône. Ľudia aj zvieratá boli vtedy tesne späti so zemou.
Poznám z tých čias jeden príbeh a ak chcete, môžem vám ho rozprávať, kým plameň sviece pred spaním dohasne a na stenách sa objavia ľahké tiene.
Bol teda jeden starý kráľ. Mal všetko, čo si kráľovské srdce môže priať ..... len voda mu chýbala, ktorú kedysi v mladosti pil zo studničky v rodnom kraji.
Rozkázal, aby mu doniesli vodu z tej studničky. Jeho ľudia tam išli, ale v mieste, kde kráľ kedysi pil, našli len mláku zašliapanú kravami a riedku ostricu. Neodvážili sa nabrať vodu z mláky, ktorú zakalili dobytčie papule, a vracali sa s prázdnymi krčahmi. Cestou našli riečku so sviežou priezračnou vodou. Naplnili touto vodou zlaté kráľovské nádoby a vrchný stolník ju podal na kráľovský stôl.
Kráľ sa napil a povedal:
„Voda je dobrá, ale nie je to tá, ktorú som kedysi pijával. Nič nie je lahodnejšie ako voda zo studničky v mojom rodnom kraji.“
Kráľ zosmutnel a premohla ho neprekonateľná túžba po miestach, kde kedysi v mladosti pásaval ovce.
I vydal sa s celým svojím dvorom na cestu a po niekoľkých dňoch putovania odbočil zo širokej cesty na tiché chodníky svojej otčiny, kde sa cez korene prastarých jedlí vinula čierna koľaj, vyjazdená roľníckymi vozmi, a kde rástli hríby posypané ihličím. Pre starého kráľa bolo potešením stierať svojou zvädnutou rukou ihličie z červených klobúčikov brezákov.
Ty lahodné dieťa lesa, v tejto chvíli si mi milšie ako mnohé z mojich dvorných dám, hoci všetky majú prepychovejšie klobúčiky, než máš ty! pomyslel si v duchu kráľ.
Na kráľovo želanie zostali kočiare stáť na ceste. Ďalej šli všetci pešo, ako tade kedysi chodieval kráľ. To bol jeho šťastný deň.
Teplé slnečné lúče prenikali jedliním. Chvojie bolo akoby posypané kúskami zlata. A za vrcholcami jedlí akoby sa smialo a nazeralo, šlo im v ústrety samo slnko.
Dvorania prenášali dvorné dámy kavalierskym spôsobom cez dažďové kaluže a potoky. A tu sa nejednej mužskej ruke podarilo dotknúť sa nechtiac ruky svojej milovanej a nejedna hlavička spočinula v opojení na hrudi toho, pred kým unikala v neúprosnom štýde lásky. Na takej ceste sa vždy pritrafovali príjemné náhody a dámy často vyhľadávali ochranu u svojich verných kavalierov pred dotieravými konármi jedlí a stromami vyvrátenými búrkou.
Kráľ bol taký šťastný, akoby získal nové kráľovstvo, a vlhký kameň, zašliapnutý do mláky, na ktorý kládol svoju vratkú nohu, sa mu zdal ako nový stupienok k trónu.
Kráčali popri modrozelených lánoch s klasmi, ktoré sa potichu skláňali pod ťarchou skorej zrelosti. Dlhé šaty dvorných dám vliekli svoje vlečky po zelených medziach a drobné lúčne kvietky sa čudovali zlatým kvetom, vyšitým na šatách, ktoré sa niesli okolo nich.
Došli až k chalúpke na kopci, kde kráľ v mladosti býval. Za zelenými orgovánovými a šípkovými kríkmi na nich ako vodné oko z tmavej studne hľadeli dve nízke úzke okienka.
„To je div, aké sú tie okienka malé!“ hovoril si kráľ, keď sa zastavil: „A aké boli veľké a jasné, keď som sa detskými očami pozeral cez ne do sveta ..... “
Pohladil deti, ktoré sa plašivo skrývali za matkinou zásterou, a prikázal, aby im nasypali na oriešky do trávnika mierku zlata.
Potom sa chodníkmi, ktorými prišli, vracali k ceste, kde na nich čakali kočiare.
Úzky chodník v machu, kde sa tu a tam zablyskol neskorý slnečný lúč, viedol do lesného húštia. Bohvie ako sa to stalo, ale tá cestička upútala naraz všetku kráľovu pozornosť, a tak po nej odbočil do lesa. Dobre vedel, že tam kedysi bývala lúka, kde pásaval kone, a vyvýšený trávnik, na ktorom ležal, driemal a pozeral na večne bdejúce hviezdy.
Slnko už zapadalo za vysokú ohradu jedlí a na prázdnom trávnatom pasienku, z ktorého sa dvíhala chladná hmla, nezostal ani jediný živý lúč.
Chlad a clivota zovreli kráľovo srdce. Chcel sa vrátiť späť k svojmu sprievodu, ale vtom začul za svojím chrbtom udivený rozhovor, akoby sa niekto vypytoval. Obzrel sa ..... kto to tam bol? Ten hlas mu bol taký dôverne známy. Naozaj tam niekto prehovoril? Alebo tu, v lesnom tichu, znie v jeho duši nejaká vzdialená spomienka? Všetko utíchlo. Nikde nikto. Sotva však kráľ vykročil, opäť sa za jeho chrbtom niekto čudoval a pýtal. Je to azda mámenie zmyslov? Alebo to bol lesný holub?
Pozrel sa hore do ponurého šera uschnutých konárov, či tam niekde nie je holubie hniezdo. Vysoko v korunách, kde boli jedľové konáre ešte zelené a pohupovali sa vo vetre, dokázal rozoznať niekoľko tmavých havraních hniezd, ale nikde nezazrel deravé holubie obydlia.
Kráľ kráčal stále hlbšie do lesa.
A niekto za ním stále hovoril a čudoval sa. Kráľ bežal, aby mu neuniklo žiadne slovo, ktoré odnášal šum lesa. Jeho plášť sa za niečo zachytil a roztrhol sa, a keď sa predieral suchým jedľovým húštím, jeho žezlo sa zachytilo v konároch a vypadlo mu z rúk. Kráľ však už nemal silu ani vôľu vrátiť sa a zdvihnúť ho. Počul len čísi lahodný hlas, akým s ním ešte nikto nehovoril.
Nakoniec sa unavil a posadil sa na peň. Zem naokolo bola pokrytá červenohnedým ihličím. Mach tu nerástol, pretože husté koruny stromov sem nepúšťali slnečné lúče. Nad ním bolo začervenané šero uschnutých konárov. Hnedá žabka, ktorá sedela v dažďovej mláke, k nemu pricupkala a hľadela na neho vypúlenými očami, ktoré nepoznali nič iné než lesný súmrak. Obklopilo ho lesné ticho. Len ľahký šum, ktorý ťahal korunami stromov, sa nepokojne dotýkal jeho duše, a holub, ktorý ho lákal ďalej a ďalej. A tak opäť vykročil.
Les zredol a pod jedľami sa objavili svetlé a vzdušné dáždniky lieskových krov. Malé bledé kvietky s belavými kvietkami dôverčivo vyzerali spod lieskových krov. Niekoľko neskorých jahôd sa tu začervenalo a zvalo ho k sebe.
Zur ..... zur ..... zur ..... zurč ..... zurčala medzi lesnými pňami voda. Pne boli starobou už celé omšelé a okolo čiernych koreňov stromov tiekol zarastený potôčik.
Rástli tam jelše plné miazgy. Jelše poznal kráľ dobre. Ich miazga bola nahorkle sladká ako škorica. Dobre si pamätal jej chuť a svoje prsty žlté od miazgy, keď sťahoval kôru, aby urobil píšťalku. Keď prelezal potok, chytal sa jelší a tisol svoju tvár k ich chladivým telám. Tu a tam ešte nachádzal na stromoch vyrezané srdcia, zarastené starou stmavnutou kôrou, ako zarastajú staré rany. Niektoré z tých rán ho začali znova bolieť, a tak ..... dojatý ľahkým smútkom ..... vyšiel konečne na akúsi cestičku, ktorú poznal ešte z detských rokov.
Posledné zlato, ktoré zanechalo zapadajúce slnko na okraji obláčika, dohasínalo za nízkymi jedľami, ale v diaľke ešte vrkal lesný holub.
Bol už súmrak a kráľ sa celkom zľakol, keď začul za sebou kroky. Obzrel sa a uvidel dievčatko v zelenej pruhovanej sukničke, ktoré chvatne a plašivo, akoby pred ním unikalo, prešlo okolo neho.
V ruke nieslo staré vedierko vodou zčernelé, v ktorom bolo ešte tlejúce polienko zasypané popolom.
„Kam ideš, dieťa?“ spýtal sa kráľ.
„Domov. Išla som k susedom po oheň,“ odpovedalo dievčatko.
„Vyveď ma z lesa. Kedysi som toto miesto dobre poznal, ale teraz už neviem, na ktorej strane je cesta.“
„Poď so mnou!“ povedalo dievčatko a vrhlo plachý pohľad na jeho zlatú korunu. Ale na viac sa neodvážilo spýtať.
Cesta viedla dolu, až prišli na breh močiara.
Nad barinou ležala hmla. Tmavý chodník prerezával ostricu a v hmle sa vinul od jedného vyvýšeného drnu k druhému.
„Choď len za mnou! Môj domov je za močiarom na kopčeku. A za kopcom je cesta. Ale ponáhľaj sa, musím včas doniesť oheň domov, aby ľudia nezostali potme.“
Dievča išlo rýchlo pred kráľom a volalo naňho, keď zostával pozadu, ale on videl v tej hmle len jej klobúčik.
Nariekajúci vyľakaný cíbik sa ťažko zdvihol z vyvýšeného drnu a opäť zapadol do močiara. A kráľovho srdca sa zmocnila čierna hrôza.
Dievčatko naňho stále ešte volalo, ale on už zostal ďaleko za ním. A v hmle už nebol schopný rozoznať ani jeden tmavý pošliapaný vyvýšený drn.
Pôda pod jeho nohami sa začala hojdať. Urobil krok nabok, ale zapadol do blata ešte hlbšie a bublajúca voda objala jeho kolená. Škriabal sa von z blata, a keď pocítil ťarchu vody na svojich kolenách a šatách, vrhol sa dopredu a tak ako bol, s korunou na hlave, utonul v jazierku blata, ktorého čierna hladina sa náhle rozovrela a pohltila ho.
Celú noc lesom znelo zúfalé trúbenie lesných rohov. Ale kráľa nenašli. A nikto nevedel, že sa v malom jazierku v bažine hrajú rybky s jeho zlatou korunou.