Sestrička Aljonuška a bratček Ivanuška

Žili raz cár a cárovná a mali syna a dcéru. Synovi hovorili Ivanuška, dcérke Aljonuška. Keď cár s cárovnou zomreli, deti ostali samy, a tak sa vydali do širokého sveta. Išli a išli, až prišli k rybníku, kde sa páslo stádo kráv. „Napijem sa,“ vraví Ivanuška. „Nepi, brat, lebo sa premeníš na teliatko,“ radí mu Aljonuška. Ivanuška poslúchol, a tak šli ďalej. Išli a išli, až prišli k rieke, kde sa páslo stádo koní. „Ach, sestrička, keby si vedela, ako sa mi chce piť!“
„Nepi, brat, lebo budeš žriebätkom.“ Ivanuška poslúchol a šli ďalej. Išli, išli, až zazreli jazero, okolo ktorého sa prechádzalo stádo oviec. „Ach, sestrička! Strašne sa mi chce piť!“
„Nepi, brat, lebo z teba bude baránok.“ Ivanuška poslúchol a idú ďalej. Išli, išli, až uvideli potok, pri ktorom sa pásli svine. „Ach, sestrička, ja sa napijem; hrozne sa mi chce piť.“
„Nepi, brat, lebo sa premeníš na prasiatko.“ Ivanuška zase poslúchol, išli teda ďalej, až uvideli, ako sa pri vode pasie stádo kôz. „Ach, sestrička, ja sa napijem.“
„Nepi, brat, lebo budeš kozliatkom.“ Ale Ivanuška to nevydržal, neposlúchol sestru, napil sa a premenil sa na kozliatko. Skáče pred Aljonuškou a kričí:
„Mé ..... é ..... é ..... , mé ..... é ..... é!“
Aljonuška mu uviazala okolo krku hodvábnu stuhu a vedie ho so sebou. A sama horko, prehorko plače.
Kozliatko pobehovalo, pobehovalo, až raz zabehlo do cárskej záhrady. Ľudia ho uvideli a hneď cárovi rozprávajú:
„Vaše cárske Veličenstvo, v záhrade je kozliatko a vedie ho dievka, náramná krasavica.“ Cár rozkázal, aby sa jej opýtali, kto je zač. Ľudia sa vypytujú, odkiaľ je a z akého rodu pochádza. „Tak a tak,“ vraví Aljonuška, „boli cár s cárovnou, a keď zomreli, zostali sme na svete sami. Ja som cárova dcéra a tuto je môj brat cárevič. Mal veľký smäd, napil sa vody a stalo sa z neho kozliatko.“ Ľudia to všetko cárovi oznámili. Cár Aljonušku k sebe pozval a na všetko sa jej znova vypytoval. Zapáčila sa mu a zatúžil sa s ňou oženiť. Čoskoro bola svadba a začal sa im šťastný život; žilo s nimi aj kozliatko. Prechádza sa po sade, ale je a pije s cárom a cárovnou.
Raz si cár vyšiel na lov. V tom čase prišla čarodejnica a privolala na cárovnú zlú chorobu. Aljonuška ochorela, schudla a zbledla. V cárstve všetko zosmutnelo. Kvety v záhrade vädnú, stromy schnú, tráva bledne. Cár sa vrátil a pýta sa cárovnej:
„Čo ti chýba, že si taká bledá?“
„Ach, chorľavejem,“ odpovedala cárovná. Na druhý deň vyšiel cár opäť na lov. Aljonuška leží a stenie. Prišla k nej čarodejnica a vraví:
„Vyliečim ťa, chceš? Keď vyjde zornička, choď k takému a takému moru a napi sa vody.“ Cárovná poslúchla a za svitania šla k moru. Ale čarodejnica už na ňu čakala, chytila ju, na krk jej priviazala kameň a hodila ju do mora. Aljonuška klesla na dno. Kozliatko pribehlo na breh a žalostne zaplakalo. Čarodejnica sa premenila na cárovnú a išla do paláca.
Cár čoskoro prišiel a zaradoval sa, že cárovná je zase zdravá. Prestreli na stôl a zasadli k jedlu. „Kdeže je kozliatko?“ pýta sa cár. „Čo by tu robilo,“ vraví čarodejnica, „prikázala som, aby ho nepúšťali.
Aj tak smrdí kozlom!“ Na druhý deň, len čo cár odišiel na lov, začala čarodejnica kozliatko biť, bila ho a bila, tĺkla a tĺkla a pritom mu hrozila: ‚Ako sa vráti cár, hneď mu poviem, aby ťa podrezali.‘ Cár prišiel a čarodejnica sa k nemu hneď túli a nalieha:
„Daj kozliatko zarezať. Znepriatelilo si ma až beda.“ Cárovi bolo kozliatka ľúto, ale čo robiť, čarodejnica naliehala a prosila, až cár konečne súhlasil. Kozliatko vidí, že už naň brúsia nože z kalenej ocele. I zaplakalo, bežalo k cárovi a prosí:
„Cáre, pusti ma k moru napiť sa vodičky!“ Cár ho pustil. Kozliatko pribehlo k moru, stojí na brehu a žalostne volá:

„Aljonuška, sestra moja,
vyplávaj, vyplávaj na breh, moja!
Oheň v peci horí, plápolá,
voda v kotli vrie, bublá,
nože na mňa brúsia, ostria,
chcú ma zarezať, ó, sestria!“

Sestra odpovedá:

„Ivanuška, braček môj!
Ťažký kameň na mne leží,
ku dnu púta, srdce tíži,
krutá zmija srdce sala,
s rudou krvou vypíjala.“

Kozliatko horko zaplakalo a vrátilo sa späť. Napoludnie opäť prosí cára:
„Cáre, pusti ma k moru, chcem sa napiť vodičky!“ Cár ho pustil. Kozliatko pribehlo k moru a žalostne volá:

„Aljonuška, sestra moja,
vyplávaj, vyplávaj na breh, moja!
Oheň v peci horí, plápolá,
voda v kotli vrie, bublá,
nože na mňa brúsia, ostria,
chcú ma zarezať, ó, sestria!“
Sestra odpovedá:

„Ivanuška, braček môj!
Ťažký kameň na mne leží,
ku dnu púta, srdce tíži,
krutá zmija srdce sala,
s rudou krvou vypíjala!“

Kozliatko zaplakalo a vrátilo sa domov. Cár si myslí: Čím to, že kozliatko stále behá k moru? Tu prosí kozliatko po tretí raz:
„Cáre, pusti ma k moru, napijem sa vodičky!“ Cár ho pustil, ale sám šiel za ním. Príde k moru a počuje, ako kozliatko volá sestru:

„Aljonuška, sestra moja,
vyplávaj, vyplávaj na breh, moja!
Oheň v peci horí, plápolá,
voda v kotli vrie, bublá,
nože na mňa brúsia, ostria,
chcú ma zarezať, ó, sestria!“

Sestra odpovedá:

„Ivanuška, braček môj,
ťažký kameň na mne leží,
ku dnu púta, srdce tíži,
krutá zmija srdce sala,
s rudou krvou vypíjala.“

Kozliatko však znova volá sestru; Aljonuška vyplávala k hladine a ukázala sa nad vodou. Cár ju rýchlo chytil, strhol jej kameň z krku a vytiahol ženu na breh, ale hneď sa pýtal, ako sa to stalo. Aljonuška všetko cárovi vyrozprávala. Cár sa zaradoval, kozliatko tiež, len od radosti poskakovalo, a v záhrade sa hneď všetko zazelenalo a rozkvitlo. Ale čarodejnicu dal cár popraviť. Postavili na dvore hranicu a zlú čarodejnicu upálili. Potom cár s cárovnou a kozliatkom začali veselo žiť a ako predtým spoločne jedli a pili a len sa radovali.